Nový slovenský Apollinaire vo Feldekovom preklade

Kniha jedného zo zakladateľov modernej poézie Guillauma Apollinaira (1880 - 1918) vychádza v medziročí medzi 100. výročím úmrtia autora (bolo vlani) a 140. výročím narodenia (bude na budúci rok).

28.10.2019 14:02
debata
Guillaume Apollinaire: Nechce sa mi pracovať Foto: Slovart
appolinaire obalka kniha Guillaume Apollinaire: Nechce sa mi pracovať

Ako uvádza básnik, prozaik, dramatik, esejista a autor prekladu Ľubomír Feldek v edičnej poznámke, jazykovo a spoluautorsky sa na jeho prekladoch podieľala Anna Feldeková Lara.

Priama cesta

Nejde o prvý Feldekov preklad Apollinaira a ani o jeho prvú slovenskú verziu. Zdá sa, že ako prví začali Apollinaira do slovenčiny prekladať slovenskí nadrealisti v druhej polovici 30. rokov (v rámci Československa zohral iniciačnú rolu pri prekladaní modernej poézie, a teda aj Apollinaira, preklad Karla Čapka Francouzská poezie nové doby z roku 1920, za ktorým nasledovali preklady českých poetistov Nezvala, Seiferta a ďalších, a do súčasnosti celý rad ďalších prekladov): prvé slovenské knižné vydanie vyšlo v roku 1961 pod názvom Pásmo, výber z poézie (prekladali Pavol Bunčák, Ján Rak, Vladimír Reisel a Štefan Žáry). Druhým slovenským prekladom bol dvojvýber z Baudelaira a Apollinaira Chuť smútku, ktorý v roku 1976 vydal profesor Ján Števček.

Začiatky Feldekovho prekladateľského záujmu o Apollinaira siahajú do roku 1977, keď v jazykovej spolupráci s Annou Blahovou preložil výber z tejto poézie Zbrojná truhlica pre diplomovú prácu maliara Martina Činovského. Tento výber, doplnený o preklad Pásma a ďalších desať básní z Alkoholov, vyšiel roku 1981 v knihe Ľubomír Feldek: Preklady. Svoj prvý samostatný knižný výber uverejnil prekladateľ v roku 1998 pod názvom Ó dievčatá ó moje roky (vyšlo vo viacerých dotlačiach). Od tohto výberu, postupne dopĺňaného o nové preklady, viedla už priama cesta k súčasnému vydaniu.

Predchnuté láskou

Aktuálny Feldekov výber z Apollinaira obsahuje básne z Apollinairových zbierok vydaných počas jeho života (Zvieratník alebo Orfeov sprievod, Alkoholy, Vitam impendere amori, Kaligramy – básne o mieri a vojne a Zbrojná truhlica) a tiež z vydaní, ktoré vyšli až po jeho smrti (Je, Melancholický sliedič, Básne pre Lou, Básne pre Madeleine a Nevydané básne). Vydanie dopĺňa preklad Apollinairovej drámy Farba doby (Couleur du temps, 1918), ktorú autor dokončil krátko pred smrťou a jej premiéry sa nedožil. Prekladateľ teda pre toto vydanie jednak zrevidoval svoje staršie preklady Apollinaira a jednak ich doplnil novo preloženými básňami, o čom píše aj v edičnej poznámke.

Za pridanú hodnotu publikácie možno pokladať i doslov Ľubomíra Feldeka,v ktorom čitateľa sprevádza Apollinairovým životom, pričom zažito a osobne komentuje vybrané kapitoly z jeho života a tvorby (za osobitne prínosný možno pokladať i Feldekov výskum v otázke nenaplnenej lásky Apollinaira k Annie Playdenovej, ktorého súčasťou sú i dva listy, čo si Anna s odstupom času vymenila s apollinairovským belgickým bádateľom Robertom Goffinom).

Tiež treba oceniť Feldekove spomienky na prvé stretnutie s Apollinairovou tvorbou, ako aj ďalšie poznámky a vysvetlivky, všetky predchnuté láskou k Apollinairovi a jeho tvorbe a starostlivo ako vzácny darček zabalené a podané slovenskému užívateľovi a vychutnávačovi Apollinairovho básnického umenia.

Hoci sa Guillaumovi Apollinairovi pripisuje prvenstvo v uvádzaní nových avantgardných prvkov vo výstavbe básne (napríklad kompozícia básne – pásma založená na striedaní asociatívnych reťazcov alebo vynechanie interpunkcie ako formálne ozvláštnenie poézie), myslím, že autor nezavrhol poéziu minulých čias tak radikálne ako futuristi alebo surrealisti, iba preskupil jednotlivé prvky tematické a kompozičné tak, aby vyjadrovali ducha nových, nastupujúcich čias a aby jeho poézia zodpovedala civilizačným zmenám jeho súčasnosti na začiatku 20. storočia, a vyjadril tak premenu vo vnímaní a cítení moderného človeka.

V jeho poézii sa nanovo objavujú nielen motívy parížskych zákutí (Most Mirabeau, Eiffelovka, Hudobník zo Saint-Merry, Pondelok ulica Christine a iné), ale aj motívy francúzskeho vidieka (Vinohradník zo Champagne), a tiež básne inšpirované nemeckým Porýním s jeho poéziou, so židovským živlom či s bájoslovím (Rýnska noc, Synagóga, Lorelei, Schinderhans, Rýnska jesenná ai.).

Zaujímali ho pomazané európske hlavy panovníckych rodín s ich zavše krásnymi, inokedy tragickými príbehmi, ale aj poézia „všedného dňa“ s bežným každodenným inštrumentáriom (Kravata a hodinky). Osobitné miesto v jeho poézii má tematika intímna, ľúbostná (Feldekov výber prináša iba po jedinej básni z oddielov Básne pre Lou a Básne pre Madeleine).

"Dni lúčia sa ja ešte nie“

Najviac priestoru venoval prekladateľ vari najslávnejšej Apollinairovej zbierke Alkoholy z roku 1913. Na tomto mieste sa môžeme pristaviť pri jednej básni z tejto zbierky – vari najslávnejšej – Most Mirabeau a dopriať si pre potešenie aspoň ukážku prekladu jej prvej strofy a refrénu v podaní piatich slovenských prekladateľov (vrátane Ľ. Feldeka), keďže táto báseň je popri Pásme jednou z tých, kde sa prekladateľský priestor značne zhustil.

Štefan Žáry: „Pod mostom Mirabeau plynie Seina / A naše lásky /Ak spomienka mi na ne dožičená / Radosť bývala vždy bôľom vykúpená // Príď noc Hodiny odbi nám / Dni odchádzajú som tu sám“. Ján Števček: „Pod mostom Mirabeau Seina vlny valí / I lásky prúd / Ach načo by sme spomínali / Radosť sa navráti žiaľ sa dá zabudnúť // Nech príde noc čas velí nám / V pochode dní ostávam sám“.

Karol Strmeň: „Pod mostom Mirabeaua plynie Seina / a ľúbosť naša / kedy tá mučiť prestane ma? / radosť sa rodila vždy z utrpenia // Hodina bi noc zavládni / ja živý som a letia dni“. Jozef Mihalkovič: „Pod mostom Mirabeau sa valí Seina / a naše lásky / ach či si spomenieme na ich mená / zlé s dobrým dobré so zlým zmieri zmena // Tu som noc začni s odbíjaním / deň odchádza ja nejdem za ním“.

Ľubomír Feldek: „Popod most Mirabeau sa Seina valí / aj naše lásky / Pomaly aby sme len spomínali / Veselý bude zajtra kto dnes žiali // Príď noc nech úder z veže znie / Dni lúčia sa ja ešte nie“.

Farba doby

Popri motívoch intímnych, ľúbostných, popri aristokratoch i prostých ľuďoch nájdeme v Apollinairových textoch i náboženstvo, cirkev, Boha, Krista – vezmime si len slávnu báseň Pásmo a čítajme: „Už navždy dosť máš antiky Rimanov aj Grékov // Tu vyzerajú už aj autá staroveko / Len náboženstvo ostalo nové áno ono / je ďalej prosté ako hangáre v prístave eroplánov // Ó kresťanstvo čo v Európe je neantické to si ty / Najmodernejší Európan ste vy pápež Pius X“. Básnikova láska k životu, k ženám, milovaniu a veciam sveta bola podrobená vojnovej skúške, ale on ani v zákopoch neprestal písať to svoje: o slávikovi, „umučenom láskou“, o necudnom vztýčení „hrotov pŕs“ zo šiat uprostred vojnovej mašinérie.

Ako bonus vo Feldekovom výbere nachádzame drámu Farba doby, tematizujúcu vojnové besnenie a pokus niekoľkých ľudí uchýliť sa do pokojného závetria, ktorý zlyhá. Myslím, že milovníkom poézie a Apollinaira možno tento Feldekov výber odporúčať. Je preložený s láskou a so zanietením pre tohto skvelého básnika.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #poézia #Ľubomír Feldek #Guillaume Apollinaire