Je to výraz, ktorý má autorka od svojej matky, no nepochádza z nárečia: Taliani mu dobre rozumejú. Mohol by sa preložiť ako „triešť“, ale frantumaglia znie oveľa lepšie, aj pre Slovákov. To „g“ v taliančine funguje ako mäkčeň, takže sa to vysloví ako na Liptove: frantumaľja.
Keď sa raz Pirandella opýtali, ako sa díva na život, ktorý má za sebou, odpovedal: ja som nežil, ja som písal. Keď vidíme množstvo kníh, čo sú niektorí ľudia schopní vyprodukovať, naozaj vzniká dojem, že na život mimo písacieho stola im nezostávalo veľa času. A to ešte musíme brať do úvahy, že tí kritickejší napíšu oveľa viac, ako uverejnia.
Moravia sa priznal, že niektoré zo svojich posledných románov prepísal aj sedem-osem ráz. A okrem času, ktorý sa venuje písaniu kníh, treba zarátať aj čas, ktorý dnes autor strávi propagáciou svojej produkcie pri rozhovoroch pre tlač a televíziu a pri stretnutiach s čitateľmi. Nejde však len o množstvo, ale aj o dôležitosť, akú hrá písanie v živote človeka, ktorý sa rozhodne deliť o svoje myšlienky s inými v písanej podobe.
O tomto svete tichej komunikácie medzi autorom a čitateľom hovorí známa talianska spisovateľka Elena Ferrante vo svojej knihe Frantumaglia, ktorú do slovenčiny preložil Peter Bilý a vyšla vo vydavateľstve Inaque. Otázku propagácie knihy vyriešila hneď na začiatku svojej spisovateľskej kariéry.
Keď sa jej po vyjdení prvého románu s názvom Zraňujúca láska vydavateľka opýtala, čo mieni spraviť na podporu predaja knihy, radšej hneď neodpovedala a neskôr jej napísala list: „Pre Zraňujúcu lásku nemám v úmysle spraviť nič, nič čo by mohlo moju osobu verejne zaangažovať. Pre túto dlhšiu prózu som spravila už dosť: napísala som ju; ak má táto kniha nejakú hodnotu, malo by to stačiť. Ak ma pozvú na debaty a konferencie, nezúčastním sa na nich. Ak mi budú chcieť udeliť ocenenia, nepôjdem si ich prevziať. Nikdy nebudem knihu propagovať, zvlášť nie v televízii, ani v Taliansku, ani v zahraničí, ak by sa prekladala. Budem sa vyjadrovať len prostredníctvom písania, ale aj to by som radšej obmedzila na minimum.“
Dôsledok straty zmyslu
To bolo v roku 1991. Potom jej vyšli ďalšie knihy a žiadosti o rozhovor či pozvania do televízie a na besedy, najmä po vyjdení štvordielnej neapolskej epopeje Geniálna priateľka sa začali hrnúť nielen z Talianska, ale z celého sveta. Autorka však trvala na svojom rozhodnutí, že život autora a život knihy, ktorú napísal, treba oddeliť. Kniha sa musí obhájiť a nájsť si cestu k čitateľom sama, zatiaľ čo autor si ponechá súkromný život len pre seba.
Aj meno Elena Ferrante bol len názov pre autora, ako pre knihu, nebolo to meno človeka, ktorý dielo napísal. Táto anonymita, pravdaže, vyvolala veľkú zvedavosť a v čase, keď si ľudia zvykli posudzovať tých druhých podľa toho, čo vidia v televízii alebo čo čítali v novinách, to viedlo aj k dohadom, že išlo len trik, ako upútať na seba pozornosť. Autorka je však presvedčená, že pre literatúru sú dôležité práve tie veci v živote, ktoré zostávajú skryté a o nich treba písať, verejne uznané pravdy, osvedčené klišé a konvenčné postoje radšej prenecháva komerčnej tlači a televízii.
Názvy jej románov Zraňujúca láska, Dni opustenia, Temná dcéra hneď naznačujú, že ju ustálené predstavy o medziľudských vzťahoch a jednoduchých pekných citoch nezaujímajú. Korene jej postáv siahajú do Neapola, kde sa nežije ľahko, najmä ak nemáte peniaze.
Aj názov tejto poslednej knihy Frantumaglia, ktorý prekladateľ nechal v origináli, pochádza z Neapola, vlastne z rodinného idiolektu, je to výraz, ktorý má autorka od svojej matky. „Frantumaglia je nestálou scenériou, vzdušnou či vodnou masou úlomkov trieštiacich sa donekonečna, ktorá sa javí ako jeho brutálne skutočná a jediná podstata. Frantumaglia je skladisko času bez usporiadania rozprávania, príbehu. Frantumaglia je dôsledok straty zmyslu, keď zrazu zistíme, že to všetko, čo sa nám zdalo stále, trvalé, pretrvávajúce, sa čoskoro zmení na scenériu úlomkov, ktorú pred sebou vidíme. Frantumaglia je uvedomiť si s bolestnou úzkosťou, z akého zástupu rôznorodých bytostí dvíhame my živí svoj hlas a v akom zástupe rôznorodých bytostí je mu súdené zaniknúť.“
Frantumaglia nie je výraz z nárečia, Taliani mu dobre rozumejú, mohol by sa preložiť ako Triešť, ale Frantumaglia znie oveľa lepšie, aj pre Slovákov. To „g“ v taliančine funguje ako mäkčeň, takže sa to vysloví ako na Liptove: frantumaľja.
