Od spustnutého anjela k anjelovi vo vrecku. O knihách Davida Almonda

11.08.2019 16:00

Keď je realita navôkol skrz-naskrz bezútešná, Michael nájde anjela. Ten je polomŕtvy, spustnutý, jedáva jedlá z čínskej donášky, pije pivo a po krídlach už ostali len pahýle, ale zrejme to naozaj anjel je. V starej, rozpadávajúcej sa garáži, za starým, rozpadávajúcim sa domom. To je obraz aj príbeh jednej z kníh Davida Almonda, britského spisovateľa literatúry pre deti a mládež. V slovenskom jazyku vyšli už štyri preklady tohto autora.

Schopnosť Davida Almonda vystihnúť atmosféru, šetriť slovami a používať ich presne i vytvárať sugestívne situácie ocenila aj detská verejnosť (deti ho čakávali v radoch pred kníhkupectvami, aby sa spýtali, či bol Skellig skutočne anjel), ale aj verejnosť odborná – za Skelliga, ktorého do slovenčiny preložila Soňa Čermáková Uličná, získal britský autor cenu Hansa Christiana Andersena. Vo svete literatúry pre deti a mládež je to ekvivalent Nobelovej ceny za literatúru.

David Almond: Skellig (preklad: Soňa Čermáková...
David Almond: Skellig (preklad: Soňa Čermáková Uličná) Autor: Slovart 2009

Nečudo. Každé slovo v Skelligovi zazvoní o druhé slovo. Zároveň akoby to bol kameň, menší či väčší, ktoré Almond po jednom hádže do jazera. Hladina je mútna a pokojná. Kameň vytvorí kruhy a rozvíri život tak, že sa nám z neho ukáže zlomok aspoň na chvíľu. Zazrieme pohyb pod hladinou, záblesk šupín, chvost vyplašených rýb v bahne, čiaru, ktorú za sebou zanecháva riečna užovka, zachvejú sa riasy a vodné rastliny. Zakŕka žaba. Tak je to aj v Skelligovi, hoci ten sa k vodnému svetu ani nepriblíži. V mnohom sa podobá práve takémuto obrazu. A odkazuje detských (aj dospelých) čitateľov a čitateľky k nádeji, ktorá vyviera kdesi uprostred a ktorá nie je hmatateľná, ale zato pramení v hĺbke.

Voda pod vodou, to je Skellig. Almondov hrdina Michael zachráni anjela a anjel neskôr zachráni jeho. Situácia sa až tak nemení, ale náš detský protagonista v nej objaví predtým nevídané dobrodružstvo, čosi jedinečné, čosi, čo nik iný neobjavil. Príbeh nás vedie do labyrintov, v ktorých nájdeme Skelliga práve vo chvíli, keď je všetko navôkol nevábne, rovno môžeme povedať – katastrofálne.

Desivá krása, pustota

Moja fascinácia týmto príbehom pre deti od 9 do 99 rokov ma natoľko premkla, že som siahla aj po ďalších knihách Davida Almonda, ktoré medzitým vyšli: Nebeské oči (preklad Soňa Čermáková Uličná), Chlapec, ktorý plával s piraňami (preklad Michaela Hajduková) a Príbeh Angelina Browna (preklad Lucia Nižníková).

Postupne sa ale almondovská atmosféra a vôbec jeho prínos do detskej literatúry začal v mojich očiach mierne problematizovať. Literárna úroveň sa začala rozchádzať s mojím názorom na detskú literatúru ako takú. A ešte neskôr, v Angelinovi Brownovi, sa začala vytrácať aj literárna úroveň. Akoby Almond už písal len tak, zo zvyku. (Nepochybujem, že po úspechu Skelliga musel byť tlak na napísanie ďalších podobne silných kníh taký veľký, až sa možno autor uchýlil k akejsi zotrvačnosti…)

Inšpiroval sa (z diaľky) Dahlom, alebo tým či oným spisovateľom, a vymyslel príbeh. Nezdá sa mi, že by preň príbeh Angelina Browna znamenal čosi hlbšie, než len jeden z akýchkoľvek iných bezmenných príbehov, ktoré nás obklopujú.

