Kniha roka 2019: Pod čepcom býva tma

Folklórny námet evokuje aj podobnosť mena autorky tejto knihy s menom Jany Kucbeľovej, ktorá napísala známu publikáciu o krojoch Odetí do krásy. Menovkyne sa však vraj vôbec nepoznajú a ich knihy nemajú nič spoločné. Katarína Kucbelová sa síce tiež zaoberá krojom, ale celkom z iného konca.

Hlavná postava jej knihy priznáva, že súčasný, často skomercionali­zovaný, folklór ju až tak nevzrušuje, ale život v oblastiach, kde sa ešte stále nosia kroje, ju zaujíma. Vzrušujú ju napríklad čepce, ktoré si ženy samy šijú. Čitateľ si spolu s ňou užije pohľady na rôzne ornamenty, ohmatá si čepce, spozná pár hláv, ktoré ich nosili, ale – Kucbelová neskúma estetickú stránku veci. Ornament je pre ňu šifra, ktorá vedie k úvahám.

Zaujíma ju aj tma pod čepcom – jeho rub. Často je to až rozčarujúci pohľad na celkom obyčajnú papierovú formu čepca, ktorá nemá s vonkajšou parádou nič spoločné. Jeden z čepcov je napríklad vystužený aj vianočnou pohľadnicou, ktorá bola práve poruke. Autorka opisuje túto odvrátenú tvár čepca veľmi sugestívne. Čepiec je zrazu ako živý, čitateľ priam cíti pach potu, ktorý doň vsiakol a zanechal aj mapy na papieri. Celé rozprávanie je až živočíšne, nejednotvárne, autorka používa reportážne aj poetické prvky.

Autorka zavedie čitateľa do kraja, kde sa ešte čepce nosia, kde je nádherná príroda, svojrázni ľudia, kde sa chodí na polnočnú a na skok je Kráľova hoľa. Pre mnohých romantické končiny, ale ani tam nie je život ideálny. Všetko má svoj rub ako ten čepiec. Sú tam čarovné chalupy, rozprávkové drevenice, ale aj rómske chatrče. Blížia a k sebe. Čo s tým? Vŕta to v hlave aj mladej žene z Bratislavy, ktorá chodí k osemdesiatročnej Iľke do jej domu v Šumiaci a učí sa zhotoviť čepiec. Pri tejto činnosti spoznáva nielen osud svojej učiteľky, ale aj celú oblasť. Už názvy Šumiac, Vernár, Telgárt znejú fascinujúco, patria k nim nielen kroje, ale aj hríby, čučoriedky, mráz. V Šumiaci sa vraj nikdy nehovorí mínus dvadsať, stačí povedať dvadsať, a je jasné, že pod nulou.

Katarína Kucbelová si zvolila naozaj zaujímavé teritórium. Vracia sa aj do histórie, skúma súčasnosť. Nachádza paradoxy. Čepiec je tam napríklad velebený, rešpektovaný, ale aj výnimočnosti zbavený. Patrí do každej domácnosti, ženy si ho samy šijú, vyšívajú, skladujú. Niekedy im aj zavadzia: Kam so škatuľou? Krásny je však jeho zrod. Šičky sa pri tejto práci stretávajú, posadajú si okolo stola, debatujú alebo mlčia.

Rómovia za humnami

Presne tak aj naše protagonistky. Cez rozprávanie pri práci sa dozvedáme o ich životoch, ale aj o miestnych problémoch, o názoroch staršej a mladšej generácie. Rozoberajú aj fakt, že v kraji žije veľa Rómov, čo prináša celkom špecifické problémy. Mladá žena nezaujíma striktné stanoviská, skôr počúva, pozoruje. Nedrukuje okato Rómom, nič nedeklaruje, ale keď je v teréne, správa sa k nim normálne, a teda aj oni k nej.

Rómovia sa dostávajú aj do jej dôverných debát s Iľkou. Tá ale nie je k Rómom veľkorysá. Tiež opakuje vetu, ktorú tu používajú mnohí: "Ale my tu s nimi musíme žiť!“ Čo na to povedať? Bolo treba napísať román, lebo obyčajné slová nestačia. Obe šičky sa rešpektujú, majú sa rady, ale v tejto veci sa nezhodnú. Proti vete "My tu s nimi musíme žiť!“ nemá argument ten, kto nemusí s nimi žiť. Ale autorka má. Jednoducho opisuje svoje skúsenosti, pozorovania, výjavy, v ktorých sa dostáva s Rómami do kontaktu. Na prechádzke v prírode, v autobuse. Pekne sa zhovárajú.

Z čoho pramení porozumenie? Mladá žena z mesta prichádza bez predsudkov, Rómovia oceňujú, že sa nenaparuje, navyše je pekná, sympatická. Pochvália jej aj dcérku, sú k nej milí. Autorka vystihla jemnú vzťahovú chémiu: ľudia vycítia, kto to ako s nimi myslí a aký sám je. U nej vycítia férový prístup. Pravda, ona tu s nimi nemusí žiť. V tom je konflikt románu aj života.

Česť ručnej práci

Text Kataríny Kucbelovej je ako výšivka. Sú v ňom aj uzlíky, aj medzierky, aj niečo vypárané, aj niečo zamotané. V postavách sa čitateľ chvíľami môže aj nevyznať, ale konečný vzor, keď sa obrazce pospájajú, všetko objasní. Jednotlivé vstupy postáv sú originálne, konečný dojem silný. Krátke kapitolky sú ohraničené medzititulkami (alebo otázkami) a toto členenie môže niekomu pripomínať čítanie veršov, dá sa začítať kdekoľvek.

Najsilnejší motív je však ručná práca. Dve ženy vytvárajú čepiec. Vyšívaný čepiec, aký má už málokto. Mladá žena z mesta po ňom zatúži. Iľka zo Šumiaca je rada, že ju učí vyšívať. Teší sa tiež, že jej žiačka celý proces stvárni v knihe. Áno, bol to výborný nápad!

Kucbelová napísala intímnu reportáž o tvorbe vo dvojici, o tom, ako vzniká pekná vec a ako sa pri ručných prácach ženy zblížia. Je to ako priadky, pri ktorých príde reč na všeličo. Človek sa odváži až k tým najbolestnejším spomienkam a myšlienkam. Tvorivá práca hneď hojí. Je to tak aj v prípade našej vyšívajúcej dvojice. Ale čarovné sú aj obyčajné slová o vyšívaní, o druhoch nití, tylu, gázy, o ihlách (tie, čo má Iľka, sú až z Karlových Varov a kúpené ešte za totality).

Slovensko potrebuje svoje legendy a zároveň aj rúcanie modiel. V tejto knihe to všetko je. Autorka rúca modly konzumného velebenia folklóru a snaží sa vydolovať niečo hlbšie. Stehy sa dajú vypárať, zamotaná nitka sa napraví, ale dejiny sa vygumovať nedajú. Priblížiť však áno. Nazrime pod čepiec, poznajme skryté.