Kniha týždňa: Veľký japonský básnik Bašó

01.01.2020 16:00

Na knihe najnovšieho slovenského prekladu japonského básnika 17. storočia Macuo Bašóa zaujme už obálka; ide o štylizáciu, ktorá evokuje vodu, hory a letiaceho vtáka.

Keď si knihu prelistujeme, zbadáme aj číslovanie strán, ktoré pôsobí ako kaligrafické znaky. A keby sme neprečítali záložku na obálke, kalendárium a doslov, ale pozreli „iba“ texty, zistili by sme, že ide o haiku – typický žáner starojaponskej poézie.

Na to, čo podnietilo a ovplyvnilo tvorbu haiku u Macuo Bašóa, sú rôzne názory – jedni hovoria o zenbudhizme, ďalší o šintoizme, uvádza sa tiež vplyv filozofie taoizmu. „So zenom Bašóa spájajú také atribúty ako význam osobnej skúsenosti, zážitok jednoty s bytím, dištancia od sveta uprednostňujúceho materiálne hodnoty.“

Potulný básnik

Haiku má sedemnásť slabík, rozložených do troch veršov (5 – 7 – 5). Tento obľúbený básnický útvar sa udomácnil aj inde vo svete, i viacerí slovenskí poeti si ho radi skúšajú dodnes. „Termín haiku vznikol až na konci 19. storočia,“ pripomína Zambor. Haiku však v tejto knihe majú svoju unikátnosť – vznikli v 17. storočí v Japonsku. Zásluhu na tom, že sa slovenský čitateľ môže zoznámiť s týmito básnickými hodnotami, má vydavateľ a editor Juraj Kuniak a, prirodzene, prekladateľ Ján Zambor s jazykovou a odbornou spoluprácou Františka Pauloviča, ktorí zostavili aj výber básní.

Macuo Bašó: Haiku
Preklad František Paulovič /...
Macuo Bašó: Haiku Preklad František Paulovič / Ján Zambor Skalná ruža 2019

Macuo Bašó (1644 – 1694) je považovaný za jedného z najuznávanejších japonských básnikov a svoje významné miesto má aj v dejinách literatúry celého sveta. Pochádzal z rodiny, kde bolo šesť detí; jeho otec bol chudobný samuraj – príslušník nižšej vojenskej šľachty, ktorý si privyrábal tým, že učil kaligrafiu. Keď mal Bašó dvanásť rokov, otec mu zomrel. V mladom veku vstúpil tiež do samurajských služieb. Tam si našiel dobrého priateľa, s ktorým sa zaujímali o poéziu a študovali ju.

Prvé Bašóove verše sa zachovali z obdobia, keď mal 18 rokov. Spolupráca oboch mladých básnikov netrvala dlho, jeho priateľ náhle zomiera a 22-rošného Bašóa táto udalosť veľmi zasiahla. Zanechal samurajský život, s ním aj isté výhody a stal sa potulným básnikom. Nasleduje obdobie intenzívneho štúdia kaligrafie, filozofie, japonskej a čínskej poézie. Stáva sa spoluautorom niekoľkých výberov poézie, začína byť uznávaný a obklopuje sa žiakmi. Jeden z mecenášov mu postavil drevené obydlie a keď mu vyhorelo, pomáhali mu priatelia. („Priateľ mi dal / ryžu Večer ho pozvem / pozerať mesiac.“)

Hlas a spev

Poézia Macuo Bašóa je bohatá, nájdeme v nej množstvo tém a motívov, no dominuje v nej príroda a od nej sa odvíjajú ďalšie dôležité témy. Významný súčasný americký básnik Robert Hass sa v jednej zo svojich básní vyjadril: „Bašó povedal Ransecuovi, aby sa vyhýbal senzačným námetom/ Myslím, že radil písať o mierne vzrušenom/ rojení hmyzu okolo vodopádu“.

O Bašóovej poézii treba povedať, že ňou obsiahol aj problémy doby vo svojej krajine. Nájdeme v nej rôzne postavy, udalosti, sociálne zloženie spoločnosti, ročné a denné obdobia, jednoducho pestrý každodenný život s jemnosťou i drsnosťou. Osobitnú pozornosť venuje núdzi a chudobe („Nuž poďme spolu/ náš pokrm budú klasy/ a vankúš tráva“), („V polnočnom mraze/ budem spať v požičaných/ šatách strašiaka“), lebo lyrický subjekt sám poznal nedostatok, je empatický k iným, ale aj k faune a flóre („Vyleť netopier!/ Kvety by nemali byť/ iba pre vtákov“). V jeho poézii možno oceniť „rovnocenné chápanie ľudského a prírodného“, je to zjavné aj v použitej lexike, ktorá označuje rôznorodým spôsobom ročné obdobia („Už padá na zem/ vracia sa ku koreňom/ Odchodiaci kvet“), („Odchádza jeseň! Na tele iba krátka/ tenká prikrývka“). V Bašóovej poézii nájdeme veľa tém, všetky však smerujú k jednote človeka a prírody na pozadí ročných období. Či je to úvaha o smrti a živote („Myslím: záhrobie/ je také ako tento/ jesenný súmrak“), („Všetky kvety schnú/ Svoj smútok rozháňajú/ semenami tráv“), úvaha o uctení človeka aj v chudobe aj po smrti („Na tvoj hrob kladiem/ zemiakový kvet – ako/ bohatý lotos“), clivá spomienka („Žialim za stratou/ drahých otca a matky – /nárek bažanta“), („Vybav si tú tvár/ Starká v samote plače/ jej druh – len mesiac“), vie famózne zobraziť vzácnu, ale pominuteľnú nevšednosť („Jeseň sa končí/ motýľ v túžbe žiť pije/ rosu z chryzantém“), („Púť týmto svetom – oriem políčko ryže/ stále ta a späť“).

Smútok sa u Bašóa priam pravidelne prelína s krásou („Vážka sa nevie/ udržať ani chvíľu/ na steble trávy“), („Jar skrytá očiam!/ Zadná časť zrkadielka/ s kvitnúcou slivkou“), („Oblak sa lúči/ odtŕha sa od druha/ Tak aj divá hus“). Prchavosť okamihu v prírode prináša aj myšlienku o pominuteľnosti. Takéto reflexie smerujú k témam spirituálnym a nadčasovým, k témam smútku, samoty, keď človek „môže načúvať hlasu vlastného vnútra a spevu všetkého jestvujúceho“.

Ten, čo na vejári prináša vánok

O Bašóovej poézii môžeme tiež povedať, že smeruje ku všetkým zmyslom človeka („Nosenie vody/ v ľadovej noci klepot/ mníšskych drevákov“), („Výkrik kukučky/ sa tiahne po hladine/ jazernej plochy“). Popri akustických motívoch sú v nej silné motívy vizuálne, či už v podobe geografických reálií („Na vejári prinášam/ vánok od hory Fudži/ suvenír z Eda“) alebo vizuálnych efektov. Jeho verše sú vizuálne veľmi intenzívne najmä tým, že vedľa seba ukladá statické motívy („V mojej chatrči/ štvorec matného svitu/ V obloku mesiac“), a tým dáva priestor čitateľovi na jeho vlastnú predstavivosť podľa zažitých skúseností. „Ťaživé mračno/ zatemnilo kus neba…/ Zjavne čaká blesk“. Takto vytvára autentickosť, ako by sme sa pozerali na výtvarný obraz v ráme či sledovali úsek z filmu alebo fotografickú snímku.

Pri Bašóovej poézii nemôžeme vynechať ešte jednu dôležitú tému, a tou je putovanie. „Bašóove haiku sú vo veľkej miere básňami z ciest. Básnik bol vášnivcom, ba fanatikom putovania (…). Dokonca si volí meno Pútnik“. (J. Zambor) Celá kniha (usporiadanie haiku) je komponovaná ako cesta pútnika – lyrického subjektu po krajine v rôznych ročných obdobiach. („Pútnik: to slovo/ sa stane mojím menom/ Prvý zimný dážď.“)

Téma putovania súvisí s tým, že básnik uskutočnil niekoľko ciest po Japonsku. Pri jednej zo svojich pútí prešiel pešo za 158 dní 2 400 kilometrov. Dojmy a zážitky z ciest, filozofické reflexie si zaznamenával do denníkov a využil ich vo svojich veršoch. Na svoju poslednú púť išiel aj napriek zlému zdravotnému stavu. Navštívil svoje rodisko a pokračoval do Osaky. Tam sa mu stav zhoršil a po niekoľkých dňoch umiera. Tri dni pred smrťou napísal svoje posledné haiku: „Chorý na púti/ Moje sny krúžia ponad/ vyprahnutú zem“.

Macuo Bašó vytvoril okolo tisíc haiku a slovenský čitateľ sa aj zásluhou japonológa Františka Pauloviča dostáva k ich značnej časti, čo nenájdeme ani v anglických a španielskych prekladoch. Ján Zambor v rozsiahlej a precíznej štúdii (Lekcie Macua Bašóoa) odkrýva podrobnosti náročnej spolupráce v oblasti jazyka, resp. jazykov, z ktorých sa pri preklade vychádzalo.

Bašóovu poéziu treba čítať pomaly, hĺbavo, lebo ide o minimálnu plochu s bohatým obsahom a veľkou múdrosťou. Hoci haiku vytvoril v 17. storočí, táto jeho poézia je nanajvýš aktuálna a dôležitá aj pre budúcnosť, lebo je založená na etických princípoch – vzťahoch všetkého živého na Zemi.

  • Macuo Bašó: Haiku
  • Preklad František Paulovič / Ján Zambor
  • Skalná ruža 2019

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Macuo Bašó #kniha týždňa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku