Kniha týždňa: Poézia znakov a významov

Keď vlani vyšla v pražskom vydavateľstve Fra útla zbierka básní Erika Jakuba Grocha (1957) nil, úvod, ihneď pritiahla pozornosť čitateľov i literárnej kritiky.

07.09.2019 14:00
debata

Jednou z nastolených otázok bolo aj to, či ide o ojedinelú „sólo“ iniciatívu autora, alebo, ako bolo možné usudzovať zo slova úvod v názve zbierky, ide o začiatok nového väčšieho básnického celku. Pochybnosti rozptýlil sám autor, keď uviedol, že skutočne ide o väčší, plánovane 4-časťový projekt, a v rozhovore s Petrom Borkovcom (Vertigo 2018, č.1 – 2) prezradil i jeho pracovný názov: „Píšem vety alebo verše, pretože neviem, ako a kedy sa z vety stáva verš. Práve vďaka tejto nepostihnuteľnosti som posledné texty pracovne nazval viety, zo slov vietor a vety, vety v pohybe.“

Erik Jakub Groch: melanchólia neviem Foto: OZ Brak 2019
Erik Jakub Groch: melanchólia neviem Erik Jakub Groch: melanchólia neviem

Tento rok nám Erik Jakub Groch ponúkol ďalšiu časť svojho básnického projektu, tiež útlu básnickú knižku melanchólia neviem, ktorá obsahuje šestnásť básní. Názov zbierky si básnik „vypožičal“ od seba samého: názov je vlastne piatym veršom deväťveršovej básne Melankolia, venovanej Rudovi Jurolekovi a Jonovi Fossemu v zbierke nil, úvod.

Ani priamočiaro, ani prvoplánovo

Už na prvý pohľad je zrejmé, čím sa nová zbierka líši od predchádzajúcej. Kým v nile bolo vari aj viac ako desať vysvetliviek, poznámok pod čiarou (autor akoby naznačoval tenkú hranicu medzi jeho básnickým a vedeckým spôsobom písania), v melanchólii nachádzame iba jedinú, vytlačenú kurzívou. Je to citát z poézie americkej poetky Louise Glückovej v básni Vlhkosť.

To sú však iba kvantitatívne ukazovatele, inak o oboch zbierkach možno povedať, že poézia v nich obsiahnutá nie je ani jednoduchá, ani priamočiara, ani prvoplánová, ale v najvyššej miere ťaží z toho, čo ponúka intelektu i srdcu súčasný svet, súčasná civilizácia, v ktorej sa napríklad mení povaha práce, prehodnocujú a nanovo interpretujú viaceré stránky poznania, histórie, sofistikujú sa rôzne oblasti ľudskej činnosti, či už predmetnej, alebo duševnej povahy atď.

Výstižne sa ku Grochovmu písaniu vyjadril v bilančnej úvahe o vlaňajšej poézii Viliam Nádaskay (Kritická ročenka 2018) takto: „Groch preberá a prispôsobuje nielen citáty, prakticky s celým básnickým svetom narába ako so znakovou sústavou – redukuje označujúce, aby sa prepracoval k označovanému.“

Erik Groch píše výhradne voľným veršom, kde je jeden verš často zároveň aj strofou. Väčšina básní má názov, výrazne oddelený od ostatného textu, iba šesť básní nemá samostatný názov, tým sa stáva prvý verš písaný malým písmenom. Dve básne sú venované básnikom (označenými iniciálkami mien), s ktorými zrejme autora spája vnútorná spriaznenosť: báseň O esenciách je venovaná Rudovi Jurolekovi a vskutku sa v piatich oddelených veršoch tejto básne objavujú názvy diel tohto autora („nejaké poľné vety medzi smrekovým lesom“) a báseň ach, rastliny, takisto s použitím menných iniciál, venovaná Mile Haugovej. Vo dvoch-troch veršoch sa objavujú motívy známe z Haugovej poézie (rastliny, tvár, kvety), táto báseň je aj originálne graficky riešená.

"Všetky tie tiché stopy“

Základným modom bytia básnického subjektu v najnovšej Grochovej knihe je samota, z nej básnik celkom prirodzene vychádza a napĺňa ju pozorovaním okolitého fyzického sveta, spomienkami na detstvo a mladosť (z detstiev, prvá láska) a tiež výsledkami emočného či rozumového poznania. Často sa pritom objavuje autorova afinita voči iným druhom umenia, napríklad báseň Zimná prechádzka je štylizovaná ako slovesný záznam štyroch hudobných viet (sonáty?), vychádzajúcich z pohmkávania subjektu „mimo nahrávacieho štúdia“, ďalej „dážď so snehom, padajúce kopýtka / pohybovanej lanky.“ Tretia veta je „umývanie a pranie, čistenie a kladenie vecí na svoje miesto“ a „štvrtú vetu počuť niekde zo zeme, zo spiacich kvetín, sme / obývané“.

