Stále ťa mať: Šperk, ktorý ozdobí dušu

Zbierka Stále ťa mať je niečo ako šperk – dokonale prepracovaná s čarovnými detailmi. Na zlatej oriezke sa napríklad zjavuje obrázok! Motívom ilustrácií Martina Augustína je najmä láska, jemná, nadpozemská, kým Kamil Peteraj tému aj uzemňuje.

03.12.2019 20:00
Uvedenie knihy Kamila Peteraja a Milana... Foto:
Textár a básnik Kamil Peteraj a výtvarník Milan Augustín vydali spoločnú knihu Stále ťa mať.
debata (1)

Okrem básní tiež bonmotmi či sentenciami komentuje dnešný svet aj kriticky. Brilantnú knihu uvítajú perfekcionisti i milovníci voľnosti. Je v nej to i to.

Prečo má po predošlých obrích knihách vášho tandemu novinka tentoraz malý formát – len 12 krát 12 cm?

Kamil Peteraj: Túto knihu vlastne vymyslela Gabika Belopotocká z vydavateľstva Ikar, ona je spoluautorkou projektu. Povedali sme si, že po veľkej, objemnej knihe treba prísť s nejakým kontrastom, knihou, ktorá bude výtvarne aj obsahom ladená inak. Chceli sme šperk a tie nosia väčšinou ženy. Občas aj chlapi, ale my s Martinom Augustínom teda nie. Knižka-šperk by mala oslovovať hlavne ženské publikum.

Je menší formát pre výtvarníka lepší alebo horší?

Martin Augustín: Formát tohto knižného šperku 12 × 12 cm je doslova miniatúra, nestačili mi na to ani moje pracovné dioptrické okuliare, musel som používať aj lupu – takú ako kedysi používal Albín Brunovský.

Kniha vychádza v limitovanej edícii po 200 výtlačkov s troma rôznymi variantmi obálky. Aby si ženy mohli vyberať?

Peteraj: Aj muži si môžu vyberať, nie je to kniha len pre ženy. Aj pri predošlej knihe Texty v obrazoch, Obrazy v textoch sme čitateľom dali viac obrazov na výber. Vnútro je však rovnaké. Všetky tri obálky sú také krásne, že by som si nevedel vybrať, ale pri žiadnej z nich nepochybíte. Martin mal ešte oveľa viac návrhov, z ktorých sa vybrali tri. Použil som svoj obľúbený spôsob písania: v tejto knihe nie sú len básne alebo texty piesní, ale sú tam aj sentencie, gregérie, múdrosti, niektoré dokonca vo veršoch. Je to zvláštna autorská výpoveď o tom, že v tomto obrovskom ohlušujúcom šume protichodných informácií a klamstiev ešte stále funguje čisté slovo. Kniha reflektuje dnešný svet, ktorý vôbec nie je láskyplný.

Dáte nám príklad?

Peteraj: Vládne pravda, ale nevieme ktorá. Vládne stotisíc právd, každý si tára tú svoju. Lož je vlastne zvodná ženská noha, ktorá sa vytŕča spod sukne. Je tam viacero takýchto myšlienok, ale sú tam aj veci z čias, keď sme svet vnímali ako krásny, pozitívny, úžasný. V knihe sú mnohé polohy. Dnes autor nemôže byť naivný, musí byť vzdelaný, poznať trošku sociológiu, rozumieť mnohým veciam. Nemôže zostať básnikom uzatvoreným vo svojej bubline. Tu je veľa vecí napísaných transparentne. Aj z popmusic viem, aké dôležité je poznať komunikačnú rovinu – s kým komunikujem. Dnes máte jednu generáciu, ktorá vyrastá bez estetického a literárneho vzdelania, pretože nečíta. Keď sa mu dostane takáto kniha do rúk, aj takého človeka musí zaujať, aby v nej čosi objavil. Treba s tým rátať. Viacerým mladým som poradil, že keď nájdu nejakú zaujímavú báseň, nech si ju aspoň odfotia. Aj ja sám si fotím, ak vidím v nejakej knihe niečo zaujímavé – nemusím si ju hneď kúpiť. Keď prídete do kníhkupectva, ocitnete sa v záľahe kníh, život novej knihy na pulte je maximálne týždeň, potom ide kdesi do neznáma – končia v nejakom dlhom rade, jedna vedľa druhej, kam sa len občas niekto pozrie. To je smutné, to ja nechcem.

Aj vaša najnovšia knižka sa bude dať kúpiť len cez internet?

Peteraj: Áno, dovolili sme si drzosť, že ideme cez e-shop. Ten, kto o našu knihu stojí, si ju tu nájde. Kniha potrebuje aj svoju reklamnú kampaň, ale tú vám urobia len vtedy, ak máte známe meno. Žijeme v neuveriteľnej erupcii kníh, mnohé sú krásne urobené, ale konkurencia je obrovská. Ako zaujať, že si človek povie: práve toto chcem? Mnohí zaujímaví autori sa v tej obrovskej produkcii utopia.

Ako si vyberáte knihy vy?

Peteraj: My sme taký dvojspolok s Borisom Filanom. Boris má ešte lepšie informácie o nových knihách ako ja – aj o elektronických, ale načierame aj do starších vecí. Ale vpred nás ženie čitateľský hlad, lebo aj Boris aj ja sme hrozní hladoši. Bez knihy nemôžeme existovať. V našich mailoch sa týždenne objaví aj 10–12 kníh, čo si odporúčame. Máme podobný literárny vkus, stretávame sa, pravidelne každý týždeň si to ešte premelieme.

Na krste knihy ste spomenuli, že kedysi vychádzali tzv. kolibričie vydania básní. Je vám ľúto, že kamsi zmizli?

Peteraj: Tieto knižočky vychádzali v Čechách preto, že tam mali špeciálne tlačiarne. V divadle Viola bývali večery poézie a aj k nim vychádzali takéto knižky. Ja som ich miloval a často som ich nosil so sebou, sadol som si trebárs v hoteli Carlton, vytiahol som si knižočku z vrecka a čítal si ju popri káve a cigarete. Aj z takej malej knihy sa dá poézia veľmi dobre vnímať. Napríklad takáto báseň: „Na kraji u měsíčka seděla malá lasička. Měsíc, ten šprýmař, mi na to řekl šprým: Ona tam sedí proto, aby dodržela rým.“ Keď sa mi nejaká báseň páčila, naučil som sa ju naspamäť. Vedel by som ich recitovať aj hodinu.

Recitovali ste ich aj svojej žene?

Peteraj: Ani nie, tej som sa chválil skôr pesničkami. Ale knižkou Stále ťa mať by asi aj dnešný mladý človek niečo u žien dosiahol, nie? Poézia dnešných mladých je Mike Spirit a tak, mnohé poetky píšu po anglicky, to je taká euroangličtina. Naša knižka je celkom iná.

Ako sa vám spolupracuje s Martinom Augustínom?

Peteraj: Výborne, Martin je veľmi flexibilný, veľmi rýchlo pochopí, k čomu by sme spoločne mali dospieť. A podobne ako ja, aj on je chorobný detailista – a taký je aj Miro Žbirka alebo grafická dizajnérka tejto knihy Barbara Baloghová. Tri mesiace sme každú stranu prechádzali, aby všetko bolo presne tak, ako má byť.

Aj vy sa cítite byť chorobným detailistom?

Augustín: Asi to tak je, ale to je úplná katastrofa, človek tým strašne trpí.

Vaše obrazy vraj často zdobia ženské spálne. Ako to znáša vaša žena?

Augustín: Už si zvykla.

Peteraj: Martin by mal patriť do takej kampane – ako kedysi boli Husákove deti, tak by boli Martinove deti.

Augustín: Ale ja som Husákovo dieťa, som ročník 1968.

Peteraj: Myslím to v dobrom: V Martinových obrazoch je akýsi ženský prvok, úžasná jemnosť a ide z nich veľa pozitívnej energie. Tú dnes veľmi potrebujeme.

Kniha je mimoriadna zlatou oriezkou, u nás sa to veľmi nerobí, hoci je to krásne. Prečo?

Augustín: Je to veľmi náročné na výrobu. Na Slovensku je to premiéra – robilo sa to v jednej kníhviazačskej dielni v Nemecku. Každá stránka bola pod určitým uhlom potlačená obrázkom špeciálnou tlačiarenskou technológiou. Keď je knižka zavretá, oriezka – bok knihy – je zlatá, ale keď v knihe zalistujete, objaví sa obrázok. Je to trošku magické.

Koľko času ste strávili nad ilustráciami pre túto knihu?

Augustín: Štyri mesiace, je to 60 obrázkov. Začal som na dovolenke na terase v Chorvátsku. Keď sa niekde usadím, vytvorím si pracovnú bublinu a je mi dobre. Pustil som si hudbu z mobilu a pri tom som kreslil.

Toto bola už vaša šiesta spolupráca s Kamilom Peterajom, môže vás niekedy omrzieť?

Augustín: Nie, veď my spolu maľujeme aj obrazy, Kamil vstupuje do mojich obrazov. Funguje medzi nami nejaká pracovná chémia, hoci Kamil je generačne starší. Sadli sme si aj ľudsky. Aj moja mamina maliarka mala kamarátku staršiu o celú generáciu. Na veku nezáleží, funguje tam čosi iné. Kamil aj vydavateľstvo mi nechávajú absolútnu voľnosť. Iba raz mi povedali, nech obálka nie je veľmi tmavá, ale to nie je žiadne obmedzenie.

Svojej žene dáte knižku s ktorou z troch obálok?

Augustín: Všetky tri, presnejšie dve dostanú dcéry a jednu manželka. Predstavoval som si, že keď chce chlap darovať manželke a dcéram knižku, môže im dať tú istú, len vždy s inou obálkou. Pekná hra, nie?

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #Martin Augustín #Kamil Peteraj