Divadlo bolo doslova jej kolískou. Keď prišli v roku 1956 Kronerovci z Martina do Bratislavy, bývali v hereckej šatni v Divadle P. O. Hviezdoslava. Nový byt na Košickej ešte nebol dostavaný. Už prvá časť knihy, rané detstvo, sa teda týka divadla. Zuzana Kronerová cituje rodičov, najmä výroky otca Jozefa Kronera, ale približuje aj mamu, Teréziu Hurbanovú Kronerovú. Bola to vynikajúca herečka a výnimočný človek, v Martine excelovala, ale v Bratislave už nemala toľko príležitostí. Dcéra v knihe o mame podrobnejšie a veľmi zaujímavo rozpráva, čím tento dlh divadelného prostredia voči Terézii Hurbanovej Kronerovej symbolicky spláca.
Kniha sa ani nemohla volať inak ako Optimistka z presvedčenia. Zo Zuzany Kronerovej optimizmus totiž vyžaruje a kto sa hoci raz v živote s ňou rozprával, pocítil to. Fakt asi dokáže svojím temperamentom roztopiť každý ľad a v skutočnosti to nie je žiadna „baba z ľadu“, ako sa charakterizuje jej úspešná filmová postava. S vervou si vykračuje aj po ulici. Obyčajne s batôžtekom na chrbte, ako píše Ján Štrasser. Pýta sa, či vôbec má herečka doma aj nejaké kabelky, keďže väčšinou chodí s plecniakom. Kronerová odpovedá, že kabelky má – a to dokonca aj s výtvarnými prvkami – ale je rodená "batôžkarka“. To jej viac pasuje. A rada sedí aj v kaviarňach, niet sa teda čo čudovať, že k tejto názorovej fajte prirodzene inklinuje. V závere knihy hovorí s Jánom Štrasserom o svojich postojoch, zdôvodňuje svoje konanie v spoločenskom živote, v politike, hovorí o tom, prečo je na námestiach, na mítingoch, prečo sa angažuje. V rozhovore vysvetlí svoju názorovú genézu – patrí tam napríklad aj zoznámenie sa s budúcim manželom, ktorý bol (tak ako aj ona) v partii ochranárov prírody a celkom prirodzene na tejto platforme zotrvávajú. Zuzana Kronerová nezvykne hovoriť o svojom súkromí, ale v knižke urobila výnimku a povedala o sebe veľa.
Boduje aj v Čechách
Štrasser priblížil aj to, ako sa dostala do českého prostredia, kde ju berú už ako svoju. (Kniha vychádza hneď aj v českom preklade). Vyznanie vzťahu k Prahe sa začína spomienkou, ako narazila hlavou do kandelábra pri obdivovaní panorámy Hradčian. Skrátka, jej slová sú plné citu, ale aj humoru a istej zdržanlivosti a zodpovednosti. Nič netvrdí len spakruky – argumentuje, vysvetľuje, zdôvodňuje, prečo si niečo myslí tak či onak a ako k tomu názoru prišla. Čitateľ nemusí súhlasiť so všetkým, ale „nenašponuje sa“, lebo tón je férový, Kronerová nič nevnucuje. Za hlavnú zo svojich činností považuje divadlo a vôbec herectvo. Hrala neuveriteľne veľa krásnych úloh a mohla cez ne vyslovovať posolstvá na najvyššej úrovni, a to si najviac cení.
Mala to šťastie, že bola zo známej hereckej rodiny, zázemie jej veľa dalo. Neboli to však len výhody, čakali aj úskalia. Dobrovoľne napríklad odišla zo Slovenského národného divadla, lebo sa tam cítila stratená. Neskôr, po rokoch, odišla tak aj z milovanej Astorky, lebo vraj tam mala pocit ako v zmenšenom SND. No a svoju úlohu zohrávalo asi aj to, že mala dosť príležitostí hrať aj mimo materských scén. Spoznala viacero prostredí, a tak sa čitateľ dozvie mnohé fakty a zaujímavosti zo slovenskej divadelnej histórie, ale aj o filmovaní, o výučbe herectva. Informácie sú podané plasticky, šťavnato a v súvislostiach. Kronerová rozpráva o režiséroch, s ktorými pracovala, o koncepciách jednotlivých predstavení, o osudoch hercov i vzťahoch v zákulisí. Čitateľom predstavuje svojich kamarátov, inšpirátorov, umelcov, ktorí ju viedli a o ktorých sa mohla oprieť (Marián Zednikovič, Ivan Balaďa, J. A. Pitínský, V. Strnisko, M. Lasica, J. Satinský, ale aj Sonja Korenčiová). Dostávajú od Kronerovej obdiv vďaku a lásku.
Realistka od boha
Herečka mala šťastie, že hrala vo významných inscenáciách a filmoch, ktoré sú podstatné v dejinách i v súčasnosti slovenského dramatického umenia. Napríklad Slobodov Armagedon na Grbe, Pitínskeho Matka – veľmi zaujímavé pasáže v knihe! Čitateľ sa dozvie viac aj o monodráme Shirley Valentine, ktorú Kronerová stále hrá. Niet sa čo čudovať, že si ju obľúbili aj českí režiséri. Bohdan Sláma ju ako herečku miluje, on nakrútil aj film Baba z ľadu. Kronerová hrá však aj v českých divadlách, a to dokonca v britskej hre Čaj a apokalypsa s Evou Holubovou a Evou Salzmannovou. Kronerová je optimistkou z presvedčenia, ale ako herečka sa nedá zaškatuľkovať. Ľudia ju majú radi ako komičku, ale vedia s ňou aj smútiť. Má dar pospájať racionálne s mysterióznym, nežné s drsným, smutné s veselým. Realistka od boha.
Zuzana Kronerová zažila aj takú absurdnosť, že – už v týchto nových časoch – z filmu Baba z ľadu vystrihli jej scénu pri televíznom premietaní. Išlo o veľmi vydarenú pasáž, kedy sa chystá hrdinka filmu na intímne zblíženie s milovaným mužom a vzhľadom na vek sa chce poistiť olivovým olejom. Niekomu sa toto delikátne opatrenie zdalo zvrhlé a mal obavy, aby sa slovenské publikum neskazilo. Je to naozaj úsmevné a celkom v protiklade s herečkinou otvorenosťou, ktorá je však vzácne cudná. A taký je aj spomínaný film.
A ešte jeden dôležitý motív z knihy: autori často citujú teatrologičku Zuzanu Bakošovú-Hlavenkovú, ktorá v týchto dňoch nečakane zomrela. Iste si ešte knihu prečítala, ale teraz nadobudli jej citáty nový rozmer. Aj z nich je jasné, že bude veľmi chýbať. Mimochodom, pri čítaní Optimistky z presvedčenia bolo sympatické práve aj toto prepojenie osobných hodnotení s divadelnou vedou.