Popri hudobných filiáciách sa objavujú i filiácie s výtvarným umením, napríklad v básni Sýkorka, v ktorej autor približuje tanec sýkorkiných nôžok na zasneženej doske a pridáva k nim takýto komentár: „jej prirodzený pohyb umožňuje zbaviť sa vlastných / predstáv lepšie než väčšina súčasného umenia“. V tej istej básni nájdeme okrem toho aj znaky presného ornitologického popisu vtáčika („Medzi belasým vrchom hlavy a modrým pásikom cez oko je biely pruh, aj líca sú biele“) a aj matematicky vyjadrený pocit časovej prítomnosti: „Chvíľu nad snehom, jedného vzhľadom nad druhé, vidieť / n-tú prítomnosti.“

V básni Nikdy Groch pomaly, verš za veršom, vrství na seba jednotlivé charakteristiky snehu a sneženia: „Naklonené vetrolamom vŕši sa na vysokých závejoch. // Počas dlhých zimných večerov znáša svit geometrie. // A nezastaví sa, keď sa snehuliak pretvaruje pod hustými / vločkami. // Sneženie je svet sám osebe, chránený pred snehom.“ Motív počasia, básnicky veľmi vďačný a produktívny, spríbuzňuje Grochovu poéziu aj s inými slovenskými autormi. Pre zaujímavosť porovnajme motívy dažďa a snehu, sneženia u Jozefa Mihalkoviča a Erika Jakuba Grocha: „Dážď miliónom zobáčikov uštipuje zo dňa, / na ktorý sa nemôžeme hnevať, je najvernejší / vtedy, keď na nás / nezáleží“ (Jozef Mihalkovič: Kam sa náhlite, 1974). Groch: „Všetky tie tiché stopy vedúce nakoniec k sebe.“ Obaja autori usúvzťažňujú počasie s ľudským vnútrom, Mihalkovič svoj postreh korunuje „božským paradoxom“.

"Najrýchlejší sú bežci“

Poctou súčasným slovenským básnikom a poetkám je 7-veršová báseň V malilinkom žliabku: „vidím kráčať / jurodivého. hneď za jeho špacírkou si vykračuje / kuniak. ale čo to? na vrchole stebla spí milovaná / bohom. a pod steblom ružičková. brioška drží v rukách / jednoduchú vec na zjedenie. najrýchlejší sú bežci“. Aj vám sa podarilo identifikovať slovenských básnikov? Na strane 10 a 19 nachádzame dve rôzne básne s rovnakým názvom orfeus, eurydika. V prvej sa hovorí, že „hľadia na všetko ako na svet ktorý vidím obrys / y izby obrátenej k prístrojom ku kanyle knihy čo // z prázdnoty vdychujú a cítia sa cítia niečo in- /tenzívne také intenzívne že nevedia čo to je“, kým v druhej sa vraví „Podľa vonkajšieho vzhľadu sú pokladaní za stromy“. Piata strofa je totožná so začiatkom prvého verša 1. verzie: „Hľadia na všetko ako na svet, ktorý vidia.“ Lenže v 2. verzii dominuje motív stromov a geometricky rozložiteľnej zelene: „Držia sa stromov aby ich nevymenili za pohľad na ne. // Obrysov kontúr, línií, povrchov a tieňov, valcov a kužeľov, z ktorých rastú svetlozelené výhonky“. Badať, že básnik môže identický motív rozvinúť i vo viacerých básňach, medzi ktorými sa nastoľuje variačná príbuznosť s iným modálnym a tematickým aspektom.

V básni Satiety pristihujeme básnický subjekt pri modlení sa s „hlasmi zo záznamu“. Prípadný náboženský aspekt faktu je zamlčaný, eliptizovaný, básnik zhodnocuje zvukovú rovinu javu: „vydávame zvuky, ktoré sa prelínajú, ako keby nás / bolo niekoľko“.

Poézia Erika Jakuba Grocha má sklon rozkladať realitu i jej samotný znak, slovo: pravdaže, nerobí to dôsledne jazykovedne, teda etymologicky, ale básnicky, „amatérsky“, pričom dochádza k hre znakov: „Medzi mnou a mačkami sú dvere ale to ony majú /škrabať na moje dvere a nie ja na ich dvere.“ Ide o výrazovo i reflexívne náročnú poéziu, ktorá uspokojí hĺbavého čitateľa.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #poézia #tip #Erik Jakub Groch