Kniha týždňa: Vrele bozkáva Janko…

17.08.2019 12:00

Oneskorené obzretie za knižkou, o ktorej som mala napísať. Ján Cikker: Listy matke.

Prednedávnom sme sa s kamarátkou, mladou opernou speváčkou Veronikou Čambalovou, zhovárali o tom, ako sa vážna hudba vytratila z novín a časopisov, ako je o nej málo počuť a čo všetko by bolo treba urobiť, pospomínať, spracovať. Do pozornosti som jej dávala „fajnovôstku“, ktorú som našla v knižnici, kde pracujem, a prekvapilo ma, že knihu dievča poznalo, dokonca hneď, ako sme sa o nej rozvraveli, zostali sme dojaté. Knižka Ján Cikker Listy matke vyšla dávnejšie, v roku 2017 vo vydavateľstve G-ateliér. Na recenziu či rozprávanie o nej si možno už ani z hľadiska aktuálnosti nenárokuje, vidiac však, ako málo sa o nej hovorilo či písalo v čase, keď vyšla, zazdalo sa mi, že tuším takmer nik nezdôraznil, o akú krásnu a dojímavú a vlastne aj ojedinelú knižku tu ide.

Ján Cikker.
Ján Cikker. Autor: HUDOBNÉ CENTRUM / JÁN ŠMOTLÁK

Iste, len si tak v jedno ráno špacírovať po verejnej knižnici, v ktorej ste jednou nohou ako doma, tu niečo vytiahnuť, tam nazrieť, zalistovať… Zrazu natrafiť v jednej z kníh na text z 8. decembra 1918: „Drahý dobrý Ježiško. Ako vianočný darček si prosím jedno lietadlo a jeden hrad a jedno mäsiarstvo a jednu loptu a ešte škatuľu vojakov. Ježiškove ruky miliónkrát bozkáva Czikker Janscika…“ Ako je dobre, že sme všetci boli malí!

Ján Cikker bol už počas svojho života významnou a rešpektovanou osobnosťou európskeho formátu. O obdive, s ktorým sa jeho dielo stretávalo, svedčia aj mnohé prestížne medzinárodné ocenenia, napríklad Herderova cena či Cena UNESCO.

„Moja drahá Mamička! Hip, hip, hurá môj gratulejšn k rádiu: ja by som tiež potreboval rádio, ale také, ktoré by mi posielalo na krátkych vlnách papanicu. Nie že by som trpel hladom, ale holt tu – a tam by som nejaké pečivo už zhltol. Dúfam, že ten košový systém mi pôjde k duhu na bruško (ak nebudem vo voľné dni zabasnutý). To je vedľajšie… Mám radosť, že pri teple pece počúvate hlasy étheru a na nich niekedy i mňa.“ (Trenčín, 10. november 1937)

V duchu sa usmievať, listovať ďalej, čítať si Cikkerove listy mame, listy plné synovskej lásky, čítať ich ako román, historický román, kde sa melú dejiny, tie veľké, ale aj dejiny slovenskej vážnej hudby, čítate listy majstra Jána Cikkera a v popredí sú drobnosti, čisté košele, vreckové, spodky, svetre… A, samozrejme, že aj tvorba a hudba, prvé malé študijné či koncertné úspechy, neskôr tie veľké, sledovať, ako sa Cikker stáva významným slovenským skladateľom oceňovaným najskôr v Česku a neskôr v zahraničí, stále však zostáva v prvom rade synom… Milovaným a milujúcim. Tým zostáva aj keď sa ožení, k synovským vyznaniam pribúdajú vrúcne „dcérske“ od nevesty Kitty, Cikkerovej manželky.

Červenou stužkou previazané listy

Editorka a zostavovateľka knihy Irena Michalicová spomína drevenú debnu, ktorá bola na začiatku, objavila ju na povale Cikkerovho domu vo Fialkovom údolí v Bratislave, naozajstný poklad: balíček s notami cudzích autorov, z ktorých Ján Cikker hrával počas svojho štúdia na konzervatóriu v Prahe, zošity s harmonickými príkladmi, a napokon červenou stužkou previazané listy, ktoré adresoval svojej mame.

Korešpondencia obsahuje listy od najútlejšieho detstva, prvý, nedatovaný, napísal zrejme ako päťročný v roku 1916, vianočné lístočky malého chlapca Ježiškovi, listy školáka a večne hladného, po vedomostiach aj koláčoch, študenta, zážitky z povinnej vojenskej služby, dotýka sa ho druhá svetová vojna a neskôr máme možnosť cez veľmi súkromné okno sledovať profesionálny, tvorivý, ale aj osobný život majstra Jána Cikkera, uznávaného slovenského hudobného skladateľa.

