Anasoft litera 2019: Vyhralo Jedlo brutálne pikantné

Víťazom 14. ročníka súťaže Anasoft Litera sa stala kniha spisovateľa Ivana Medešiho Jedenie. Rozhodla o tom odborná porota v zložení literárni vedci Ľubica Schmarzová, Karol Csiba, Pavol Marko, prekladateľka a literárna publicistka Gabriela Magová a spisovateľ a publicista Ján Štrasser.

20.09.2019 11:07
debata
Ivan Medeši (vpravo) s vydavateľom Marošom... Foto: Šimon Ľupták
Ivan Medeši (vpravo) s vydavateľom Marošom Volovárom Ivan Medeši (vpravo) s vydavateľom Marošom Volovárom. Knihu Jedenie vydalo Východoslovenské združenie Valal.

Ivan Medeši je Rusín žijúci v srbskej Vojvodine, patriaci k tamojšej rusínskej a slovenskej menšine. Píše po rusínsky – knihu preložil do slovenčiny Maroš Volovár. Spôsob Medešiho písania je brutálny, živelný, plný nečakaných obrazov. Ponúka nevídané, neslýchané, jednoducho – v duchu Medešiho poetiky – jeho kniha „má gule“. A ostatné tituly, ktoré sa dostali do finále súťaže, majú tiež dosť šťavy. Dá sa teda povedať: Čitateľu (takto kamarátsky oslovuje v texte Ivan Medeši publikum), budeš mať v jeseni čo čítať!

V drsnosti je krása

Už tento fígeľ priameho oslovovania tých, čo knihu vzali do rúk, prezrádza, s akým autorom majú do činenia. Je bezprostredný, spontánny, trocha beťár. Nepíše pre seba, chce sa podeliť o to, čo ho tlačí. A sú to naozaj neuveriteľné príbehy, javy, obrazy. Posiela ich ďalej v dobrej viere, že ľudia si majú hovoriť takéto zvláštne veci, ktoré svedčia o samotnej podstate života. A to bez prikrášľovania.

Skrátka, aj v drsnosti je krása, aj v bezútešnosti je nádej. To je síce dosť všeobecné konštatovanie, Ivan Medeši však nachádza naozaj neošúchané slová, aby ho literárne vyjadril. A nezastaví sa pred ničím. Niektorí čitatelia, s menším zmyslom pre humor, môžu byť aj pohoršení alebo sa dostanú do rozpakov. No, ono je ako pikantné, dobre korenené, pálivé jedlo – napriek ostrosti lahodné.

V knihe Jedenie je šesť poviedok, ktoré podávajú svedectvo o dnešnom spôsobe života. Odohrávajú sa síce na vidieku, vo Vojvodine, ale blízky a povedomý bude ich obsah skoro každému. Je to svet chudoby a márnych ambícií, chytráctva a hlúposti, svet opájania sa omamnými látkami a rojčením o tom, čo mohlo byť a čo by mohlo byť.

Prvá v poradí je v knihe poviedka Víťazstvo. Už tá šokuje. Ide o kombináciu hyperbolizácie (známej napríklad z naivného umenia) s rafinovanosťou až kafkovskou, ale Medeši je najmä svoj. A uvoľnený. Vie vyjadriť aj to, keď jeho hrdina Mire myslí na nič: „No, čitateľu, máme veru šťastie, vošli sme práve, keď sa Mirkovi zaseklo v hlave. Trocha počkáme, čitateľu, a potom vstupujeme. A, aha ho, pozri.“ A ukáže všeličo! Kreslí slovami rôzne, veľmi plastické obrazce.

Súvislejšie, priam ako napínavý krimipríbeh, je zasa vyrozprávaná poviedka Slušný život. Vidlák Peter sa oženil a polepšil sa (už toľko nepije). Chce žiť usporiadane a pokojne, ale osud príde za ním až do snehom zafúkaného dvora a udalosti sa zauzlia. Treba sa zbaviť mŕtvoly! Čitateľ sleduje, ako sa Peter snaží, mudruje taktizuje, vymýšľa, až je napokon rád, že si môže dať teplý kúpeľ vo vlastne vani a mať pokoj. Už ani nepotrebuje emigrovať do Kanady. Čo všetko sa mu však premlelo hlavou!

Veľa sa z toho dá dozvedieť, lebo Ivan Medeši je skvelý pozorovateľ. Je to však aj autor, ktorý súcití s ľuďmi, vie presne pomenovať bolesti aj radosti svojich súčasníkov a robí to s gargantuovským rozmachom. Jeho ľudkovia nie sú gniavení životom, ani zakomplexovaní, sú to obri, majú neuveriteľnú vitalitu. Nie, život sa s nimi nemazná, ale ani oni sa nemaznajú so životom. Konajú za každých okolností.

Vďaka Medešimu o tom môžeme čítať. A aj vďaka už spomenutému Marošovi Volovárovi, ktorý knihu preložil z rukopisu v jazyku vojvodinských Rusínov a ktorý je predsedom Východoslovenského združenia Valal. V knihe je aj ukážka, ako znel text v origináli. Je to veľmi zaujímavá informácia, rovnako ako aj rôzne vysvetlivky k textu pod čiarou.

Vďaka knihe Jedlo sa pozornosť verejnosti upriami aj na ľudí, ktorí kedysi odišli zo Slovenska na Dolnú zem, Rusíni aj Slováci, a dodnes tam hovoria rôznymi nárečiami. Tie sa vyvíjali a vzájomne ovplyvňovali, čím vznikali celkom zvláštne miestne jazyky. Pocta prvej ceny v 14. ročníku súťaže Anasoft litera patrí aj týmto tradíciám, ktoré stále žijú a splodili aj tohto autora. Slovenský čitateľ sa poteší slovám, ktoré sú v texte pre nás nové, ale blízke a milé.

Knihy ďalších finalistov

Čitateľov určite zaujmú aj knihy ďalších autorov, ktorí sa dostali do finále súťaže. Pavel Vilikovský napísal spomienky zo svojho života , ktoré nazval Rajc je preč. Nie je to však klasický životopis, ide skôr o záblesky, epizódy zo života, ktoré mu utkveli v pamäti. Nezabudol na ne, hoci niekedy to boli celkom obyčajné situácie. Časom nadobúdajú novú hodnotu, ukazuje sa význam ľudí, ktorí ovplyvnili život rozprávača. Stará mama, mama, kamarát, spolužiaci, učitelia, spolupracovníci, lásky. Sú to veľmi konkrétne výjavy, priznania, ktoré nepotrebujú slová navyše a tak je kniha veľmi hutná.

Rajc je preč, konštatuje rozprávačov kamarát. Vilikovský to s humorom i nostalgiou „refrénuje“, ale našťastie z textu cítiť, že to nie je celkom tak. Text je „rajcovný“, slastný. Úprimné rozprávanie o tom, ako sa človek „dohotovuje“ vyrozprával autor s veľkou úprimnosťou a vtipne.

Ivana Dobrakovová osloví knihou Matka a kamionisti najmä čitateľov, ktorí obľubujú psychologické príbehy. Postavy majú obyčajne vážnejšie problémy a do ich životov sa dá zahĺbiť. Napríklad cez Ivanu v rovnomennej poviedke privádza autorka čitateľa do domácnosti, kde žije matka so psychicky labilnou dcérou. Tá sa však chce vymaniť z mantinelov, ktoré jej určujú lieky, a žiť ako rovesníci. Priateľka Zuzka jej to umožňuje, keď ju berie do spoločnosti mladých ľudí, dokonca novinárov a spisovateľov. Stretnutie s mladíkom, ktorý sa jej páči a všíma si ju, celkom zmení Ivanin život.

Dobrakovová píše klasické príbehy, ktoré sa dobre a pokojne čítajú, čo však neznamená, že by neobsahovali dramatické zvraty a pasáže, pri ktorých čitateľ tŕpne o osud hrdinov. Text vysiela rôzne signály – napríklad sa mimochodom spomenie báseň Miroslava Válka Zabíjanie králikov, ktorá (ak si ju čitateľ vyhľadá) zapadá do textu.

A na záver ešte dve dávky bezuzdnej fantázie a dva podrezané jazyky. Kniha Juraja Bindzára, žiaľ, už nebohého, ktorá sa volá Zvon, má podtitul: vidiecky román so zlým koncom. Už z tohto názvu cítiť provokáciu a taký je aj celý príbeh. Táto divočina nikoho nenechá chladným a naozaj stojí za prečítanie nielen z úcty k zosnulému autorovi. Juraj Bindzár napísal príbeh zvona z dediny Seč na česko-slovenskom pomedzí. Okolo zvona sa udialo všetko, čo v ľudskom živote existuje. Od narodenia cez banalitu všedného dňa až po smrť. A zasa sú na scéne ľudkovia našich dní, pechoriaci sa pešiaci, padajúci na hubu v bezpečí domovov aj „v tieni katedrál“. V románe je naša história i súčasnosť obsiahnutá v tom najpestrejšom háve.

A na záver dúšok alkoholu a možno aj niečo onakvejšie. V románe Mila Janáča Milo – nemilo sa totiž popíja a droguje. A k tomu sa vypráva. A tie rečičky a zážitky sú veľmi zábavné a presvedčivé. Autor totiž dobre pozná toto prostredie, lebo v krčme pracoval. A v takých krčmách sa dejú veci. Ak ich vie autor podať vtipne, môže to byť skvelá sonda do duše národa.

Skrátka – pije sa skoro vo všetkých knihách z finále súťaže. Niekde decentne, niekde bujaro, niekde so zámerom priblížiť postavu, niekde so zámerom vyjadriť obludnosť sveta, zhnusenie z neho. Prečo je to tak? A tu si pomôžem citovaním Petra Jaroša, ktorý sa v hodnotení Bindzárovej knihy Zvon (aj na obálke knihy), stručne k tomu vyjadril. Konštatuje, že v konečnom dôsledku takéto drsné texty náš svet humanizujú. Tak to presne je.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #literatúra #Ivan Medeši #Anasoft litera 2019