Teraz som si podkopla nohy a preskočila dopredu. Ešte raz. Spiatočka ku Skelligovi, o krok dopredu ku knihe Nebeské oči. Literárne výborné. Atmosféra podobná ako v Skelligovi, no ešte temnejšia. Spolu s hrdinkou a jej priateľmi (rozprávanie prebieha v „ich forme“) sa ocitáme v detskom domove. Skupinka detí na plti zo zariadenia utečie, a meandre rieky ich zavedú až do močiarov, z ktorých niet úniku. Všetci by boli zahynuli, keby ich odtiaľ nezachránila (opäť) tajuplná bytosť: Dievčatko menom Nebeské oči.

David Almond: Nebeské oči (preklad: Soňa...
David Almond: Nebeské oči (preklad: Soňa Čermáková Uličná) Autor: Slovart 2012

Meno odkazuje na jej dobrotu (ktorá sa ale javí v niečom až na hranici mentálnej retardácie). Ale podstatné je, že dievčatko má na rukách blany. Znovu je tu hybridná postava, tentoraz ale detská. Dozvedáme sa, že dievčinku väzní v tamojšom prístave čudný Starký. Očakávali by sme, že sa z neho vykľuje pán s chudobným výzorom, ale dobrým srdcom, no nie je to celkom tak. Nesporne na ňom vidíme isté pozitívne vlastnosti, Almond tu však vytvoril taký opar temnoty a deštruktívnych tajomstiev, že domnievať sa, čo je Starký zač, je vari ešte horšie, ako to vedieť. Je to násilník? Zneužíva dievčatko? Rozhodne a explicitne mu autor pripisuje deviantné črty.

Starký drží Nebeské oči v prístave násilím. Postupne začíname tušiť, že azda aj niekoľko ľudí, ktorí sa dostali do jeho blízkosti, odkrágľoval. V noci chodí kopať čosi do močiarov, Nebeské oči sa nemôže rozhodovať ani o tom, čo bude jesť, Starký pred ňou násilím tají jej identitu a na čudnom mieste ju drží klamstvami a násilím. Má nad dievčatkom absolútnu psychologickú a fyzickú nadvládu. Malá hrdinka ho však napriek tomu chráni a zbožňuje (dospelý čitateľ nemôže nevidieť nápadnú narážku na štokholmský syndróm).

Život Starkého a Nebeských očí narúša príchod zblúdencov zo sirotinca, ktorí Nebeské oči vyslobodia, Starký zomiera. Príbeh sa končí návratom detí do detského domova. Spolu s nimi sa v sirotinci ocitne aj ich nová kamarátka s blanami na rukách.

O tom, že ich útek nie je prejavom životaschopnosti, ale je len hraný, vedeli teda už od začiatku. Kruh sa uzavrel. Kniha je napísaná majstrovsky. Neviem však, či nihilizmus, ktorý z príbehu vyviera, alebo to, že postavy neprekonajú prekážky, ale len sa dobrovoľne a naďalej motajú v zničujúcom kruhu, je čímsi, čo Almond chce odovzdať detskému čitateľovi alebo čitateľke.

Trúfam si odhadnúť, čo by na knihu povedali literárni vedci – ale zaujímalo by ma, čo by na ňu povedali detskí psychológovia. A či vlastne Almond príbeh nepísal pre dospelého čitateľa. Opäť sa v ňom objavuje sociálna deprivácia detí vlastná všetkým jeho dielam preloženým do slovenčiny, v Nebeských očiach sa pridáva aj atmosféra opusteného prístavu a rieky. A nie náhodou – autorovo rodisko bolo kedysi veľkým prístavným mestom. Neskôr sa lodenica zavrela, množstvo ľudí prišlo o prácu a prístav, tak ako v Nebeských očiach i v nasledujúcej knihe Chlapec, ktorý plával s piraňami, prestal slúžiť svojmu účelu. Ostala, ak máme veriť Almondovým príbehom, bezútešnosť, ale aj veľmi zvláštna, apokalyptická, desivá krása. Pustota. Akoby si príroda toto miesto brala nazad a ono sa stáva dejiskom rôznych zvláštnych, magických, bláznivých i deviantných situácií. Je presýtené smútkom a kde-tu sa objavujú (zvyčajne hlboko v bahne) stopy po živote.

Nebeské oči sú stále precíznou, možno by sme mohli dedukovať, že aj terapeutickou, knihou pre samého autora. Napriek jej nihilizmu a otáznej adresnosti detskému publiku, Nebeské oči v sebe nesú silný príbeh, atmosféru, vynikajúce spracovanie a aj skvelú prácu s jazykom.

Fantázia ako lož

Ak by sme sledovali rieku ďalej, „dorazíme“ ku knihe, v ktorej sa tiež objaví zatvorenie lodenice, úpadok prostredia, sociálna deprivácia i smútok. Je to kniha Chlapec, ktorý plával s piraňami. Ibaže hoci motívy sa podobajú, tón príbehu otáča prúd rieky celkom inam, až pred nami vyčnievajú plytčiny, a akosi to nefunguje.

Na rozdiel od predošlých dvoch kníh Almond sa už nesnaží vytvoriť príbeh, v ktorom jazyk zohráva úlohu kameňa, hodeného do vody a na hladine „vytvorí“ kruhy. Akoby sa z toho usiloval vystúpiť a posadiť nás do člna na dravú rieku. A nedarí sa mu to. Tempo a cirkusantský, možno až kusturicovský nádych, ktorý chcel zrejme Almond románu vtlačiť, sa zmenil na chaos bez výraznejšej vône, chuti, a toho všetkého, čo od takéhoto sveta očakávame. Detský čitateľ zvlášť.

David Almond: Chlapec, ktorý plával s piraňami...
David Almond: Chlapec, ktorý plával s piraňami (preklad Michaela Hajduková) Autor: Slovart 2014

Aby sme boli v obraze: Hrdina príbehu je sirota (opäť) a utečie od svojich opatrovateľov, ktorých má veľmi rád. Jeho strýko však po zatvorení lodenice začne vo veľkom až freneticky vyrábať rybacie konzervy. To by malý Stanley ešte pretrpel, lenže jedného dňa použije strýko do konzerv chlapcove zlaté rybky. Stanley ujde s dobráckym kočovníkom Dostojevským a jeho protivnou dcérou Natašou (ruský kontext nie je náhodný, ale ani táto exotika nedodala kočovnému spôsobu života jeho tempo a farebnosť). Oni dvaja spolu so Stanleym na trhoch ponúkajú zlaté rybky. Záujemca o rybku musí chytiť na udicu umelú kačku.

Neskôr Stanley stretne istého Pancha Pirreliho, ktorý okoloidúcim predvádza zas svoje číslo: Plávanie s piraňami. Vytuší Stanleyho talent a vzťah k rybkám a naučí ho svojmu remeslu. Teta a strýko medzitým chlapca hľadajú, nájdu ho a všetko sa dobre skončí. Pirane sú motívom akéhosi života na hrane, vlastného strachu či démonov, ktoré sa nedajú poraziť, ale Stanley sa s nimi musí spriateliť a naučiť sa medzi nimi plávať.

Opäť sa stretávame so zvláštne formulovaným hodnotovým systémom. Stanley napríklad na otázku, prečo opustil strýka a tetu, odvetí, že nevie. Lebo človek niekedy aj opúšťa tých, ktorých má rád, ale Almond túto líniu nerozvíja. Akoby to bol len taký životný paradox: Stáva sa to, no nemáme nad tým kontrolu. Aj fantázia sa v príbehu objavuje skôr ako lož, než ako spôsob spracovania náročných situácií a strachov. Kým napríklad Pippi Dlhá pančucha svoju osamelosť zvládne pomocou vlastnej fantázie a blízkych vzťahov, ktoré si funkčne vytvára, Stanley (a aj ostatné almondovské postavy) akoby na stabilné vzťahy rezignovali.

V románe Chlapec, ktorý plával s piraňami je najstabilnejší Stanleyho vzťah k rybkám, ale aj ten je akýsi neosobný, nejde presne o tú-ktorú rybku, nie sú to zvierací kamaráti. Je to skôr symbol. Aj ostatné vzťahy, ktoré Stanley nadväzuje, sú síce prudké a zaujímavé, ale nevieme, dokedy potrvajú. Sú cirkusantské. Skôr trvá vzťah ostatných postáv smerom k Stanleymu, než by trval Stanleyho vzťah smerom k nim. Celkový dojem z príbehu je oproti predošlým dvom knihám dosť rozpačitý, a to už nielen keď sa na to snažím hľadieť očami detského čitateľa alebo čitateľky, ale aj očami čitateľa, ktorý si u Almonda predsa len po Skelligovi a Nebeských očiach zvykol na Literatúru a veľkým L.

Temný svet sociálnej deprivácie

Zatiaľ posledná kniha Davida Almonda, ktorá v slovenskom preklade vyšla, je Príbeh Angelina Browna. Na pulty našich kníhkupectiev sa dostala len nedávno, v roku 2018, v pôvodnom jazyku, teda v angličtine kniha vyšla v máji 2017. Cesta k nám bola naozaj expresná. V tomto prípade však Almond odkrýva celkom inú líniu svojho písania. Celkom inú tvár. Od Skelliga, v ktorom každý pohyb, pocit či nadvihnutie obočia, ale aj anjelské krídla viac cítime, ako by o nich Almond priamo hovoril, cez symbolický temný svet sociálnej deprivácie v Nebeských očiach a zmenu štýlu na povrchnejší a dynamickejší, no stále zaujímavý v Chlapcovi, ktorý plával s piraňami sa autorov svet úplne zbavil svojej temnoty. Na jej miesto ale nenastúpilo nič, len akési remeselné písanie.

David Almond: Príbeh Angelina Browna (preklad...
David Almond: Príbeh Angelina Browna (preklad Lucia Nižníková) Autor: Slovart 2018

Angelino Brown je malý anjelik, ktorý sa znenazdajky ocitne v náprsnom vrecku vodiča autobusu. Ten ho prinesie domov manželke Betty a malý anjelik vylieči ich traumu zo smrti dieťaťa. Príbeh by bol Almondovský, dokonca aj motív anjela – hoci tento sa Skelligovi vôbec nepodobá – ani veľkosťou, ani vážnosťou, ani spôsobom komunikácie so svetom. Ale opäť platí, že prítomnosť zvláštnej bytosti zachráni protagonistov. V tomto prípade nie však čitateľov a čitateľky. Almondovo písanie tu miestami výrazne pripomína písanie Roalda Dahla. Postavy dospelých, zastupujúcich inštitúcie, sú už len karikatúrami (tak to bolo už v Chlapcovi, ktorý plával s piraňami, v Agelinovi Brownovi však autor rozširuje paletu takýchto postáv a zároveň sa nesnaží problematizovať či prehĺbiť ich charakter), dvaja hlavní hrdinovia sú nám sympatickí a vyčnievajú spomedzi ostatných hrdinov, na príbeh ale nestačia.

Angelinovi kamaráti sú literárne skoro nerozlíšiteľní. Ak považujeme v detskej literatúre za jednu z najdôležitejších vecí vytvorenie postavy, ktorá je čitateľom a čitateľkám doslova kamarátom či kamarátkou, ktorá neprestáva literárne existovať ani po dočítaní knihy, tak v Angelinovi Brownovi by sme takúto postavu sotva našli. Keď Almond napísal Skelliga, deti ho čakali v radoch pred kníhkupectvami, aby zistili, čo to bolo za tvora. Angelino Brown sám a ani jeho priatelia v nás takýto záujem nevzbudzujú.

Kniha nie je napísaná zle. Je len priemerná, akoby si zrazu Almond nastavil písanie do populárnejšej roviny, než sme uňho zvyknutí. Akoby autorom mohol byť vlastne ktokoľvek. Skellig sa v roku 2009 dočkal filmového spracovania. Nebeské oči majú i svoju divadelnú adaptáciu a filmári sa ujali aj zatiaľ do slovenčiny nepreloženého tínedžerského príbehu zo 60. rokov – Clay. Almond tajuplnosťou a hĺbkou postáv, čistým, presným a evokatívnym jazykom, v ktorom nemrhal slovami, pritiahol k sebe aj ďalších tvorcov. Škoda, že vo svojom zatiaľ poslednom diele, ktoré vyšlo po slovensky, sa mu to už nepodarilo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovart #David Almond
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku