Od polovice 90. rokov minulého storočia o ňom publikovala viacero štúdií a zároveň preložila do slovenčiny aj zásadné Belého diela Peterburg a Strieborný holub. Najnovšie pripravila reprezentatívnu monografiu Andrej Belyj / Celistvosť (v) mnohosti, ktorou významne doplnila bádateľský obraz o Andrejovi Belom a obohatila slovenské povedomie o ruskej literárnej kultúre prvej polovice 20. storočia.
Foto: Veda / Ústav svetovej literatúry SAV
Andrej Belyj nie je na Slovensku natoľko známym spisovateľom ako jeho o trochu mladší spolupútnici Alexander Blok, Vladimir Majakovskij, Boris Pasternak či Marina Cvetajevová. Môžu za to nielen politické okolnosti, ideologické črty jeho diela, ale aj vysoko novátorský, experimentálny charakter jeho tvorby na pomedzí poézie a prózy.
Belyj síce študoval prírodné vedy, ale svoju pozornosť väčšmi upriamil na filozofiu a východné náboženstvá, čo ho nasmerovalo k bádaniam v symbolike a symbolotvorných procesoch. Vyhovoval mu preto aj umelecký symbolizmus, v Rusku sa stal jeho ideológom a dal mu špecifický charakter s avantgardnými tendenciami.
Debutoval v roku 1902, publikoval poéziu, vytvoril štyri „symfónie“, napísané rytmizovanou prózou, čím chcel dosiahnuť hudobnosť literatúry, ale azda najväčší ohlas získal románom Peterburg (1911–14, prepracovaný 1922). Nasledovala autobiografická novela Kotik Letajev (1922), ďalšie memoáre i literárne práce.
Začiatok novej éry
V románe Peterburg (preklad je dostupný od roku 2001) sa zaujímavo spojili viaceré Belého literárne predstavy a postupy, vďaka čomu je považovaný za vrchol autorovej tvorivosti. Aj Eva Maliti mu venuje najviac priestoru. V ruskej literárnej tradícii sa neraz filozofia prepájala s literárnou tvorivosťou (Tolstoj, Dostojevskij a i.) a Andrej Belyj tiež mal mysliteľské ambície.
V románe prelína umelecké, filozofické i náboženské názory, modely a štylizácie; textom, slovom „stelesňuje“ svoje ezoterické poznanie a osobité nazeranie na svet. Výraz, symbol, asociácia sú dôležitejšie než príbeh. Autora fascinuje „zaklínajúca“ mágia slov; mnohé motívy, súvislosti a postavy sú len jazykovo podmienené, sú výrazom jazykovej hry. Historickým východiskom rozprávania sú revolučné udalosti v roku 1905, ale táto revolúcia s teroristickým smiešnohrdinským charakterom je len neurčito naznačená. Namiesto realistickej prózy o byrokratických manipuláciách a teroristickej príprave atentátu vytvára autor „mýtus“ mesta Peterburgu, vynárajúceho sa z útržkov vedomia rozporuplných postáv.
Dnešným diskurzom možno povedať, že autorovým zámerom bolo predstaviť virtuálnu realitu dynamických vzťahov vedomia a nevedomia. Preto pravým stvoriteľom mýtu mesta je univerzálne, všeľudské Ja autora v situácii horúčkovitého experimentálneho myslenia, „mozgovej hry“. Mýtus Peterburgu obsahuje konkrétne obrazy mesta s emočným nábojom; ďalej alegórie, signalizujúce významy empirických percepcií a v neposlednom rade zahŕňa aj slovné „stelesnenie“ vôle k tvorivým životným procesom. To všetko je spletené prostredníctvom symbolistických asociácií, keď autor napríklad využíva aj intertextuálnosť a parodicky odkazuje na petrohradskú tému v literatúre (Puškin, Dostojevskij, Gogoľ a pod.).
Pod vplyvom neúspešnej revolúcie 1905 naznačuje Belyj koniec groteskného, zbyrokratizovaného, umŕtveného Peterburgu ako zašlého centra ruskej kultúrnej histórie. Tomuto mýtickému osudu podľahnú aj postavy, lebo vo svojich ambíciách neuspejú. Začína sa tak nová éra Ruska, ohlásená bojom medzi Západom a Východom.
Vplyv Rudolfa Steinera
Román Peterburg nielen z literárneho hľadiska ďalekosiahlo prekračuje ruský kontext. Odborníci spomínajú paralely Andreja Belého s Marcelom Proustom a Jamesom Joyceom. Belyj precestoval Európu, poznal dobové literárne i filozofické smerovania, oslovil ho freudizmus a analytická filozofia.
Jeho životne prelomový pobyt vo Švajčiarsku a v Nemecku (1912 – 1916) sa realizoval v skupine okolo rakúsko-nemeckého filozofa a ezoterika Rudolfa Steinera, hlásajúceho tzv. antropozofiu. Zámerom antropozofie bolo synkretické prepojenie kresťanstva s východnými náboženstvami a okultnými učeniami, filozofiou J. G. Fichteho a G. W. F. Hegela a myslením J. W. Goetheho a nemeckých romantikov.
Výsledkom Belého antropozofického obdobia bola okrem experimentálneho románu Peterburg poéma o zvuku Glosolália (1917, vyd. 1922) a básnická zbierka Hviezda (1922). Vo všeobecnosti Belého filozoficko-mystický intuitivizmus, ktorý nazeral na umenie ako tvorenie života, smeroval k futurológii Nového sveta s metafyzickým presahom a k vízii Nového človeka, ktorý by mal byť duchovne, psychicky aj fyzicky pretvorený. Išlo síce o dobovo moderný model budúcnosti, ale s mnohými princípmi starodávnych filozoficko-náboženských systémov ako napríklad taoizmus. Zároveň Belyj realitu tušeného aj zakúšaného sveta, celé pra/vedomie i kozmogóniu formoval v byzantsko-pravoslávnom, východokresťanskom duchu.
Na rozhraní epoch
Eva Maliti vo svojej monografii výberovo interpretuje Belého diela Peterburg, Hviezda a Glosolália v širokých kontextoch, ale komentuje aj slovenské a české preklady Belého textov a píše tiež o vlastných prekladateľských skúsenostiach. Osobitným príspevkom sú komparácie Belého so slovenskou literatúrou.
Maliti porovnáva ruského autora so S. H. Vajanským na tom základe, že oboch autorov chápe ako spisovateľov na rozhraní literárnych epoch a smerov. Obaja chceli svojou tvorbou obrodzovať literárny kánon aj čitateľa. Usilovali sa o to aj nastoľovaním motívov eschatológie a alternatívneho duchovného sveta mystických siekt.
V druhej komparatívnej štúdii hľadá odborníčka prostredníctvom archetypálnych symbolov koňa a znovuzrodenia vzájomné prieniky medzi románom Peterburg a novelou P. Vilikovského Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989). Odhaľuje náznaky príbuznosti tvorivých postupov oboch spisovateľov, ale uzatvára, že na rozdiel od Belého nie sú u Vilikovského sny a preludy zvnútra „rozhýbané“. Maliti ponúka aj ďalšie komparatívne impulzy, napríklad porovnanie Belého so Samom B. Hroboňom.
Príklad knižnej kultúry
Andrej Belyj bol aj originálnym teoretikom literatúry. Napriek skôr intuitívnemu prístupu jeho názory o rytme v literatúre podnecovali skupinu ruských formalistov k diskusiám aj polemikám a v konečnom dôsledku cez ruskú formálnu metódu ovplyvnili svetové myslenie o literatúre.
Prírodovedec Belyj, podobne ako pred ním E. A. Poe veril, že estetiku slovesnosti, literárnosť možno skúmať exaktne. Ibaže povojnový pomodernistický socialistický realizmus exaktné skúmanie literatúry a literárnej komunikácie v mnohom opustil. V posledných desaťročiach sa tejto úlohy zhosťuje kognitívna literárna veda, ktorá prináša čoraz zaujímavejšie výsledky.
Monografia Evy Maliti Andrej Belyj / Celistvosť (v) mnohosti okrem prínosného a podnetného odborného obsahu je aj reprezentatívnym príkladom knižnej kultúry v oblasti literárnej vedy (chýba len chronologický prehľad Belého života a tvorby pre lepšiu orientáciu čitateľa). Celkovo možno výkon Evy Maliti uznanlivo oceniť.
