Kniha roka 2019: Štyri mená, štyri personálne identity a štyri životy v románe Laurus

Úprimne povedané, ľahšie sa číta, ako sa o ňom píše, napriek tomu treba o ňom písať, pretože každou interpretáciou sa vyjasňuje zmysel textu, možno dokonca tvrdiť, že zmysel textu sa nanovo rodí, vstáva z popola ako mýtický vták fénix.

Spriaznené duše

Román Laurus rozpráva životný príbeh Arsenija, dieťaťa svojej doby, konkrétne toho obdobia starej Rusi, keď sa na západe Európy naliehavo hlási o slovo renesancia. Arsenij je nesmierne komplikovaná postava, okrem svojho života akoby prežil ďalšie tri životy. Príbeh románu sa začína Arsenijovým detstvom, ako dieťa chodí k starému otcovi, v širokom okolí známemu bylinkárovi Christoforovi. Po smrti rodičov sa k nemu presťahuje a Christofor ho zasväcuje do tajomstva liečivej sily byliniek.

Foto: PETRUS

scan farba Jevgenij Vodolazkin: Laurus

Spolu zbierajú bylinky, Christofor ku každej z nich poskytuje komentár a svoje bádanie či rôzne úvahy teologického charakteru zapisuje na zvitky z brezovej kôry. Vnuk je učenlivý žiak a čoskoro sa vedomosťami o bylinkách vyrovnáva učiteľovi. Navyše jedného dňa objaví v sebe schopnosť dotykom liečiť ľudí. Nevedno prečo vie rozoznať, koho možno a koho už nemožno vyliečiť. Po smrti Christofora Arsenij ďalej v dedovom dome lieči ľudí, de facto chorí sú jedinou jeho spoločnosťou.

Jedného dňa sa objaví v chatrči doráňaná dievčina. Volá sa Ustina, Arsenij ju ošetrí a ona zostane s ním. Najprv žijú vedľa seba, neskôr sa u oboch začne prebúdzať dovtedy nepoznaný cit lásky a žijú ako muž a žena. Vyvrcholením duševnej a telesnej lásky je počatie nového života. Lenže pôrod nie je novým začiatkom, ale katastrofou starého. Ustina aj novorodenec umierajú a zronený Arsenij odchádza do sveta. Prijíma meno Ustin a pod novým menom začína žiť život milovanej Ustiny. Stáva sa jej alter egom, rozpráva sa s ňou o malých radostiach a strastiach života, učí ju poznávať nepoznané stránky sveta.

Pri bezcieľnom putovaní sa stretáva s jurodivými Karpom a Fomou, ktorí v ňom vidia spriaznenú dušu. Jurodiví vedia viac ako ostatní ľudia, sú ako prostredníci medzi ľuďmi a Bohom, ale nevedno, či táto schopnosť je Božím darom alebo trestom, v prípade Arsenija je to určite trest. Na ceste sa stretáva s Ambrogiom Flecchiom a s ním absolvuje cestu do Jeruzalema.

Flecchia moslimovia vo Svätej zemi zabijú a Arsenij sa vráti do Ruska. Vstúpi do kláštora, prijme rehoľné meno Ambróz a s novým menom začína žiť život zabitého priateľa Ambrogia. Život v kláštore ho nenapĺňa, a preto v deň svätých mučeníkov Flora a Laura zloží večný sľub, prijme nové meno Laurus a opustí kláštor. Usadí sa v jaskyni, žije život pustovníka, zbiera bylinky, lieči ľudí a nič nenasvedčuje tomu, že by niečo malo jeho život zmeniť. Lenže človek mieni a Boh mení, a tak sa pred jaskyňou objaví Anastasija. Bola zneužitá, oťarchavela a cíti, že bez pomoci Arsenija neprežije. Lenže ten sa bojí, že sa zopakuje osud Ustiny, napokon ju prichýli a pôrod tentoraz dopadne dobre tak pre matku, ako aj pre dieťa. Starý a vysilený Laurus po pôrode zmierený s osudom umiera.

