Rozprávač príbehu Florent-Claude Labrouste je vášnivý fajčiar, má štyridsaťšesť rokov a berie tabletky Captorix na zlepšenie nálady. Chýba mu sérotonín a je nervák. Navyše osamelý nervák. Sex má rád, kedysi mu veľmi holdoval, mal lásky, ale nedostatok sérotonínu (a liečenie tohto stavu) znamená aj ochabnutie pre sex dôležitého orgánu. Napriek tomuto hendikepu hlavného hrdinu je v texte erotiky dosť, lebo z myšlienok sa nevytráca. Zdeprimovaný Florent už síce rezignoval na život, ale stále sa ešte pechorí. Po finančnej stránke to má dobré. Žije si v prosperujúcej Európe, vyštudoval dobrú školu, má dobré miesto, býva na dobrej adrese, všetko mu ide, ale – nespokojnosť hlodá, vzťahy sa kazia, depresie sa nedajú zahnať.
Čo to tak ničí dnešných literárnych hrdinov? Odcudzenie? Čudný vývoj ľudstva? Hlúpnutie? Ohrozovanie prírody? Úzkosť z nekonečnosti vesmíru? Nedostatok duchovných a morálnych hodnôt? Strata ideálov, absencia autorít? Povrchnosť vzdelania? Nedostatok lásky? Nedostatok prirodzenosti?
Čitateľa ženie
To všetko trápi aj Houellebecqa, otázky však nastoľuje cez intímny príbeh súčasníka, čiže – neformuluje ich polopatisticky. Odpovede sa vykľujú z deja, skôr však v podobe pocitov než definícií. Autor je majster v aktivovaní čitateľa: je s ním v tandeme, vyrušuje ho, nedá mu vydýchnuť. Stále dáva nové podnety, signály, výzvy, ponúka slová, ktoré treba dešifrovať, lebo skrývajú zaujímavé obsahy. Používa veľa konkrétnych miestopisných názvov, mien z histórie, z oblasti umenia, názvov jedál, vecí, činností. Vzbudzuje zvedavosť. Človek aby čítal s Googlom poruke a všetko si hneď vyhľadal a doplnil znalosti.
Tak som si našla na internete aj domy, v ktorých protagonista žil, či krajinu, v ktorej sa Sérotonín odohráva. Sú to nádherné oblasti vidieka, kde sa popásajú tučné kravy alebo kde sa tiché romantické francúzske dedinky zmenili na turistické megacentrá. Na snímkach som tam našla aj šľachtickú usadlosť, kde dej knihy vrcholí a kde zostanú v chlievoch osirelé kravy, zúfalé a ubolené, lebo ich nemá kto podojiť. Ich majiteľ, Aymerick, priateľ hlavného hrdinu, doslova za ne položí život. Bol to človek zo šľachtického rodu, ktorý tiež – v túžbe po pokoji – opustil veľkomesto, vrátil sa na rodný zámok, založil hotel a farmu. Chcel dodávať labužníkom dobré mlieko a syry. Pravda, dnes to už nie je také ľahké ani cenené. Aj mlieko je tovar a trh je preplnený. Konkurenčné boje, medzinárodná rivalita, svetová politika, to všetko ovplyvňuje ušľachtilé zámery poctivých farmárov, novodobých Donov Quijotov (pravda, ak sa nepridajú k niektorej z politických strán a nezačnú sledovať aj iné ciele, než len čisto prírodné, chovateľské či roľnícke).
Aj Florent sa do týchto nástrah zamotal a dostal sa na stranu tých, čo vytyčujú kvóty. Pracoval na ministerstve poľnohospodárstva, dobre zarábal, bol autoritou, mal postavenie. Aj on musel podpisovať uznesenia, schvaľovať príkazy a zákazy, nariadenia a predpisy, ktorými sa civilizovaný svet riadi. To však nie je pre rebelov a on ešte kdesi v kútiku duše rebelom zostal. Uvažoval o tom aj na farme u bývalého spolužiaka. Zistil však, že ani ten nenašiel šťastie, darmo choval kravy. Mlieka bolo na trhu dosť, a to všelijakého. Nikto nečakal špeciálne na Aymerickovo. Florent sa mu ani nemohol priznať, že robil na úrade a že tiež prispel k neblahému vývoju poľnohospodárstva. Tak či tak, život mali v troskách obaja. Zrútil sa im svet, boli smutní, naštvaní a v strese. Hospodárske zvieratá boli na tom podobne. Vo veľkovýrobniach mali také kruté podmienky, že čitateľovi pri pasážach o tom možno až slzy vyhŕkli. Až k takým pocitom privádza Michel Houellebecq svojou knihou. A to ešte nie je reč o ľudských osudoch, ktoré rozoberá.
Súmrak civilizácie?
Florent sa po drámach na statku utieka do ešte väčšej samoty. Začne žiť ako pustovník. Ešte z posledných síl sa pokúsi nájsť ženu, ktorú kedysi miloval, ktorá s ním túžila mať deti, rodinu, ale on tým pohrdol. Radšej sa venoval kariére, zarábaniu a prechodným vzťahom. Nájde ju, ale už sa nič nedá zachrániť. Nezmenil sa len on, ale celý svet. Staručká Európa jasá nad znovuzrodením, ale niektoré symptómy sú ako v starom Ríme, ako keď zaniká civilizácia. Houellebecq vie čitateľovi riadne zamotať hlavu výjavmi zvrátenosti, hnusu, degenerácie, surovosti, ale robí to tak, že sa človeku nedvíha žalúdok, skôr cíti odhodlanie niečo zmeniť. Máme sa predsa, najmä my „na východ od raja“, ešte o čo snažiť.
Florent z knihy má luxusné auto, žije v hoteloch, kúpi si na pustovníčenie byt, po finančnej stránke nič nie je preňho problém. Našinec sa musí usilovať, aby prežil, hoci zdeprimovaný, ale vďaka tomu ako keby mal viac vitality. (Pozri reportáž z hospodárskeho dvora Kučerovcov v Pustých Úľanoch v tomto čísle magazínu.) Ale – vlastne aj Houellebecqov príbeh je plný energie, mobilizuje, provokuje. V texte je pár „hlášok“, ktoré by si človek mal zapísať do čitateľského denníčka. Každý si knihu číta inak a niečo iné si z nej vyberá. Už som počula názor, že sa autor opakuje, že to je stále to isté. Kto to tvrdí, sám je mimo. Houellebecq má prst na pulze dňa. Pripomína a vyťahuje to, čo je podstatné a čo je pod nánosom balastu. Je aj skvelý publicista, glosátor, kronikár, moderný človek, ktorý ešte nie je chytený ani príliš veľkou progresívnosťou, ani pomalým zahnívaním civilizácie. Drží balans na hrane dnešných dní. Nachádza – a ponúka – rovnováhu.