Práve z takejto triešte spomienok z detstva, zážitkov, skúseností, vypočutých alebo prečítaných príbehov sa rodia aj Ferranteovej romány. Pre knihu Frantumaglia to však neplatí, vznikla skôr na podnet vydavateľov, keď si uvedomili, že veľa z toho, čo napísala, zostalo pred čitateľmi skryté. Boli tam listy, odoslané i neodoslané, rozhovory poskytnuté i odmietnuté, stručné i také dlhé, že sa nedali v novinách uverejniť.
Novinárovi Fofimu nevedela odpovedať na otázky, no v dlhom vysvetľujúcom liste je táto charakteristika rodného mesta, ktoré si spisovatelia v spomienkovom optimizme často idealizujú: „Môj Neapol je ,vulgárny'. Je to Neapol ľudí ,s usporiadaným životom', ale stále vydesených predstavou, že by si museli znovu hľadať obživu na nestálych brigádach; ľudí naoko poctivých, no v skutočnosti pripravených páchať malé ničomnosti, aby sa nestrápnili; ľudí kričiacich, hlučných, monarchistických, ale v niektorých dôsledkoch stalinistických; utopených v najhrubšom nárečí; nekultivovaných a živočíšnych, ešte stále bez malomeštiackeho dekóra, no s túžbou dať najavo aspoň jeho povrchné prejavy; ľudí uznávaných a potenciálne kriminálnych, ochotných obetovať sa pri prvej príležitosti alebo nutnosti nevyzerať sprostejší ako ostatní.“
„Nikdy vám nepoviem pravdu…“
Odpovedať nevedela ani na štyri otázky novinárok z časopisu Indice, ktorý sa venuje knižnej produkcii, rozhodla sa preto zabudnúť na rozhovor a pustila sa do písania len z čírej radosti odpovedať. Bola z toho celá knižka. Písala v nej o ,frantumaglii' z ktorej sa zrodili jej prvé romány. Rovnaký názov potom dostala celý zbierka, do ktorej pridala ďalšie rozhovory a listy. O radosti z písania svedčí aj to, že vydavateľstvu nikdy neposlala román o práci žien, ktorý bol pre vydavateľov možno pridlhý a pre autorku nepresvedčivý, nehotový. Chcela sa sústrediť na ženské telo zamestnané prácou, na útrapy práce a na hrôzu z nutnosti zarobiť si na seba. Preto sa jej nepáčil ideologizujúci názov Pracujúce, a uprednostňovala Robotníčky. V závere listu, v ktorom vysvetlila, prečo román nedodala, to zhrnula rukolapne: „Pochybujem, že práca šľachtí muža, rozhodne vylučujem, že by šľachtila ženu.“
Keď vyšla Geniálna priateľka, vydavateľstvo E/O ju chcelo spopularizovať aj mimo Talianska a prvým zahraničným vydavateľom, ktorí si na cyklus kúpili práva, sľúbilo, že Ferrante každej krajine poskytne rozhovor. Neapolská sága mala nevídaný úspech a autorka sa zrazu ocitla pred povinnosťou odpovedať na štyridsať rozhovorov po celom svete. Otázky neraz smerovali aj k súkromnému životu autorky a tá sa ocitla pred dilemou, ako odpovedať a nepovedať nič, čo by viedlo k odhaleniu jej identity. Spomenula si na Itala Calvina, ktorý bol tiež presvedčený, že u autora je dôležité dielo, nie jeho osobný život, a jednej literárnej historičke v roku 1964 napísal: „Opýtajte sa, čo chcete vedieť, a ja vám odpoviem, no nikdy vám nepoviem pravdu, v tom si môžete byť istá.“
O svojich názoroch, o tom, prečo a ako píše, sa Ferrante vyjadruje otvorene a fundovane, takže je jasné, že máme do činenia so vzdelanou, rozhľadenou a odvážnou autorkou, ktorá dáva prednosť drsnej úprimnosti pred utešujúcou pretvárkou. „No keď cítim, že príbeh, či už vymyslený, alebo skutočný, berie ohľad na „korektnosť“, sklamane sa odtiahnem, cítim to ako chybu pri hĺbaní, ktorej by sa predovšetkým ženy mali vystríhať. Radšej sa pomýliť so žeravou lávou, valiacou sa vnútri, radšej vyprovokovať odpor, ako si zaistiť úspech využívaním zaprášených a vychladnutých kameňov.“
Potvrdzuje to aj epizóda so švédskym vydavateľstvom Bromberg, ktoré kúpilo práva na vydanie prekladu Dni opustenia, ale keď si preklad prečítalo, rozhodlo sa ho nevydať, lebo Oľgino správanie k svojim deťom v románe považovalo za morálne odsúdeniahodné. Moralizujúcemu švédskemu vydavateľstvu napísala list, ktorý neskôr v upravenej podobe vyšiel v talianskom denníku Repubblica. Bol by to býval výborný doslov ku knihe, ktorú Švédi nevydali. Ukazuje, že text čítali veľmi povrchne, lebo odsúdeniahodné správanie Oľgy k deťom poukazuje práve na to, ako môže necitlivý alebo nepozorný prístup rodiča ublížiť krehkej detskej duši.
Akú veľkú máme lopatu?
Autorka spomína zážitok z mladosti, keď ako gymnazistka čítala Flaubertovu Pani Bovaryovú a ako ju šokovala veta, ktorú Emma povedala pri pohľade na svoju dcéru: „Je zvláštne, aké je to decko škaredé“. Odvtedy ju prenasledovala myšlienka, či si aj jej matka pri pohľade na ňu nepomyslela niekedy to isté, čo Emma pri pohľade na Berthu. Byť škaredou v očiach vlastnej matky je rana rovno do detského srdca. Ferante ako spisovateľka dodáva: „Zriedkavo som si prečítala či vypočula lepšie premyslenú, lepšie napísanú, neznesiteľnejšiu vetu.“
Aj ona, ako mnoho iných detí, počula od matky, ktorá bola zamyslená alebo zaujatá nejakou prácou, tie isté slová, aké Emma hovorila Berthe, keď sa domáhala jej pozornosti: nechaj ma, daj mi pokoj. Aj matke sa môže stať, keď deti trvajú na svojich požiadavkách, a pritom sú aj neposlušné a egoistické, že si nakoniec pomyslí: dieťa ma vlastne nemiluje, iba ma potrebuje. No dieťa ju potrebuje na svoje prežitie, to je preň najdôležitejšie.
Vnímavý čitateľ by nemal brať Oľgino rozprávanie ako hlas autorky, je to tiež len postava príbehu, rovnako ako deti, a tým ona vo svojom záchvate žiarlivosti ubližuje. Možno práve na to chcela autorka poukázať, čo švédsky vydavateľ nepostrehol. Keď sa nám dostane do rúk kniha, autor už svoju úlohu splnil, lebo ju napísal, no to, čo z nej získame, už závisí od nás. Český básnik Holan upozorňoval, že zo života si vieme zobrať len toľko, akú veľkú máme lopatu. Ferrante to pri knihách vidí podobne: „„Myslím si, že autori sú oddaní a horliví pisári, ktorí kreslia čiernou a bielou podľa viac-menej prísneho poriadku, no skutočné písanie, to, na ktorom záleží, je dielom čitateľov.“
To je aj odpoveď, prečo autorka trvá na svojom presvedčení, že kniha musí hovoriť sama za seba a fakty zo života autora nie sú dôležité, lebo nás môžu len pomýliť. V Dňoch opustenia nájdeme stopy po silnom pute medzi matkou a dcérou, poznamenanom čítaním hodnotnej literatúry v mladosti, ale i prítomnosťou „ženskej“ literatúry. V jednom rozhovore sa totiž Ferrante priznala: „Akokoľvek sa to môže zdať neprimerané, pri práci na Dňoch opustenia ma najviac sprevádzala Kňažná de Cléves od Madame de la Fayette.“
Ohromná pôvodná láska
Vzťah medzi matkou a dcérou patrí medzi najdôležitejšie témy, s ktorými sa stretávame v dielach Eleny Ferrante. Nie náhodou už jej prvý román Zraňujúca láska hľadá odpoveď na to, čo všetko z bolestí a radostí detských rokov s matkou nás sprevádza po celý život. Hoci jej príliš neverí, priznáva sa, že Zraňujúca láska čiastočne vychádza z toho, čo o vzťahu matky a dcéry hovorí psychoanalýza, najmä v eseji O ženskej sexualite, týkajúcej sa predoidipovskej fázy u dievčat. Freud píše: „V skutočnosti počas tejto fázy je otec pre dievča len obťažujúcim rivalom.“ Ten obťažujúci, zraňujúci rival inšpiroval aj názov románu. Pre Ferrante je láska k matke „jedinou veľkou ohromnou pôvodnou láskou, nezmazateľnou matricou všetkých lások“.
Frantumaglia je kniha, ktorá sprevádza iné knihy autorky. Pochádza však z toho istého sveta. „Kto píše príbehy, vie, že poetické dôvody nie sú motýle s priesvitnými krídlami. Tvoria ich mäso a kosti, vášne, komplexné city: poézia znamená zahĺbiť sa do vlastných útrob pohybmi, ktoré sa nikdy nedajú predvídať.“
