Kniha týždňa: Špióni, teroristi a translatológovia

07.10.2019 09:00

Univerzita 17. novembra patrí tak trochu k československým mýtom.

Vznikla v roku 1961 v dôsledku otvorenia sa československej zahraničnej politiky krajinám tzv. tretieho sveta, a hoci sa s ňou spájali veľké nádeje, nemala dlhé trvanie (zanikla v roku 1974). Najprv fungovala len v Prahe a po prijatí zákona o federácii (1968) aj v Bratislave podľa vzoru moskovskej Univerzity družby národov Patricea Lumumbu ako prípravka pre zahraničných študentov, bola teda inštitúciou, v ktorej sa v ČS(S)R uskutočňoval na svoje pomery veľkorysý, globálny transfer vzdelania. Navyše na nej v 60. rokoch založili inštitút prekladateľstva a tlmočníctva, kde pôsobili niektoré významné osobnosti československej humanistiky. Tento projekt internacionálnej inštitúcie neprežil z viacerých dôvodov. O nich, o okolnostiach vzniku, o podobe a o fungovaní Univerzity 17. novembra prináša v ucelenom pohľade cenné informácie kniha českej historičky Marty Edith Holečkovej Příběh zapomenuté univerzity.

Rozsahom nie príliš veľká kniha osvetľuje historický kontext, poslanie a realitu tejto vzdelávacej inštitúcie, ktorá má najmä v Českej republike dosť zlú povesť – v spätnom pohľade ju tam považujú za akési semenisko špiónov a útočisko či prípravku pre politických teroristov z tzv. tretieho sveta. K tomuto renomé prispela kedysi výpoveď československého špióna Josefa Frolíka, ktorý v roku 1969 zbehol na Západ. Autorka túto fámu na základe štúdia archívneho materiálu nepotvrdila, zostáva teda dohadom v neprehľadnej sieti informačných hier, ktoré dnes zaujímajú iba historikov. Ale to, že univerzita bola od začiatku pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti, autorka podložila dôkazmi z archívov bezpečnostných zložiek. Univerzita 17. novembra bola pomerne bizarným a znepokojujúcim telesom v rámci komunistického systému.

Študentský živel

Znepokojivosť je obsiahnutá už v názve inštitúcie, odkazujúcom na smrť pražského študenta Jana Opletala a ďalšieho mladého človeka menom Václav Sedláček počas demonštrácií na jeseň 1939, na následné represálie proti českým študentom a na zatvorenie vysokých škôl v protektoráte fašistickými okupantmi. O dva roky neskôr bol v Londýne 17. november vyhlásený medzinárodným dňom študentstva. Akou reálnou silou pôsobil tento symbol ponad desaťročia, ukázala napokon jeseň 1989. Ale tu nejde o dátum, ale o to, čo je za ním: študentský živel ako potenciálne antisystémový, nonkonformný, nepohodlný, rozvratný, explozívny a zároveň vitálny element spoločnosti.

Tak to bolo aj v prípade Univerzity 17. novembra. Počas trinástich rokov jej existencie ju absolvovali stovky zahraničných študentov. Mnohí sa po štúdiách vrátili do vlasti, kde pôsobili ako vyškolení odborníci v rôznych oblastiach, no efekt, akým pôsobila ako životné prostredie, sa nedal vždy predvídať: okrem výučby češtiny a neskôr aj slovenčiny, odbornej terminológie a preferovaných technických a prírodovedných odborov sa kládol dôraz aj na marxistickú indoktrináciu, no československý marxizmus musel na pozadí skúseností z afrických a latinskoamerických národnooslobod­zovacích bojov pôsobiť ako vyblednutý, života zbavený koncept. Mladí ľudia, prichádzajúci študovať do krajiny v srdci Európy, navyše konfrontovali našu spoločnosť s jej vlastnými predsudkami: s rasizmom, so xenofóbiou a s provinčným obzorom socialistického meštiactva.

Nevypočítateľnosť živlu, aký predstavovali zahraniční študenti, sa preto prejavovala v javoch, ktoré domáca spoločnosť odsudzovala a niekedy aj nafukovala: vo veksláctve, v intímnych stykoch s českými a so slovenskými dievčatami („tuzexové Jany“) a v alkoholickom výtržníctve. Z knihy však vyplýva, že bezpečnostné orgány sa k týmto faktom života stavali zväčša korektne, neprekračovali svoje kompetencie ani zákony. Inou otázkou je kultúrny prínos zahraničných študentov. Ten sa prejavil po okupácii v auguste 1968 a v januári 1969 po smrti Jana Palacha. V oboch prípadoch sa veľká časť zahraničných študentov solidarizovala s občianskymi postojmi československej väčšiny.

V knihe sú len letmo načrtnuté osudy niektorých zahraničných študentov. Dojímavý je príbeh srílanského absolventa Univerzity 17. novembra a neskôr pražskej FAMU, ktorému po návrate do vlasti nedovolila tamojšia vláda nakrúcať filmy. Otriasajúce sú osudy vyhostených indonézskych študentov. Autorka sa, pochopiteľne, nemohla podrobnejšie sústrediť na túto stránku inštitúcie – to by bol námet na inú knihu, ktorej etickým pozadím by bolo formovanie príslušníkov mimoeurópskej inteligencie vyškolenej v Československu (inou otázkou je, že tu študovali aj mladí ľudia z východnej i južnej Európy).

Podozrivé osobnosti

Dejiny univerzít majú vždy viacero hľadísk. Patrí k nim história študentstva a aj inštitucionálnej štruktúry, učebných programov, lokalít, vedeckého výskumu a personálneho zabezpečenia. Jedným z najzaujímavejších aspektov je práve ten posledný. Na Univerzite 17. novembra vyučovalo viacero osobností, ktoré považoval režim za politicky podozrivé; spomeňme prekladateľa Petra Pujmana, syna komunistickej spisovateľky Marie Pujmanovej, v 50. rokoch politického väzňa. Alebo intelektuálne nezávislého Jiřího Levého, literárneho vedca a zakladateľa modernej československej teórie umeleckého prekladu.

Autorka spomína aj niektorých účastníkov čs. protifašistického odboja na Západe a ich rodinných príslušníkov. Ako sa prítomnosť týchto osôb na Univerzite 17. novembra znášala s mýtom o špionážnom centre? – Autorka zistila, že v inštitúcii pôsobili externe. Domyslíme si, že nemali vplyv na utváranie inštitúcie, so študentmi boli v kontakte len počas vyučovania, no zostávali v zornom poli bezpečnostných orgánov. Režim ich pragmaticky využil a popritom spoľahlivo kontroloval. Univerzita 17. novembra fungovala aj ako projekt sociálnej kontroly. Jedna z príčin jej konca však spočívala v tom, že keď po roku 1968 viacero schopných prednášajúcich emigrovalo, prestala byť udržateľná.

Čo v knihe nie je

Autorka venovala aj pár odsekov osudom českej teórie prekladu, ktorá sa rozvíjala najprv v rámci Univerzity 17. novembra, po jej rozpustení sa preniesla na Karlovu univerzitu, no nebola tam vľúdne prijatá. Na KU napokon vznikol samostatný Ústav translatológie. Tam idea prekladateľstva a teórie prekladu prežila ako dieťa 60. rokov dodnes. Na Slovensku, o ktorom Holečková píše málo, sa rozšírila z Univerzity 17. novembra na Univerzitu Komenského, kde vznikla špecializovaná katedra translatológie.

Po jej rozpustení sa tento odbor presadil na viacerých katedrách filológie, a po vzniku ďalších slovenských univerzít sa rozšíril aj tam. V slovenskom vysokoškolskom kontexte vytlačil z filologických fakúlt tradičnú historicky a literárne fundovanú vzdelanosť a nahradil ju ahistorickým teoretizovaním a prísľubom praktického využitia tlmočníctva a prekladateľstva. Duchovným otcom slovenskej teoretickej translatológie, na ktorého sa táto komunita dodnes odvoláva, bol teoretik Anton Popovič. Aj ten pôsobil na Univerzite 17. novembra, no určite nepatril k „politicky podozrivým“. Keďže dodnes nik dôkladnejšie neobnažil inštitucionálne korene slovenskej translatológie, musí nám stačiť náčrt M. E. Holečkovej, ktorý je azda kusý, no kriticky naznačuje jej zložité a ambivalentné inštitucionálne podhubie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Marta Edith Holečková #kniha týždňa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku