Pred pár dňami, 29. septembra, sme si pripomenuli sté výročie jej narodenia a bratislavské povesti, ktoré autorka ukryla pod spoločný názov Dunajská kráľovná, vychádzajú opäť. Opäť v Mladých letách, ale v inej grafickej úprave a s inými ilustráciami.
V prvom vydaní knihy ešte sama autorka píše o tom, ako jej v slovenskom kontexte chýbali bratislavské príbehy. Už existovalo spracovanie rozprávok a povestí z najrôznejších kútov Slovenska, len k tým legendám z Bratislavy sme sa správali macošsky. Možno nám aj ony pretiekli pomedzi prsty, pretože sa šírili predovšetkým v jazyku nemeckom, chorvátskom či maďarskom. A tak sme prišli s krížikom po funuse. V slovenčine sa zachoval len zlomok z nich. Ešte pred Dunajskou kráľovnou vyšli tenké knižky povestí z Bratislavy od Karla Benyovszkého, Jána Oravského a Vladimíra Plicku, ale, ako píše sama Ďuríčková „bola to taká skromná troška, že onú podlžnosť skôr zdôrazňovala, než by ju bola splatila.“
Foto: SPN - Mladé letá
Divoký Dunaj, vodníci a vyzy
A tak sa do toho pustila. Spolu s ilustrátorom Miroslavom Cipárom vdýchli život svetu vodníkov, rusaliek aj najmúdrejšej bytosti Dunaja – bájnemu dunajskému delfínovi. Kniha nás vtiahne do čias, keď v tejto rieke ešte plávali vyzy, keď jej tok nebol príliš regulovaný a medzi jej ramenami sa kedy-tedy objavil vodník. Napríklad aj taký, ktorý sa v Bratislave ocitol priamo z Oravy. Volal sa Mokrý Ďurko. Ostal uväznený „na dolniakoch“, ako sám vravel, pretože stratil svoju vodnícku čiapku a spolu s ňou aj vodnícke schopnosti. Práve tento príbeh symbolicky ilustruje aj prenos rôznych tradícií či „sťahovanie sa“ bájnych bytostí z jedného miesta na druhé.
Okrem sveta bájnych bytostí nás však Dunajská kráľovná vovádza aj do sveta starej Bratislavy. Stretneme tu rybárov, obchodníkov, mäsiarov, remeselníkov, ale dokonca aj Máriu Teréziu či hradné panstvo. Príbehy panovníkov sa ešte – podobne ako v tých časoch Dunaj od Bratislavy – nestihli oddeliť, prelínajú sa a výrazne sa ovplyvňujú. Od prírodného sveta rieky sa príbehmi posúvame stále viac do mesta, ocitáme sa na Zelenej ulici, spoznáme príbeh Rolandovej fontány, bránime spolu s hrdinským rybárom Zotmundom hradby pred cisárom Henrichom III. a jeho vojskom. Zbierka rozprávok a povestí nám neotvára dvere len do fantazijného sveta, ale aj do sveta histórie, geografie či architektúry.
Oživená stará Bratislava
Dunajská kráľovná vychádza v roku 2019 opäť. Jej príbehy sú rovnaké, ani v jednom vydaní nechýbajú vysvetlivky archaických výrazov, v oboch nájdeme aj úvody do jednotlivých tém, ktoré pred nami knižka otvára. Vo vydaní z roku 1976 však ide skôr o ucelenejšie texty autorky, ktorými opatrila úvod a záver knihy, v publikácii z roku 2019 vydavatelia graficky zvýraznili úvod každého príbehu. Vytvára to dojem, akoby jednotlivým rozprávkam predchádzal predslov. V pôvodnom vydaní je takáto prvá časť textu inherentnou a graficky neodlíšenou súčasťou príbehu. Prvá časť rozprávky v novom šate však nie je odlíšená od pokračovania príbehu len jedným prvkom (väčšie a zvýraznené písmená), ale viacerými spôsobmi: Nadpis tvoria zvýraznené verzálky, prvé písmeno a prvý riadok príbehu sú v tyrkysovej farbe, na rozdiel od pokračovania textu, ktorý je tmavofialový.
Každý takýto úvod sa nachádza na samostatnej strane. V jej dolnej časti vždy nájdeme ešte nenápadný nápis: Básne, báje a historické obrázky z Bratislavy a dunajského okolia. Podstatná časť príbehu pokračuje už čiernym a menším písmom a je graficky jednotnejšia. Jediné odlíšenie tvorí priama reč zvýraznená kurzívou.
Staré a nové v ilustráciách
Prístup Miroslava Cipára je výrazne odlišný od prístupu Bystríka Vanča. Oba typy ilustrácií však disponujú vysokou kvalitou a vťahujú nás do neodolateľného sveta bratislavských rozprávok. Každý po svojom. Podstatné je, že sa nám pri čítaní ktorejkoľvek z týchto dvoch kníh vôbec nechce zo starej Bratislavy odísť.
Kým Miroslav Cipár podčiarkuje historickosť výrazu, atmosféru starého mesta a jeho architektúru, spôsob života či obliekania, Vančo sa sústredil na mytologický aspekt textov. Kým u Cipára nájdeme vyobrazenia šibenice, rybárov, hradieb a kočov, u Vanča dominuje mýtickosť postáv i prostredia, náznak, atmosféra. Jeho stvárnenie je všeobecnejšie, má však rovnako silnú atmosféru, výraznejšie pracuje s hyperbolou a perspektívou. U Cipára nesú zas aj bájne bytosti akési znaky starobylého mesta pri Dunaji. Rusalka je oblečená ako miestna princezná, ktorú prezrádzajú len vlasy, a čert by tiež celkom dobre mohol byť aj hradným pánom. Cipárove výtvarné videnie postáv a prostredia by sme vedeli priradiť k bratislavským povestiam aj v prípade, že by sme ich zazreli napríklad v galérii, „oslobodené“ od textu. U Vanča to až tak neplatí. Jeho ilustrácie znázorňujú síce jednotlivé príbehy, vidíme rybárov, bratislavského orla, dokonca aj delfína a objaví sa aj Bratislavský hrad, ale inak by nás akosi máločo primalo priradiť jeho ilustrácie priamo k Dunajskej kráľovnej. A ešte menej za nimi cítime Bratislavu starobylú a historickú. U Vanča sa naše hlavné mesto stáva skôr symbolom.
Šum rieky na rozhlasových vlnách
Keď už hovoríme o Dunajských kráľovnách, švárnom Jugovi a rusalke Rosave či o dunajskom delfínovi, predstavme si aj zvuky našej veľkej rieky. Jej šum, dunenie, žblnkot a život okolo nej sú čímsi, čo vždy priťahovalo rozhlasových tvorcov. Príbehy v podobe monologických rozprávok nezabudnuteľne načítal Karol Machata v réžii Zuzany Antoškovej, najznámejší príbeh o Jugovi a Rosave zas v roku 1993 naštudoval ako rozprávkovú hru režisér Juraj Predmerský. Scénickú hudbu skomponoval Peter Vaňouček a tvorcovia obsadili do hlavných úloh Emíliu Vášáryovú ako rozprávačku, Petru Bernasovskú ako Rosavu a Jána Kronera v úlohe Juga. Bez preháňania možno povedať, že rozprávková hra Dunajská kráľovná patrí vďaka svojej predlohe a citlivému spracovaniu medzi najkrajšie rozprávkové hry z rozhlasového archívu.
