Holokaust stále lomcuje našimi dušami

Spisovateľka Etela Farkašová si po románe Scenár, ktorý vyhral prestížnu súťaž Anasoft litera 2018 (a dostala zaň aj Krištálové krídlo), nedopriala oddych.

04.01.2020 16:00
Etela Farkašová Foto: ,
Spisovateľka Etela Farkašová.
debata

Nepísala ani pokračovanie osudov rodiny zo Scenára, ako si to mnohí čitatelia želali, ale vrátila sa k staršej rovnomennej poviedke, ktorej téma ju stále držala a mala k nej ešte čo povedať. V novom románe Hodiny lietania píše teda o výtvarníčke, ktorá prichádza po rokoch života v cudzine späť na Slovensko. Idealistické predstavy o domove sa jej rúcajú, pokúša sa ale opäť vzlietnuť.

Hodiny lietania sa dotýkajú témy najbolestnejšej – holokaustu. Ide o ľudí, ktorí ho možno nezažili priamo, ale osudy predkov majú v krvi a lomcujú nimi. Príbeh sa rozvíja v súčasnosti, v dôverne známom prostredí Bratislavy, ale vetví sa aj do Izraela a do USA. Pripomína príbehy mnohých židovských rodín, ktoré sa ocitli v emigrácii a museli prekonávať aj súkromné prekážky. Aklimatizovať sa, zžiť sa prípadne s rodinou, ktorá už dávno v zahraničí žije. Farkašová jemne vystihuje podceňovanie a spochybňovanie chudobných prišelcov z východného bloku, ktoré sa často prejavuje v bohatých krajinách aj u najbližších príbuzných. Tak je to aj s mamou hlavnej hrdinky Miriam.

Etela Farkašová: hodiny lietania

Už keď Etela Farkašová začínala písať, jej hrdinovia boli zraniteľní, krehkí a dostávali sa do neriešiteľných situácií. Rokmi prostredie, v ktorom sa pohybujú, ešte zdrsnelo a nástrah je oveľa viac. Ako keby vývoj dával za pravdu spisovateľke, ktorá je skôr pesimistická, radšej varuje, než by nasadzovala ružové okuliare. Varovanie sa ozýva aj z knihy Hodiny lietania, ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Čitateľ sa pomaly oboznamuje s rodinným zázemím výtvarníčky Miriam, spoznáva jej momentálnu situáciu. Po návrate z Ameriky sa opäť usadila v rodnej Bratislave a ilustruje knihy. Pôsobivé sú pasáže o detstve, z ktorých sa dozvedáme, čo súčasnej situácii predchádzalo. Farkašová bravúrne opisuje rodinné prostredie malého dievčatka, ktoré je citlivé, miluje hudbu, kreslí, hľadá priateľstvo a nehu. Zdá sa, že láskavý otec má viac trpezlivosti s dcérou než ambiciózna, večne nespokojná mama. Tá však rozhoduje o osude rodiny, a tak sa stane, že s dcérou Miriam odíde do Izraela. Dej knihy postupne objasní dôvod tohto kroku, prečo sú v rodine zvláštne vzťahy, prečo sú poznačení, prečo ich ženie nepokoj a prenasleduje strach.

Aj do ich života zasiahol holokaust. Miriam ho síce nezažila, ale následky cíti v génoch. A nielen to, následky holokaustu sa prejavujú aj vo svete, ktorý ju obklopuje. Dávne činy prinášajú svoje plody, nedá sa urobiť hrubá čiara za minulosťou a žiť, ako keby sa nič nestalo. Miriam chce zabudnúť, chce v pokoji tvoriť, ale minulosť si ju vyhľadá a útočí. Veď už-už sa zdalo, že je všetko v poriadku. Z Izraela sa mama s dcérou presťahovali do Ameriky, kde sa dala rozvíjať kariéra, prišiel za nimi otec, rodina bola opäť pokope. Miriam sa stala výtvarníčkou a dostala sa do umeleckého prostredia. Vydala sa a jej muž, maliar, stúpal po rebríčku slávy. Pohoda, ale to by nebola Farkašová, keby v nej čitateľa nechala.

Použije svoju schopnosť vyjadriť predtuchy, a tak v texte stále niečo visí vo vzduchu. To napätie vyvoláva zvedavosť aj účasť. Vtedy autorka príbeh vracia na Slovensko, čím je pre naše publikum ešte zaujímavejší. Dôvodom návratu je zmena situácie v živote Miriam. Nemá už rodičov, svokrovci sú k nej ľahostajní, manžel, kedysi blízka duša, sklame na celej čiare. Úspech ho zavedie na scestie: obľubuje neplnoletých chlapcov. Bola som zvedavá, ako decentná Farkašová túto tému zvládne, ale urobila to na svojej úrovni, nevybočiac z kultivované­ho tónu.

No doma nikto nie je prorokom a ak si hneď kupuje byt, čo znamená, že je v balíku, rodáci nejasajú. Nasledujú polená pod nohy. Táto línia trocha pripomína strašidelnú rozprávku, ale možno práve to nám chýba, aby sme pochopili dnešný nerozprávkový svet. Hneď za stenou výtvarníčky Miriam býva zlý sused, ktorý má strašného kocúra Adolfa. Jeho zloba sa napája priamo z vojnovej zloby.

Zneužíva príbehy ľudí zo svojho okolia, aby znova kriesil nenávisť, čo viedla k holokaustu. Nestačí mu minulosť, snaží sa vniesť rozkol medzi potomkov tejto nešťastnej éry a neváha rozdúchať nenávisť medzi dvoma ženami, ktoré mohli mať k sebe blízko. Režisérka a výtvarníčka (to je Miriam) nachádzajú spoločnú reč v debatách o umení, počúvajú vážnu hudbu, pijú spolu čaj. Novodobý Mefisto, zloduch, asi sám gniavený nešťastným osobným príbehom (zlo bolo zrejme následkom nezvládnutého nešťastia), sa snaží rozdeliť ich cez minulosť predkov. A tu sa začína rozvíjať skutočná dráma, v ktorej účinkujú naše dejiny aj naša mentalita. Čaro Farkašovej rozprávania je v tom, že hrdinovia knižky nám budú veľmi známi, povedomí, sú to ľudia od nás, nie vzdialené monštrá.

Názov Hodiny lietania vychádza z línie knihy, ktorú tvoria zvieratká a vtáci. Či už je to spomínaný zlovestný kocúr Adolf, patriaci zlému susedovi, alebo celá plejáda dobrých zvieratiek, ktoré si Miriam, v snahe rozdávať dobro a obklopiť sa milotou, postupne privádza do bytu. Zasa je to ako v rozprávke, ale tá sa opäť zmení na drámu. A s hrdinkou bude kvíliť aj čitateľova duša. Tento jatrivý spôsob rozprávania je Farkašovej "špecialitou“. V postave Miriam je niečo až chaplinovské. Dojemné, smutné, ale zároveň veľmi silné a pozitívne. Chvalabohu, aj o krehkých je záujem, povie si čitateľ.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Etela Farkašová #Hodiny lietania