Sama som mamou, preto ma hneď v úvode dojalo matkino vyznanie synovi k päťdesiatke, ktoré v krátkosti, no o to vrúcnejšie, črtá ich spoločný život, jeho šťastné i nešťastné chvíle, až po akúsi vďačnosť Bohu za všetko, čoho sa jej vďaka synovi dostalo! Nielen deti sú vďačné, z vlastnej skúsenosti viem, že aj my mamy máme za čo deťom poďakovať a že jeden z troch rozprávkových grošov nemusí byť iba pôžičkou…

„Milý môj synček! Dobrý pán Boh nech Ťa žehná po celý Tvoj život. Ďakujem Ti za všetko dobré, že si mi môj život šťastím prežiaril. S veľkou láskou Ťa objíma Mamy.“

Keď vojna rozmetala celú rodinu…

Ján Cikker bol centrom, zmyslom života svojej mamy. Vychovávala ho sama, v ťažkých dobách. Narodil sa 29. júla 1911 v Banskej Bystrici. Jeho otec sa ako jeden z potomkov Zikkerovcov žijúcich vo Viedni po skončení štúdia na filozofickej fakulte stal profesorom na gymnáziu v Banskej Bystrici. Oženil sa s Máriou Psotkovou – prvou Slovankou a Slovenkou v rodine Zikkerovcov. „Naše šťastné hniezdo: starostlivý manžel, plný nádejí do budúcnosti, manželka, osirotené dievča – ešte dieťa – plná lásky a povďačnosti, jej mladší brat, ktorý našiel útulok v tom teplom hniezde, a milá pestúnka, ktorá na žiadosť malého tyrana uspávala ho krásnymi piesňami.“

Po narodení bolo priezvisko malého Jána do matriky zapísané foneticky – Cikker. Keď mal tri roky, vypukla prvá svetová vojna. Otec narukoval a v roku 1915 padol pri Haliči. Všetka starostlivosť o domácnosť a syna ostala na pleciach Cikkerovej matky. „Toto teplé a láskyplné hniezdo dostalo plný zásah. Vojna rozmetala celú rodinu. Hlava rodiny otec padol. Spomínaný mladší brat, teraz lekár, synov mecén, mal hlavnú zásluhu na dokončení synovho štúdia. Mladá žena, vdova, utišovala si veľkú ranu hudobnou vedou a umením – po ktorom tak túžila – na konzervatóriu v Pešti.

Mária Cikkerová dobre hrala na klavíri, pekne spievala a svoju záľubu povýšila na povolanie. Stala sa profesorkou klavírnej hry a spevu. Odborne začala Jána Cikkera viesť k hudbe, až keď mal osem rokov. „…prešli roky, kým som si zaistila slušnú existenciu, ktorá mi umožnila, aby som začlenila aj môjho syna medzi žiakov klavírnych hodín. Hru na klavíri aj cvičenie si natoľko obľúbil, že jeho najväčším trestom bol zákaz cvičenia! … Ako 12-ročný chlapec napísal prvú skladbičku „Prvý sneh“. Dokonalá forma! Nato nasledovala mohutnejšia skladba: „Slovanský tanec“. Stupnica B-durová v 12 variáciách… Môj vianočný dar bola „Sonáta“ (v r. 1926), trojdielna kompozícia plná mystiky.“

Pod matkiným vedením už za rok mohol predstúpil pred obecenstvo so skladbou E. H. Griega. V Banskej Bystrici sa o ňom začalo hovoriť ako o zázračnom dieťati. K dvanástym narodeninám dostal Ján Cikker od mamy významný dar – vzala ho do Budapeštianskej opery na Wagnerovho Tannhäusera. Keď mal 15, dospela jeho matka k názoru, že ho už nemá čo naučiť a zverila jeho vedenie do rúk profesorky Kmoníčkovej.

Dostávať sa do švungu

Po skončení štúdia na klasickom gymnáziu sa Ján Cikker rozhodol pre Štátne konzervatórium v Prahe. Od jesene 1930 navštevoval organovú triedu profesora Wiedermanna, kompozíciu u Jaroslava Křičku, klavír študoval u profesorky Ruženy Kurzovej a spev u profesora Kadeřábka. Praha bola v tom čase pódiom svetových umelcov. Z pražského pobytu nájdeme v korešpondencii tri dojímavé korešpondenčné lístky. Mladý chlapec svedomito študuje a trochu smúti za mamou a domovom. V júni v roku 1935 ukončil štúdium a prihlásil sa na majstrovskú kompozičnú školu – stal sa žiakom Vítězslava Nováka. Súčasne pokračoval aj v štúdiu dirigovania. Slová „viac odo mňa nepotrebujete“ údajne adresoval Cikkerovi Vítězslav Novák po absolvovaní prvého roku štúdia. Vďaka slovenskému zemskému štipendiu mohol pokračovať v štúdiách vo Viedni u slávneho dirigenta Felixa von Weingartnera, ktorý Jána Cikkera prijal ako mimoriadne nadaného poslucháča. Tu spoznával svet nemeckej kultúry. Mozart, Beethoven, Wagner, Strauss. Jeho srdce si však získal Franz Schubert. Československé vyslanectvo zariadilo, aby mu bol v Štátnej knižnici umožnený prístup k originálom partitúr. Takáto výsada sa dostala málokomu a vďaka nej mohol študovať a spoznávať svoj idol Alberta Toscaniniho.

V roku 1937 sa pobyt mladého skladateľa vo Viedni skončil a o niekoľko mesiacov neskôr Hitler pripojil Rakúsko k Nemecku. Cikker mal vtedy 26 rokov a pred sebou povinnosť vojenskej základnej služby v radoch čs. armády, ktorá pokračovala aktívnou službou na hraniciach. „Opäť vidieť syna na fronte. Denne čakať poštu, zlé tušenie a nesmierny strach – to bol zase môj údel“, píše jeho mama. A vojak Cikker? „Drahá mamička! Pred niekoľkými dňami som posielal domov prádlo: sú medzi nimi spodky z „fronty“. Doporučujem plynovú masku a gumenú rukavičku používať. V tom prádle je všeličo napísané, čo len človek párkrát zažíva behom svojho života… Prádlo teraz nebudem hodnú chvíľu potrebovať, ale keď mi pošlete balík, tak mi v ňom aj uložte tú Figuschovu skladbu a partitúrový papier. Troška by som chcel už opäť pracovať a dostávať sa do švungu.“ (Bratislava. 1. júl 1938.)

Domov sa vrátil 1. septembra 1939 a okamžitý záujem oňho prejavila bratislavská Hudobná a dramatická akadémia. Ján Cikker sa stal členom jej pedagogického zboru. Vojenčina v ňom doznievala a primäla ho k napísaniu kantáty Cantus filiorum, trilógie symfonických básní O živote a Concertina pre klavír.

Ľudstvo bude dobré, keď sa vzdá želaní

Ján Cikker síce pracoval aj žil v Bratislave, ale jeho domovom ostala Banská Bystrica. Práve tam žila jeho mama, tam trávieval svoje voľné dni aj prázdniny a tam ho zastihol aj august 1944, Slovenské národné povstanie, keď časť Slovákov povstala proti násiliu. Jedným z najsilnejších je práve list z decembra 1944, ktorý posiela z Bratislavy mame do Banskej Bystrice: „Drahá mamička! Aj ja sa ozývam maďarsky, kvôli porozumeniu (pozn. autorky: v rodine sa hovorilo po slovensky, maďarsky a nemecky). Nekonečne dobre mi padne čítať Vaše riadky, vždy mi prinesú kus starého, čistého a poctivého sveta, ktorý sa už, žiaľ, stráca. Stal som sa veľmi apatickým a pesimistickým, takže mi vyhovuje takéto vegetovanie. Dokedy to takto bude a aký to bude mať koniec, to naozaj neviem. Však to ani nie je dôležité: lebo na zemi nič nemá zmysel. Jediné, čo môže dať obsah ľudskému životu, je láska. Neoplatí sa veriť ľudstvu, obetovať, trpieť pre predstavy, ideály, keď tieto len žiadajú, berú a rabujú, ale nikdy nič nedajú. A v takomto stave mi padne nekonečne dobre, že nerobím nič. Je udivujúce, že mi nechýba práca pre iných, ba ani práca kvôli mne samotnému. Deň mi prejde v apatii, nerobím nič: cvičiť, komponovať? Načo? Dnes človek nič neznačí, naopak, čím je hodnotnejší, tým ho viac nenávidia. Denne sa opakujúce nálety už zovšedneli, neotriasa to mnou, nebojím sa: urobil som všetko, čo som mohol. Život umelca je boj proti všetkému a všetkým: bojoval som, keď bolo treba, zriekol som sa, keď nie, tešil som sa, dúfal, obete nielen pre to pekné, ale i pre dobro som vďačne prinášal, nečestnosťou a špinou som vždy opovrhoval: som teda pripravený na všetko. A to je veľké a nekonečné požehnanie, že tieto naše dni úzkosti vieme pozlátiť pocitom vzájomnej starostlivosti a lásky: to je viac ako všetky nešťastia a utrpenia, ktoré nás postihli alebo ešte postihnú. Hore hlavu, moja drahá dobrá Mamička: ľudstvo bude len vtedy dobré, keď sa naučí vzdať želaní: buďme aj my dobrí. Čo sa týka Vianoc, urobím všetko, aby som mohol prísť domov, ale keď to bude nutné, zmierim sa s Božou vôľou. Bombardovanie (ďaleko na vonkajších pozemkoch) nespôsobilo v našej rodine žiadne škody: všetci sme zdraví…“

Ján Cikker z bezpečnostných dôvodov napokon domov necestoval a až koniec 2. svetovej vojny na jar 1945 mu umožňuje pokračovať v tom, čo si zvolil za svoje povolanie a poslanie. Vrátil sa v Bratislave k práci pedagogickej i skladateľskej. Veľká chuť dohnať všetko, čo ukradli roky vojny, v ňom prebúdzala hudbu mladosti a radosti.

Okrem komponovania veľa o hudbe písal, v opere SND sa stal dramaturgom. V roku 1951 Ján Cikker oslávil štyridsiatku a stal sa profesorom kompozície na Vysokej škole múzických umení. Dodnes si pamätám, ako mi o ňom rozprával Ilja Zeljenka, jeden z jeho žiakov.

To všetko, v knižke aj v spomienkach, bolo tuším strašne dávno! Ako je ináč možné, že sme sa tak zmenili a pozabúdali? Syn sa mi smeje, keď mu hovorím, že ja som pána profesora Cikkera stretla s tatkom Vincom Šikulom v banke a aj sme sa zhovárali. Šiel si vybrať peniaze a obaja, môj tatko aj Ján Cikker, čakali v kreslách kým zasvieti ich poradové číslo. V socialisticko-komunistickej šedi, lebo tak sa tu naozaj všetci v tom čase obliekali, sa nedalo nevšimnúť, že niekto má balónový oblek jemnej béžovej farby a bielu košeľu. Neskôr si pán profesor k nám prisadol. Zhováral sa s tatkom, ja som bola dievča, ale potom som v modranskej hudobnej škole hovorila pani učiteľke Taubingerovej, že ja, jej najhoršia a najlenivejšia žiačka, som sedela a podávala si ruku s hudobným skladateľom Cikkerom.

Kvety, ktoré o polnoci kvitnú

Cikkerovo dielo zasahuje takmer do všetkých žánrov. Základom sú monumentálne opery, ku ktorým si (okrem prvých dvoch) napísal sám aj libretá: Juro Jánošík, Beg Bajazid, Mister Scrooge, Vzkriesenie, Hra o láske a smrti, Coriolanus, Rozsudok, Obliehanie Bystrice, Zo života hmyzu, nedokončená Antigóna… Ani jeden slovenský skladateľ neskomponoval taký počet opier ako Ján Cikker. Medzi prácou na operách vznikajú Tatranské potoky pre klavír, Dramatická fantázia, Meditácia na tému moteta H. Schütza, Óda na radosť na verše M. Rúfusa.

Ján Cikker sa stal laureátom najvyšších umeleckých aj medzinárodných vyznamenaní. Z niektorých si v listoch mame parádne uťahuje, hoci zároveň je cítiť aj radosť, že sa o úspech má s kým podeliť a akoby zároveň vravel, že tie vyznamenania nie sú iba jeho, ale sčasti patria aj jej, lebo v skutočnosti na ňom a jeho kariére najviac záležalo mame.

Za humanizmus a vysoké etické princípy v tvorbe mu Viedenská univerzita udelila Herderovu cenu. Vďaka nej si Cikkerovci môžu dovoliť kúpiť dom vo Fialkovom údolí, kde sa dnes nachádza Múzeum Jána Cikkera. Okrem titulu národný umelec mu v roku 1979 bola udelená Cena UNESCO za hudbu. Zomrel na mozgovú príhodu 21. decembra 1989 v Bratislave.

Zmyslom celého života Jána Cikkera bolo komponovanie. Oženil sa dosť neskoro, na svoje 39. narodeniny v roku 1950, s Katarínou Fiedlerovou-Jureckou, ktorá stála pri ňom do konca života, vytvárala mu nielen domáce zázemie, ale svojím šarmom, vkusom a nápaditým elegantným obliekaním ho aj reprezentovala a stala sa vyhľadávanou a obdivovanou ženou v bratislavských umeleckých kruhoch.

Veľmi dobre si rozumela s Cikkerovou matkou, čo nie vždy pevný a silný vzťah, aký bol medzi mamou a synom, umožňuje: „Planéty potrebujú tisícky rokov, kým svoju dráhu obehnú. Mne už veľa neschádza, aby sa tento kruh uzavrel. Moju úlohu v jeho stúpajúcej kariére prevzala mladšia žena, jeho veľká bojovníčka s veľkou duševnou silou. Čo je jej – a naše – poslanie v hudobnom umení, nevieme. Na otázku: „Prečo sme na svete?“ by rôzne a ináč odpovedali fatalisti, budhisti, spiritisti, veriaci a neveriaci, hviezdy a kvety, ktoré o polnoci kvitnú a sú spojené s osudom človeka.“ (Mama Jána Cikkera synovi k 50. narodeninám.)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Ján Cikker
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku