Preto je knižka bohatá dvojakým spôsobom: pre čitateľa, ktorý aspoň časť Kamencovej minulosti zažil, a pre ktorého je jeho pohľad na minulosť retrospektívou a konfrontáciou s vlastným pohľadom najmä na komunistický režim a ponovembrové obdobie. Tiež však pre čitateľa mladšieho, ktorý sa o minulosti môže okrem knižiek historikov dočítať aj z memoárovej tvorby. Tá je pre poznanie dejín nenahraditeľná.
Historikove dejiny
Kniha rozhovorov je rozdelená do pätnástich súvislejších tém. Ivan Kamenec v počiatočných z nich odkrýva svoje detstvo poznamenané dramatickými zážitkami z obdobia ľudáckeho režimu a 2. svetovej vojny. Toto obdobie tragicky poznačilo jeho rodinu; Kamenec retrospektívne a na prvý pohľad neemotívne hodnotí skrývanie sa v lesoch, nezištnú pomoc od ľudí z okolia i zážitky z oslobodenia. Detstvo tak prežil v jednom z najkrutejších období slovenských dejín. Dospievanie zasa v tieni zakladateľského obdobia komunistického režimu po roku 1948.
Kamenec sa toto obdobie snaží predstaviť čitateľom jeho vtedajšími očami, z hľadiska toho, ako bol on sám ovplyvnený dobovou propagandou, či z hľadiska vtedajších technických možností narábania s informáciami. Čitateľ tak môže vidieť, ako nad chladnými analýzami o studenej vojne prevládal strach z karibskej krízy, ktorá ho zastihla na vojenčine. Vďaka Kamencovým slovám môžeme takmer preciťovať minulý režim očami, ktoré nepoznali neskorší vývoj a osudy režimu, nastoleného Komunistickou stranou Československa.
Tak ako vtedy mnohých iných aj Kamenca zasiahli peripetie pri prihláške na vysokú školu, ktoré sa skončili, ako zdôrazňuje, šťastnou náhodou, vďaka ktorej mohol študovať históriu a dejiny umenia. Nepredstiera pritom, že by obidva odbory študoval s rovnakou vášňou; bolo prirodzené, že k histórii mal omnoho intenzívnejší vzťah.
Kamenec hodnotí sám seba ako normálneho študenta, ktorý neexceloval vo všetkom, čo ho postretlo. Zato čitateľovi pripomína realitu študentského života, internátnych ubytovní, študijných príležitostí či spoločenských akcií, vďaka ktorým spoznal svoju manželku a celoživotnú partnerku Lydu. Predstavuje tiež svojich učiteľov: v realite konca 50. rokov Kamenec študoval na „prebudovanej“ univerzite, z ktorej tí režimu najmenej pohodlní museli odísť (napr. Daniel Rapant, zakladateľ slovenskej historiografie). Svojich učiteľov vníma Kamenec ako pedagógov a vedcov so všetkými kladmi a zápormi, danými dobou i osobnostnou výbavou.
V tomto prostredí sa formovala slovenská verzia marxistickej historiografie, ktorej metodologicky nedotiahnuté východiská spoluvytvárali predfebruároví historici spolu s novou generáciou. Práve tu sa Ivan Kamenec začal zaúčať do svojho remesla. Zacítil príťažlivosť archívnej práce a súčasne si uvedomil, že sú mu bližšie moderné dejiny, zvlášť prvej polovice 20. storočia. Dejiny vnímal nie ako ideologickú disciplínu, ale ako náuku o minulosti, ktorej poznanie je kľúčové pre pochopenie súčasnosti.
Znormalizované dejiny
Téma, ktorá Ivana Kamenca azda najviac preslávila, hoci ich, samozrejme, bolo viac, bol holokaust na Slovensku. K nej sa dostal okľukou a stala sa predmetom jeho kandidátskej práce, ktorej vedúcim bol jeden z popredných slovenských historikov Ľubomír Lipták. Kamenec prácu obhajoval v „znormalizovanom“ prostredí, v čase, keď vedúci jeho práce bol na odchode z Historického ústavu. Kamencovi sa podarilo v tom čase v tejto inštitúcii zamestnať. Tento, ako hovorí, Olymp, sa mu podarilo zdolať, ale vydať knižne kandidátsku prácu sa už nedalo. Tak ako v predošlom období nešlo o spoločensky a najmä politicky atraktívnu tému.
Opis prostredia „znormalizovaného“ Historického ústavu je užitočným vkladom pre pohľad na spoločenskovednú inštitúciu bývalého režimu. Kamenec opisuje politickú nadprácu bývalých kolegov z vedenia, ale aj často vzájomnú pomoc pred režimom. Opisuje prácu na tvorbe syntéz slovenských dejín, kolegiálne vzťahy i svoje povinnosti tajomníka ústavu, ktoré ho priviedli k spoznaniu bežného chodu takejto inštitúcie.
November 1989 prišiel v takmer všeobecnom očakávaní. Ivanovi Kamencovi priniesla zmena možnosť vypublikovať svoje dielo Holokaust na Slovensku, a to dokonca s tým, že si mohol pohodlne vybrať vydavateľa. Nie všetky zmeny po roku 1989 však boli natoľko vítané.
Neoľudácky antimarxizmus
Zo zahraničia sa sčasti dočasne, sčasti natrvalo začali vracať exiloví historici. Práve tu sa ukázalo, že za legitímnou snahou prehodnocovania interpretácií slovenskej historiografie spred roka 1989 stáli u niektorých z nich často zle zakrývané snahy o rehabilitáciu ľudáckeho režimu Slovenského štátu a jeho prezidenta Jozefa Tisa. Kamenec jasne poukazuje na otvorené manipulácie Milana S. Ďuricu v jeho ikonickej knihe Dejiny Slovenska a Slovákov a na postupujúcu nemožnosť vedenia dialógu s neoľudáckymi autormi. Toto prostredie medzitým vyprodukovalo mladú generáciu historikov, od ktorých sa očakávalo, že budú nezaťažení. Nie vždy sa to však podarilo. Martin Lacko pôvodne pracoval v Ústave pamäti národa, aby skončil ako asistent poslanca za kotlebovcov…
Faktograficky si obhajcovia ľudáckeho režimu neviedli vo všetkých polemikách, pokiaľ ešte nejaké boli, práve najlepšie. Tieto nedostatky preto často nahrádzali nálepkovaním oponentov ako pseudohistorikov, nedovzdelaných autorov, žijúcich na marxistických pozíciách. Spoločenská atmosféra, ktorú pomáhali budovať v čase rozpadu československého štátu a mečiarizmu 90. rokov, burcovala mnohých vrátane laikov proti Ivanovi Kamencovi, ako aj proti mnohým ďalším autorom. V knihe sú ukážky niektorých odporných listov, ktoré Kamenec dostával.
Na knižke rozhovorov s Ivanom Kamencom je kľúčové, že ukazuje autora v tých rovinách, v akých ho poznajú jeho priatelia a kolegovia. Ako človeka, ktorý nerobí žiadne pózy, nevyhovára sa, nepredstiera, že sa narodil 17. novembra 1989. Človeka skromného a pokiaľ možno nekonfliktného, ktorý opatrne volí slová, ktoré sú koniec koncov najdôležitejším pracovným náradím historika. Veľkého historika z neho spravila jeho trpezlivá práca, profesionálne prostredie, v ktorom ako historik vyrástol, či poznanie, že historik rastie postupne svojou usilovnosťou, nie náhodným veľkým objavom.
Na mnohých miestach je vidieť, ako sa zamýšľa nad vzťahom politiky a histórie, použijúc aj slová svojho mladšieho kolegu Adama Hudeca o histórii ako o najpolitickejšej vede. Asi ťažko sa tento slogan hodnotí v porovnaní s ostatnými spoločenskými disciplínami obdobia komunistického režimu. Z mnohých Kamencových hodnotení súčasnosti však vyplýva, že sme tento stav nemohli prekonať úplne, že vzťah politiky a histórie je akoby osudom historiografie, a že dosiahnutie „úplnej objektivity“ je zrejme sotva možné.