Prítomnosť oplodnená minulosťou

Autor románu Laurus pozná lesk a biedu hodnoverných historických naratívov o minulosti, veď popri literárnej činnosti pracuje ako historik v oddelení staršej ruskej literatúry Inštitútu ruskej literatúry Ruskej akadémie vied. Keďže o nich vie, nemá ambíciu napísať historický román a jasne to dáva na známosť podtitulom Nehistorický román. Napriek tomu má román veľa spoločného s dejinami. Trúfam si povedať, že jeho živnou pôdou sú dejiny, predovšetkým dejiny stredovekého Ruska, ale román reaguje aj na súčasnosť Ruska, ktorá sa práve teraz utvára doslova pred našimi očami.

Zjednodušene povedané, prítomnosť je oplodnená minulosťou a interpretácia minulosti je vždy závislá od prítomnosti, respektíve od súčasných interpretačných rámcov. Minulosť sa jednoducho nedá oddeliť od prítomnosti, každý pokus demýtizácie minulosti sa končí vytvorením nového mýtu vydávaného za jedinú pravdu. Historici si uvedomujú úskalia rozprávania historických naratívov a sú schopní ich meniť, ideológovia a politici ich zase zneužívajú v boji o získanie alebo upevnenie vlastnej moci.

Čo platí vo všeobecnosti, dvojnásobne platí pre stredovek. V mysliach niektorých sa toto obdobie dejín spája s križiackymi výpravami, rytierskymi súbojmi, so stavbou gotických chrámov a rytierskych hradov. Iní považujú stredovek za obdobie temna, v ktorom na hraniciach upaľovali kacírov a bosorky, viedli sa bratovražedné boje o moc, cirkev súperila so svetskou mocou o získanie nadvlády a ľudia po stovkách umierali na mor. Jedno aj druhé sú predsudky, s ktorými sa účinne dá bojovať aj literárnymi fabuláciami. Napríklad tak, že niekto napíše Nehistorický román.

S radosťou a úctou

Vráťme sa k tomuto podtitulu a spýtajme sa, prečo román Laurus je vlastne nehistorickým románom? Som presvedčený, že ho nemožno považovať za klasický príklad historického románu, a to aj napriek tomu, že poctivo odkazuje na reálie starej Rusi. Vodolazkin napísal román, ktorý svojím vyznením možno považovať za literárnu analógiu dvoch filmov Františka Vláčila Markéta Lazarová a Údolie včiel. Tieto filmy jedným gestom deštruujú a druhým paradoxne potvrdzujú estetiku a poetiku historických filmov, pričom z tohto dvojitého gesta sa rodí Vláčilov variant dobového filmu.

Niečo podobné, ale jazykom literatúry robí aj Vodolazkin. Príbeh románu zasadzuje do obdobia stredoveku, neustále odkazuje na konkrétnu topografiu stredovekého sveta, zasvätene približuje tajomný svet jurodivých ľudí, postavy príbehu aktuálne prežívaný svet vnímajú a interpretujú tak, ako ho vníma a interpretuje stredoveký človek, píše sa o morových epidémiách, pričom všetko toto dohromady čitateľ môže bez pochybností považovať za indexy historického románu.

Lenže román neobsahuje niečo z toho, čo je príznačné pre tento subžáner. V románe sa totiž nevystupujú nijaké konkrétne historické osobnosti, ktorých prítomnosť by mohla vyvolávať efekt reality. Navyše do románom budovaného stredovekého sveta preniká niečo z našej prítomnosti, čo do neho vôbec nepatrí, napríklad postavy v lese nachádzajú plastové fľaše, a tie v stredovekom Rusku „nemajú čo robiť“.

Koexistencia a zároveň konfrontácia minulosti a prítomnosti sa prejavuje rôzne, napríklad opozíciou starého a súčasného písma, dobového vedenia stredovekého človeka a jeho súčasného historického výskumu, príbehov minulých s príbehmi súčasnými. Román sa miestami hermeticky uzatvára do seba, miestami zase intertextuálne exploduje a táto hra dvoch protichodných síl podnecuje konflikt interpretácií.

Estetické a umelecké kvality románu Laurus ťažko spochybniť a som presvedčený, že treba oceniť aj preklad. Román preložil Valerij Kupka, edične ho pripravila Ivana Kupková, manželská spolupráca sa osvedčila a vďaka ich výkonu túto knihu čitateľ s radosťou a úctou berie do rúk.