Toňa Revajová o knihe Rok Sivka Ohniváka

Keď malá Anna príde do škôlky, nevidí ani jednu známu tvár. Nikoho nepozná a nikto nepozná ju. Našťastie našla sivého hojdacieho koníka, ktorý má v jej predstavách krídla, a spolu s ním aj kamaráta. Obaja jej pomohli prežiť.

Malá Anna teda v škôlke trpezlivo čaká, kým bude prváčkou ako jej sestra, a čakanie si kráti tým, že sa sama naučí čítať. Keď objaví, že s príbehom z knižky môže lietať pomedzi hviezdy, niekto akoby ju preniesol ponad bránu, ponad rieky a lesy. S knižkou môže ísť, kam len chce. Tak sa odvíja život malej Anny v krásnej knihe Rok Sivka Ohniváka, ktorú ocenili ako najlepšiu knihu ženskej autorky Cenou Bibliotéky. V minulom roku vyšla vo vydavateľstve Trio Publishing a pri udelení ceny sme sa porozprávali s jej autorkou, spisovateľkou Toňou Revajovou.

VIDEO: Toňa Revajová hovorí o knihe Rok Sivka Ohniváka

Ako by ste nám Rok Sivka Ohniváka predstavili?

Zdá sa, že to bude moja najznámejšia knižka, pretože len čo vyšla, dostala Cenu Bibiany ako Najkrajšia kniha jesene. Vždy som snívala o tom, že moju knihu bude ilustrovať Juraj Martiška a keď sme sa spojili, mám pocit, že je to veľmi dobrá symbióza. Je to knižka o dievčatku, ktoré sa samo naučilo čítať v piatich rokoch, pretože sa chcelo vyrovnať svojej sestre prváčke a milovalo písmenká. Keď Anna mala ísť potom do školy, neprijali ju, lebo ešte nemala šesť rokov. To dieťa každý deň prišlo do školy, dalo sa vyhodiť od riaditeľa a na druhý deň sa zasa vrátilo. Tak to robilo celý týždeň, kým nezlomilo tvrdé srdce riaditeľa a napokon ju do školy prijali. Takže táto cena je vlastne poctou statočnému dieťaťu.

Kniha Rok Sivka Ohniváka je nádherná knižka, ktorá stojí za prečítanie aj dospelým, pretože ponúka pohľad na náš súčasný svet detskými očami, aby sme nezabudli, že sme tiež raz boli deťmi. Máte ohlasy aj od dospelých čitateľov?

Mám, a mám dokonca ohlasy aj od vedcov, ktorí bádajú, ako som vedela tak minimalizovať jazyk, aby išiel do úst päťročného dieťaťa a pritom aby mu aj dospelí rozumeli. Detí sa pýtam, čo sa im na knihe nepáčilo, nie čo sa im páčilo – a jedno dievčatko v Beckove sa na mňa vyrútilo: Mne sa nepáči, že Libuška zomrela, ona nemala čo zomrieť, ona bola ešte dieťa! Tak sme sa rozprávali aj o smutných veciach, ja som tvrdila, že som nenapísala, že Libuška zomrela, ale že sa premenila na anjela, ale dievčatko hovorí: To môžete rozprávať malým deťom!

Na Bibliotéke sa bude krstiť aj vaša nová kniha Kiko jeden, Kiko dva. Akí sú jej hrdinovia?

Sú to dvaja priatelia zo škôlky, jedináčikovia, z čoho vznikajú rôzne konflikty. Kajka má hovoriaceho medvedíka, ale Goran jej neverí, myslí si, že si iba tak krásne vymýšľa. Ukáže sa však, že je to pravda. Deti sa o hračku delia, lebo dievčatko ju potrebuje iba v noci a chlapček sa s ňou hrá cez deň v škôlke. Nakoniec majú obaja rovnakú. Už mám hotové aj pokračovanie, v ktorom sú deti na prázdninách u Goranových starých rodičov pri mori a tam sa ilustrátorka Katka Krajčovičová vyblázni. Pre ňu je to prvá kniha a zvládla ju excelentne, akoby príbehy obrázkami dopisovala.

Pôsobili ste ako učiteľka, ste aj novinárkou. Ako vám učiteľstvo pomáha pri písaní detských kníh?

Učila som malé deti. Robila som pokusy, keď som začala rozprávku a nechala som ich, aby vymysleli koniec. Boli to moje najkrajšie tri roky pracovného života. Novinárstvo má tiež svoje čaro, ale nie sú tam prázdniny…