Foto: OZ Laputa / Literárna bašta
Vydanie slovenského prekladu debutového románu francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa Rozšírenie bojového poľa po štvrťstoročí od jeho francúzskeho vydania (1994) sa do slovenských vydavateľských štatistík zapisuje ako v poradí piaty Houellebecqov román preložený do slovenčiny. Do nateraz kompletnej zbierky autorových románov v slovenčine zostáva teda ešte preložiť romány Možnosť ostrova (2005) a Podvolenie (2015).
Prekladateľka Rozšírenia bojového poľa Mária Ferenčuhová sa týmto prekladom stáva v poradí treťou slovenskou prekladateľkou francúzskeho autora (pripomeňme, že prvou bola Elena Krššáková s románom čerstvo ovenčeným Goncourtovou cenou Mapa a územie; nasledovala Aňa Ostrihoňová s románmi Elementárne častice, Platforma a Sérotonín). Houellebecq, vo svojej vlasti iste vnímaný ako kontroverzný a provokujúci autor, si práve početnými prekladmi vydobyl svetové uznanie a ani Slovensko nie je výnimkou.
Skutočnosť, že slovenský čitateľ je nezanedbateľne oboznámený s obsahom neskorších Houellebecqových diel, vrátane nateraz posledného románu Sérotonín (2019), v nás môže prirodzene prebudiť zvedavosť, aký je Houellebecq vo svojom románovom debute, či sa nejako výraznejšie odlišuje od povahy a atmosféry svojich neskorších diel.
A môžeme hneď na začiatku povedať, že nie, ani sa veľmi neodlišuje, iba hrdina je akýsi mladší – tridsaťročný –, no jeho gestá a prejavy sú i in statu nascendi (v momente zrodu) plne kompatibilné s konaním hrdinov z neskorších románov. Bezmenný hrdina a stredný káder v relatívne lukratívnom zamestnaní (IT špecialista) sa totiž vyznačuje charakteristikami, aké sú vlastné i neskorším Houellebecqovým hrdinom – antihrdinom: žije osamelo, okrem komentárov k vybraným témam ho nič príliš nebaví. Je príznačné, že keď hovorí o sebe, spomína nerealizované „nesmierne vnútorné bohatstvo“, ktoré raz navždy umrie spolu s ním.
Na prahu tretieho tisícročia
Kniha je rozdelená do troch častí a tie zasa na dvanásť, desať a šesť kapitol, z ktorých len niektoré majú okrem číslovania i názvy, akoby chcel autor naznačiť i formálne istú útržkovitosť, nepravidelnosť a fragmentárnosť hrdinovho bytia, z ktorého nie všetko je hodné zaznamenania a kde sa bezútešná banalita a vyprázdnenosť miesia s obnažujúcim pohľadom hrdinu a rozprávača, vynechávajúceho programovo rôzne triviálnosti klasických príbehov, aby podal svoju vlastnú verziu ľudského života na prahu tretieho tisícročia.
A aký je to svet? „Svet sa nám priamo pred očami uniformizuje; telekomunikačné prostriedky sa zdokonaľujú, interiéry bytov sú čoraz lepšie vybavené. Medziľudské vzťahy sa postupne stávajú nemožnými a úmerne tomu klesá počet historiek, z ktorých sa skladá život. Pomaly sa zjavuje smrť v celej svojej kráse. Tretie tisícročie bude fajn“
Samotný dej románu je v podstate veľmi sporý a dá sa zjednodušene načrtnúť takto: v prvej časti sa dozvieme, že hrdinova IT firma, ktorej je zamestnancom, dodáva ministerstvu pôdohospodárstva počítačový softvér a hrdina je vybraný, aby systém sfunkčnil a zaškolil príslušných pracovníkov. V súvislosti s tým sa zoznámime s niektorými ľuďmi z pracovných i zo súkromných stykov hrdinu.
V druhej časti sledujeme hrdinovu služobnú cestu s kolegom Tisserandom do Rouenu, prerušenú hrdinovou hospitalizáciou a intermezzom opäť v Paríži: potom služobná cesta pokračuje, sme svedkami výjazdu hrdinu i Tisseranda na tanečnú zábavu, po ktorej sa Tisserand stáva obeťou dopravnej nehody.
V tretej časti sledujeme hrdinov návrat do práce, jeho zvláštne nutkavé výjazdy na rôzne miesta Francúzska, liečenie u psychiatra, pošramotenie povesti v práci a napokon záverečný výjazd do Saint-Cirgues-en-Montagne, ktorý nič nerieši.
Čokoľvek, len nie informácie
Tento dejový „holograf“, pravdaže, ešte nič nevypovedá o povahe a umeleckej sile Houellebecqovho románu. Tú si uvedomíme počas čítania a najmä po dočítaní celej knihy, lebo je vzácne jednotná z hľadiska autorovho zámeru, ktorým bolo predstaviť západoeurópsku, konkrétne francúzsku realitu na prelome druhého a tretieho tisícročia, realitu, v ktorej má pokročilá civilizácia ničivý vplyv na medziľudské vzťahy, čo sa spolu s ďalšími skutočnosťami prejaví na depresívnom statuse a profile hrdinu.
Nemusíme sa obťažovať pokusmi o sociológiu románu, hrdina sám takto komentuje liberalizmus po stránke ekonomickej a sexuálnej: „…v našej spoločnosti sex skrátka a dobre predstavuje druhý systém delenia, síce je celkom nezávislý na peniazoch, ale ako systém delenia je rovnako neľútostný… Tak ako neobmedzený ekonomický liberalizmus aj sexuálny liberalizmus vedie k prejavu absolútnej pauperizácie… V absolútne liberálnom sexuálnom systéme majú niektorí bohatý a vzrušujúci erotický život; iných čaká len masturbácia a samota. Ekonomický liberalizmus je rozšírením bojového poľa – rozšírením na všetky vekové kategórie a všetky spoločenské vrstvy. Rovnako aj sexuálny liberalizmus je rozšírením bojového poľa na všetky vekové kategórie a všetky spoločenské vrstvy.“
Rozprávač nás viackrát prekvapí podobnými sumarizujúcimi úvahami. Ak citovanú reflexiu možno nazvať teoretickou a „objektívnou“, v knihe nachádzame i celkom subjektívne vyjadrenia hrdinu na margo „sveta“: „Nemám rád tento svet. Jednoznačne ho nemám rád. Zo spoločnosti, v ktorej žijem, je mi zle; z reklamy sa mi dvíha žalúdok, z informatiky je mi na zvracanie… Tento svet potrebuje čokoľvek iné, len nie ďalšie informácie“.
Napospas tvrdosti sveta
Hrdina sa pretĺka životom, ako vie, a my čitatelia, sme svedkami jeho grimás, póz, gest, výbuchov úprimnosti i krčenia sa v sivej zóne: tak sa vyznáva z lásky k francúzskemu revolucionárovi Robespierrovi, ktorého revolúcia napokon pohltila, sledujeme jeho empatiu k fyzicky nepeknému kolegovi Tisserandovi, ktorý nie a nie zbaliť nejaké dievča, i jeho diabolský návod na vraždu, ku ktorej Tisserandovi podá aj vražedný nástroj, aj jeho stručný nekrológ za týmto kolegom: „Aspoň sa nevzdal, neklesal na duchu. Napriek opakovaným neúspechom až do samého konca hľadal lásku“.
Vidíme hrdinu, ako prepuká v plač len pri bežnom oslovení známym; vidíme ho, ako vytína zaucho kolegyni v práci; vidíme ho, ako na Silvestra hádže konzervu s hráškom do zrkadla vo vlastnej kúpeľni a priznávať, že mu urobilo radosť, keď sa na črepoch porezal. Jeho sklamanie zo života a sveta prepuká aj v takejto zúfalej spovedi: „Máte pocit, že sa môžete hodiť o zem, preťať si žily žiletkou alebo masturbovať v metre, a nikto sa na vás ani nepozrie; nepohne ani prstom. Akoby ste boli od sveta oddelený čírou, neporušiteľnou, dokonalou blanou.“
Michel Houellebecq položil v tomto románe vážne otázky o vnútornom zmysle súčasného sveta a jeho ľudských obyvateľov, žijúcich často v materiálnom dostatku až nadbytku, ale s beznádejne vyprázdneným vnútrom a neutíšiteľným hladom po naplnení, ktorý v tejto verzii jeho nekončiacich sa románových výkonov nenachádza útechu ani v náboženstve, a tak je vydaný napospas tvrdým zákonom sveta.<PE>
Michel Houellebecq: Rozšírenie bojového poľa Preložila Mária Ferenčuhová OZ Laputa / Literárna bašta, Banská Bystrica 2019
