Švédsky spisovateľ Stefan Ahnhem: V Orient exprese by už nikto nevraždil

Ako redaktorku Pravdy ma pobavilo vaše motto na Twitteri: „Vždy som bol dobrý v klamaní – a teraz to robím v žiarivom obleku.“ Koľko vám teda môžeme veriť?

Vôbec mi nemôžete veriť. Ale pokúsim sa byť čestný.

Na Facebooku zasa píšete, že až na prahu dospelosti ste sa konečne vzdali svojej budúcnosti vo fyzike a v matematike. Naozaj ste snívali o kariére fyzika či matematika?

Každý v našej rodine robil fyziku alebo matematiku, takže až do dospelosti mi vôbec nenapadlo, že by som z toho mohol vybočiť. Cítil som, že je to zaujímavé, ale chcel som robiť niečo kreatívnejšie, venoval som sa hudbe, potom som chcel robiť niečo s obrázkami, tak som šiel do televízie. A tam som sa dostal k písaniu scenárov a teraz píšem vlastné knihy. Moja cesta bola veľmi kľukatá, krok sem, krok tam, ale v konečnom dôsledku vždy viedla k písaniu.

Hudba sa často vyskytuje aj vo vašich knihách – vždy spomínate konkrétne kapely, albumy či piesne, ktoré hlavný hrdina, vyšetrovateľ Fabian Risk, počúva. Jeho syn je zasa fanúšikom Marilyna Mansona. Prečo je hudba pre vás taká dôležitá?

Ja aj môj hlavný protagonista sme fanúšikmi hudby, beriem to ako súčasť života. Je smutné, že pri práci nedokážem počúvať hudbu, ale hneď ako zaklapnem počítač, zapínam hudbu. A Fabian to má rovnako. Ako scenárista som pracoval s dramatizáciou detektívok Henninga Mankella pre televíziu a jeho postavu inšpektora Kurta Wallandera som chcel urobiť viac súčasnou, ale nešlo to. Nesmel som zmeniť jeho hudobný vkus – Wallander počúva operu! Tak som sa rozhodol, že si napíšem vlastného detektíva Fabiana, ktorý má oveľa lepší hudobný vkus.

Viete hrať na nejakom hudobnom nástroji aj vy sám?

Hrával som na keyboarde.

Ste logický a racionálny človek, keďže ste uvažovali o práci fyzika či matematika?

V matematike ide o riešenie problémov a pri písaní krimirománov tiež riešite problémy. Takže istým spôsobom využívam svoje matematické schopnosti aj teraz. Áno, som logický typ, ale pri písaní potrebujete aj pocity – tie tvoria 99 %. Čitateľ predsa číta preto, aby niečo cítil – strach, hnev alebo šťastie. Ak nič necítite, potom nebudete čítať.

Na Facebooku ste priznali, že príbehy k vám prichádzali ako z nevyčerpateľného zdroja. Vždy som sa čudovala, ako je možné prichádzať so stále novými, originálnymi krimipríbehmi, ktoré ešte nikto pred vami nerozprával. Pritom hlavne v Škandinávii je toľko autorov detektívok a trilerov, nemáte strach z opakovania motívov?

Vždy, ale mám svoj štýl a spôsob rozprávania príbehu, vyvinul som si ho za celé tie roky. Aj keby som mal podobný nápad ako niekto z mojich spisovateľských kolegov, bude to celkom iný príbeh. Napríklad v mojej druhej knihe Deviaty hrob, kde ide krádeže orgánov, by bol bežný postup taký, že ľudia sú vraždení preto, aby niekto mohol ilegálne obchodovať po svete s ich orgánmi. Mŕtvemu chýba oblička a z toho sa odvinie pátranie. Môj príbeh je skôr príbeh lásky a pomsty. Mám tu ženskú postavu, ktorá nájde svoju lásku zavraždenú v Izraeli a mŕtvole chýbajú všetky orgány. Ona pátra po všetkých, ktorí dostali jeho orgány, chce ich získať a pochovať časti jeho tela s ním. Takýto príbeh som ešte nepočul. Áno, dnes sa píše veľa detektívok a len vo Švédsku, v tej malej krajine, vyšlo vlani 280 nových krimirománov. Takže sa stále sám seba pýtam, prečo by som mal písať ďalšiu detektívku a prečo by ju niekto mal čítať. Isteže, nič nie je nové, všetko tu už bolo. Preto napríklad v mojej štvrtej knihe o Fabianovi nazvanej Motív X vychádzam z nápadu, že pri akomkoľvek prípade vraždy ide o hľadanie motívu. Všetky knihy len hľadajú motív, takže keď odhalíte motív, nájdete vraha. Je to o. k., ale mne napadlo, čo keď neexistuje motív? Čo keď máme totálne náhodné vraždy, ako potom pracuje polícia? Stále hľadá motív? Ako nájde vraha? To ma zaujalo, preto som napísal knihu z tohto uhla.

Čítate aj detektívky iných autorov?

Niektoré, ale radšej čítam niečo iné. Teraz čítam román Stephena Kinga o zavraždení Kennedyho, čítam biografiu Edwarda Snowdena a jednu švédsku detektívku, ktorá sa však odohráva pred dvesto rokmi.

Ako ste prišli na nápad s krádežou orgánov?

Ilegálnemu trhu s orgánmi sa hovorí červený trh, veľa som o tom rešeršoval. Zistil som, že v Izraeli sa veľa načierno obchoduje s orgánmi, pretože Izraelčania neradi darujú orgány na transplantácie, chcú byť pochovaní so všetkými orgánmi. Vo zvyšku sveta ľudia bežne dávajú súhlas s tým, že po ich smrti môžu ich orgány dať niekomu inému. Židia to však nerobievajú, a to ma zaujalo. Vymyslel som teda ľúbostný príbeh medzi palestínskym dievčaťom a Izraelčanom. Vždy rozmýšľam, čo sa stane, keď čosi v príbehu prekrútim.

Pozerala som si čitateľské recenzie na vaše knihy a ktosi podotkol, že by nechcel mať vaše sny. Mávate nočné mory?

Nie, nemám, možno je to problém. Rád by som mal nočné mory počas svojho pracovného času. V noci sa mi už tak často nesníva, ale niekedy mám čudné sny. V prvej knihe mám kapitolu, kde má Fabian nočnú moru – a to je sen, ktorý sa mi naozaj sníval. Uvedomil som si, že ten sen by pasoval do knihy, tak som ho tam s drobnými úpravami zakomponoval. Ale stalo sa to len jediný raz.

A čo také príbehy Agathy Christie s detektívom Poirotom? Zdajú sa vám príliš staromódne?

Jej príbehy stále dobre fungujú, ale nie sú celkom pre mňa. Milujem napríklad Vraždu v Orient exprese, ale ten nápad s vraždami je taký hlúpy. Chápete, ak chcete niekoho zabiť, vlak je jedno z najhorších miest, kde to urobiť. A hlavne, ak máte vo vlaku najlepšieho detektíva na svete – to je jednoducho zlý plán. Oveľa lepšie by bolo vraždiť v Paríži, odkiaľ vlak vyráža, pretože vrahom môže byť ktokoľvek. Ale ak máte vo vlaku len dvadsať ľudí a jeden z nich je Poirot, je to hlúposť. Ale príbeh je to pekný.

Myslím, že existuje veľa príbehov o vraždách vo vlaku.

Hej, ale napríklad Cudzinec vo vlaku je oveľa logickejší. Ja spácham váš zločin, vy môj a nebude existovať žiadne spojenie, motív – nie je to dobrý plán? Tak, ako sa vraždí v Orient exprese, by dnes nikto nevraždil. Prečo by to niekto robil?

Aby nahneval Poirota?

Presne. Keď píšem moje príbehy, vždy začínam z idey vraha, antagonistu: prečo niečo robí, aký má plán. Hlavne to celé musí byť uveriteľné. Príbehy Agathy Christie sú postavené tak, že páchateľom môže byť ktokoľvek. Každý má motív a až na konci sa rozhodne, kto je vrah. Pre mňa je dôležité vedieť hneď na začiatku, kto je vrah. Nemôže to byť ktokoľvek.

Tak sa pozrime na to, ako sa zmenili detektívi. Poirot akoby nemal žiadne chyby, až na istú samoľúbosť, ale dnešní detektívi sú často alkoholici, berú drogy alebo majú rodinné problémy. Čo váš Fabian Risk?

Fabian je skôr normálny človek, neberie drogy, nepije priveľa alkohol, nechodí za prostitútkami, má rodinu, kde síce má veľké problémy, ale chcel som, aby pôsobil ako normálny človek, ako vy a ja. V práci je však konfrontovaný s komplikovanými vraždami. Nie je extrémne talentovaný, tiež čelí rôznym pocitom, občas je nešťastný, nerád používa zbraň. Na začiatku mojej série kníh o ňom zbraň ani veľmi nechce použiť, radšej používa mozog, to detektívi robia. Lenže potom čelí situáciám medzi životom a smrťou a aj Fabian sa mení. V prvých troch knihách potrebuje pomoc od žien.

Nie je to aj tým, že vo Švédsku veľmi hľadíte na rovnosť pohlaví?

Pre mňa je zaujímavé mať postavy silných žien. Neberiem to z genderového hľadiska, ženy sú ľudské bytosti s odlišnými osobnosťami. Ani ženské postavy u mňa nie sú perfektné. Veľa ľudí si myslí, že ženské postavy v mojich knihách píše moja žena, ale nie je to tak.

V čitateľských recenziách sa tiež ktosi čudoval, že tehotná policajtka v siedmom mesiaci, čakajúca dvojčatá, je v plnom nasadení. Naozaj to tak vo Švédsku funguje?

Samozrejme, veď policajti majú aj pokojnú prácu – veľa telefonujú, niekoho vypočúvajú. U vás tehotné ženy nepracujú?

Pracujú, ale nie som si istá, či naháňajú v siedmom mesiaci zločincov. Riešenie vrážd určite stresuje aj policajtky…

Tehotná Malin tiež nemala byť v teréne, ale keď majú sériového vraha, jednoducho to chce vyriešiť. Ale áno, je to stresujúce a o jedno dieťa príde.

Som v polovici druhej knihy, k tomu som sa ešte nedočítala.

Prepáčte, beriem to späť. Zabudnite na to.

Máte už nejaký recept, čo musí dobrý krimiromán obsahovať, aby fungoval?

Hlavne musí byť napínavý, aby vás nútil obracať stránky. Nielen na začiatku, celý čas, a musí mať prekvapenia. Dnešní čitatelia vyžadujú zručných autorov. Ocenia, keď im dávate viacero podozrivých, ale nesmú sa cítiť oklamaní. Musia mať pocit, že čítanie bolo hodné tej námahy a času. A že riešenie má zmysel, všetko zaklapne do seba.

Ste naozaj majstrom v budovaní napätia, môžem potvrdiť, že je ťažké odložiť vašu knihu, pretože kapitola sa vždy končí v tom najzaujímavejšom. Naučili ste sa tak písať vďaka svojej dvadsaťročnej práci scenáristu?

Určite mi to pomohlo. Ak televízny seriál nie je zaujímavý, ľudia prepnú na iný kanál, takže každá scéna musí byť napínavá. A takto sa snažím čitateľovi v každej kapitole niečo dať, lebo aj čitatelia mi dávajú svoj čas. Venujú mojej knihe aj pätnásť či dvadsať minút v autobuse a ja ich za to chcem odmeniť zaujímavou scénou či informáciou.

Vraj ste dali výpoveď ako scenárista, pretože vás frustrovalo priveľa obmedzení v práci. Bolo to tak?

Áno, píšete niekoľko mesiacov, ale potom príde režisér, herci atď., je to tímová práca, ktorá je niekedy výborná, no inokedy ide len o peniaze. Na vaše vízie často nie je rozpočet, ale pri písaní knihy na to nemusím pozerať, som režisérom, hercom alebo kýmkoľvek chcem a môžem si robiť, čo chcem, napríklad aj nechať naraziť helikoptéru do budovy.

V televízii to nešlo?

Tam som vždy počul: super, Stefan, ale je to trochu drahé, mohli by sme to vynechať? Na konci som mal pocit, že je to celé lacné. Seriály, na ktorých som pracoval, sa stali veľmi úspešné po celom svete, pozerali sa na ne milióny ľudí, takže som dúfal, že pri ďalšom pokračovaní dostaneme väčší rozpočet. Ale dostali sme menší! Namiesto 30 dní sme nakrúcali len 25 dní, stále sa čosi osekávalo, len aby zarobili viac peňazí. To bolo frustrujúce.

A teraz ste slobodný?

Už nepíšem scenáre, sám si rozhodujem, čo sa deje v mojich knihách. Potrebujem vydavateľa a čitateľov, lebo bez čitateľov nie som nikto, ale mám ich našťastie veľa a moje príbehy sa im páčia. Moje knihy ma uživia. Ani vo Švédsku to však nie je celkom bežné, je nás takých len zopár.

Aký je váš bežný deň?

Normálne vezmem dve menšie deti do školy, urobím im raňajky… Dve staršie deti žijú v Štokholme, ja teraz žijem v Kodani, mladšie deti majú šesť a deväť rokov. Potom idem do telocvične, vrátim sa domov a začnem pracovať okolo pol desiatej a s prestávkou na obed píšem až do šiestej večer. Je to veľmi nudné, keď to takto opisujem.

Niektorí spisovatelia píšu len dve či tri hodiny denne.

Ja píšem pomaly, stále robím nejaké zmeny, vraciam sa v texte a veľa prepisujem.

Máte aj konzultantov na polícii?

Väčšinou sa snažím vyriešiť všetko sám, ale niekedy nájdem miesta, kde potrebujem s niečím pomôcť, a vtedy kontaktujem expertov.

Prečo sa detektív volá Risk? Chcete zdôrazniť, že veľa riskuje a pracuje rád na vlastnú päsť?

Je naivný a veľa riskuje, ale nie zámerne, ale meno som mu vybral ja, nie on. Znelo mi dobre.

A čo ostatné postavy, dánsky vyšetrovateľ Kim Sleizner a jeho kolegyňa Dunja Hougaard?

Sleizner nič neznamená, ale to meno sa mu hodilo. Hougaard je typické dánske priezvisko, tiež nič zvláštne neznamená. Meno Dunja však vôbec nie je typické, je to meno zo Stredného východu, ktoré sa mi páčilo. Fabian je, naopak, vo Švédsku veľmi časté meno, ale Risk vôbec nie je naše meno. Častejšie je meno Rask, no tak som ho pomenovať nechcel. Mám aj postavu, ktorá pochádza z Poľska a volá sa Wojtek a v Poľsku sa ma hneď pýtali, či sa zaujímam o Poľsko. Ale pre mňa to bol len chlapík z Poľska, a tak mal poľské meno. Je zábavné, ako po tom ľudia pátrajú.

Vo vašej knihe policajti používajú veľa anglických fráz, ktoré v knihe nie sú preložené. Švédski policajti tak veľa hovoria po anglicky?

Naozaj tam mám tak veľa angličtiny? Niekedy v knihe postavy hovoria po anglicky, pretože nevedia po švédsky. Asi tam mám nejaké anglické slová či vety, ale nie celý dialóg. Dnes sa stretnem s prekladateľkou do slovenčiny, porozprávam sa s ňou o tom. Vo švédskom vydaní mám zasa veľa dánčiny, keď sa stretnú dánska a švédska postava, každá hovorí svojím jazykom, ale keď sú dve dánske, v knihe to píšem celé po švédsky. Niektorých švédskych čitateľov dánčina rozčuľovala. My Švédi písanej dánčine rozumieme, ja rozumiem aj hovorenej, lebo mám dánsku manželku. Ale neuvedomil som si, koľko angličtiny používam.

V Nemecku vám celkom zmenili názvy kníh – z vašej Obete bez tváre sa stalo Und morgen du (A zajtra ty) a z Deviateho hrobu Herzsammler (Zberateľ sŕdc). Čo na to hovoríte?

Neviem, hádam vedia, prečo to robia. V ostatných krajinách mi názvy nemenia, Nemci si asi myslia, že tieto sú priliehavejšie. Motív X mi zmenili najskôr na Zehn Stunden tot (Desať hodín mŕtvy) a v paperbackovom vydaní sa z toho stanú Würfel Mörder (Kockové vraždy). Ja o tom nerozhodujem, ale uprednostňujem vlastné názvy. Nie som však expert na nemecký trh.

Škandinávske detektívky mali vždy úspech v Nemecku, tušíte prečo?

Neviem prečo, ale vždy to tak bolo – Nemci milujú knihy Henninga Mankella aj Milenium Stiega Larssona. Ja už som dávno nemeckú knihu nečítal, naposledy Parfum od Patricka Süskinda. U nás je dosť silný trh švédskych kníh a prekladové tituly to majú ťažké – v mnohých žánroch. Prerazia len tie najlepšie. Podľa mňa je dôležité čítať aj príbehy z iného konca sveta a spoznať iné perspektívy.