Atmosféry: Maľovanie textom

03.12.2019 12:00
atmosfery
Najvýznamnejšia gitarová hudba 20. storočia zaznie v podaní bratislavského gitarového kvarteta. Autor:

Kniha Atmosféry „je výsledkom desaťročie trvajúceho konceptu“ (J. Juhásová), v nej je Kudlička básnikom, ilustrátorom i maliarom svojej poézie.

Ján Kudlička: Atmosféry
Ján Kudlička: Atmosféry
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Skalná ruža

V čom sú Atmosféry zaujímavé a obdivuhodné? Veľmi stručne povedané: nedá sa v nich oddeliť výtvarná stránka od verbálnej.

Sledujme čas a najmä priestor, ako a kde sa tento princíp uskutočňuje. Začal sa už počas vysokoškolských štúdií na VŠVU, keď spolu s inými „čakával v radoch na nové prírastky poézie“ v antikvariáte. Poézia, ako píše J. Juhásová, „mu učarovala silnejšie než próza, harmonizujúc s jeho príklonom k metafore a skratke aj vo výtvarnom geste“.

Aký pokoj!

Kniha Atmosféry má štyri kompozičné časti, pri každej básni je uvedený údaj o presnom čase a mieste, kedy a kde vznikala, napríklad „Doma 25. júna 2017“, „Na terase môjho domu v nedeľu 14. októbra 2018 17:30“, Černová 29. januára 2011“, „V aute z Ružomberka do Dolného Kubína 5. decembra 2011“, „Benátky v sobotu dopoludnia 1. septembra 2018“.

Už z takýchto bibliografických údajov je zrejmé, že lyrický hrdina sa pohybuje v rôznych prostrediach, v interiéri i v exteriéroch, doma i v cudzine. Jana Juhásová v doslove V jeho krajine sa svieti nazvala Kudličkovu poéziu zbierkou lyrických impresií, s čím treba rozhodne súhlasiť a dá sa ešte dodať, že svojským, zvláštnym spôsobom, okom výtvarníka vníma to, čo si môžu všimnúť aj iní, ale umelec Kudlička spája obraz so slovom, až má čitateľ dojem, že v tejto knihe „namaľoval“ množstvo obrazov krajiny a prostredia, kde sa pohyboval.

Jemný pohyb v tichej jeseni naznačí aj tvarom slov a viet („p…a…d…a…j…ú aj orechy“) a farbami, tieňmi a svetlami zachytí zákonitý pohyb v prírode („Sólo pre dohasínajúcu oblohu/ a zamatové slivky/ utícha s pribúdajúcou tmou.“) Z jeho veršov vyžaruje pokoj – nielen v duši autora, ale pokoj v priestore, ktorý si lyrický hrdina všíma a ktorý zachytil. Všetko sa upokojuje, aby nastúpilo obdobie snehu („Pomaly padajúci sneh synchronizuje/ s atmosférou spiacej vegetácie.“), čo subjekt pozoruje zo zimnej záhrady domu („Aký pokoj!“).

Pohybuje sa v interiéri, ale kúsok exteriéru pozorovaného z okna domu mu poskytuje akoby obraz v ráme. Jeho vnímaním vie vypovedať o celku a atmosfére v prírode, o „studenom popoludní v prvý jarný deň“, keď jar vníma už nielen farbami, ale aj s jej vôňami. Interiér s autorovými obrazmi, slnečné svetlo, jeho odrazy na nich „vytvárajú príbehovú atmosféru“.

Detaily z prírody, napríklad čakanka, mu asociujú minulostné zážitky – glazúru orientálnej keramiky, „tajomnosti tyrkysového rúcha z Giottovho obrazu“, ale aj nemenné fakty: morskú hladinu, modrosť oblohy. Pozorovanie prírodných detailov („súradnice priestoru medzi dvoma kmeňmi borovíc“) vytvára v autorových predstavách možnosť výtvarného obrazu aj s napnutou „dômyselnou konštrukciou pavúčej siete“.

Tam, kdesi za horizontom…

Zo stabilného prostredia svojho domu, záhrady, terasy, okna prechádza lyrický hrdina do otvoreného priestoru krajiny (Ivachnová, Ružomberok, Zázrivá, Babín,…), v rôznych rokoch a meteorologických obdobiach sa po nej reálne pohybuje a pri jej často iba letmom pozorovaní akoby vytváral obrazy. Dôležité sú preňho svetlo a farba v priestore. Prichádzajú aj predstavy a spomienky, napríklad na Ladislava Medňanského („Hľadám tu niekde Ladislava Medňanského,/ v atmosfére dňa/ s odchádzajúcim studeným slnkom.“)

Subjekt sa opája skôr pochmúrnejšími, chladnejšími, nostalgickými priestormi, a tak zaliatosť „večným slnkom“ spôsobuje kontrast, lebo „nálada krajiny bez kontrastu/ je bezfarebne ľadová“. (,,Tam, kdesi za horizontom,/ dve nálady v jednej kompozícii.“) Dojmy z krajiny sú nevtieravé, napriek tomu silné, že sa priam prenášajú aj na príjemcu veršov. O takýchto priestoroch sa autor vyjadrí, že je tu „miesto, v ktorom sa zabúdam“.

Pri prechádzaní krajinou pribúdajú okrem farieb, svetla a tieňov aj pohyby a zvuky. Zastavený, mĺkvy čas sa mení. („Horizontály a vertikály,/ body, plochy, rytmus línií./ Všetko sa mieša s vôňou suchej trávy, bzukotom hmyzu,/ vzdialeným štekotom psov./ Oblaky sú v pohybe.“)

V tretej časti knihy sa nachádzame v českej krajine. Na rozdiel od prvých dvoch sa lyrický hrdina pohybuje nie v prírode, ale najmä v mestách. Aj v nich však vyhľadáva pokojné prostredia a čas („vychutnávam si/ ticho podvečerného mesta/ bez ľudí a áut, len s magickou architektúrou.“) Či za oknom kaviarne, či na návrší mesta, terase renesančného zámku potrebuje pokoj. A hoci spomína zväčša známe české reálie (Vltava, Hradčany, Malá Strana,…), sú to len akési orientačné body, aby mohli asociovať napríklad Oskara Kokoschku, Jana Zrzavého či architektúru rôznych slohov.

Vykupujúce stíšenie

V štvrtej časti knihy sa dostávame do Benátok a iných miest Talianska. Zo „stagnácie“ lyrického subjektu v prvej časti sa v ďalších pohybuje dopravným prostriedkom i pešo. Táto časť predstavuje dynamickosť zobrazovanej skutočnosti („Ťahám unavené nohy/ po chôdzou vyleštených mramorových dlažbách/ úzkych uličiek./ (…) vnímam križujúce sa dráhy lodí,/ preplnené ulice a námestia, hudbu znejúcu z chrámov a honosných palácov,/“; pri vlastnom pohybe vníma aj tiché pobrežie, horizont mora, azúrovú oblohu,… „Ticho/ a odlesk slnka na hladine mora/ vytvárajú priestorovú atmosféru./ Jemné chvenie/ listov prímorskej vegetácie/ rozpohybovalo prvý plán/ panoramatickej kompozície.“

Prechádzky po mestách a prístavoch – to sú akoby šťuknutia fotoaparátov či jednorazové zábery kamery. Pozorovanie lyrického hrdinu je selektívne a detailné, nie široké, ale intenzívne. Vizuálne obrazy sú miestami dotvorené zvukmi (niekoľko hlasných pokrikov, zvuk husto padajúceho dažďa, zvony nedeľného poludnia,…). „Podvečerné svetlo sa posúva po hladine mora./ Všetko navôkol má zmäkčený výraz./ Po dynamickom a presvietenom dni/ vykupujúce stíšenie.“ Obrazy, ktoré vníma a súčasne ich vo svojich zmysloch vytvára, mu prinášajú aj myšlienky na prírodné a životné zákonitosti. Tie sa vo veršoch len sporadicky mihnú, o to sú však pre percipienta lákavejšie a dôležitejšie.

Sumarizujúco by sa dalo povedať, že v Kudličkových veršoch sa nachádza „iba“ lyrický subjekt v istom priestore (je to predovšetkým jeho záhrada) a čase a reálie, ktoré vníma všetkými zmyslami, osobitne zrakom (farby, svetlo a tiene), sporadicky sluchom. Zdalo by sa to málo, lenže Ján Kudlička nám v Atmosférach predstavil galériu obrazov, ktoré svojím citlivým vnímaním skutočnosti vytvára a ktorých súčasťou sa percipient akoby stáva.<PE>

Ján Kudlička: Atmosféry Ilustrácie Ján Kudlička Skalná ruža 2019

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#poézia #maliar #kniha
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku