Text knihy o slávnych zvieratách je obsažný a pestrý. Autorka čerpala námety aj z histórie, opierala sa o legendy, ktoré sa o významných osobnostiach tradujú. Sú to často žartovné príbehy, ale neraz je obsah naozaj dramatický.
Kapitoliek je 25 a hneď v úvode upúta čitateľa príbeh nazvaný Milované zvieratá Fridy Kahlo. Na ilustrácii Barbory Idesovej, maliarky originálnych ženských postáv, je samotná Frida Kahlo obklopená zvieratkami.
Foto: Reprofoto: Pravda Ivan Majerský
Aj z ilustrácie vidno, že Frida mala veľmi zaujímavý život. Prežila mnoho vzťahov, búrlivé manželstvo, mala veľa milencov aj mileniek, ale aj tak – ako to už pri svojráznych ľuďoch býva, lebo sa len tak s hocikým neznesú – bola často sama. Preto vraj aj najradšej maľovala seba: v samote sa mohla pozorovať, spoznávať a presvedčivo stvárniť.
Skúsenosť hovorí, že mnohí samotári a namosúrenci vedia byť prekvapujúco milí k svojim zvieratám. Zvieratá totiž nefilozofujú, neprotirečia, nezavadzajú, svojich pánov obdivujú, milujú a ustupujú im. Na zranené egá je to liek.
Aj Frida holdovala tejto živočíšnej medicíne. Na obrázku objíma opičku, pod pazuchou má havrana, v lone papagája. Je tam aj čierna mačka, psík a nežný srnček. Všetky tieto zvieratá mala, vyskytuje sa s nimi aj na fotkách.
Sekaninová však v texte pripomína aj slávny obraz Fridy Kahlo, na ktorom namaľovala srnčeka v lese so ženskou hlavou (je to ona) a so šípmi v tele. „Hovorí sa, že zo všetkých zvierat bol Fride najbližší Granizo, drobunký srnček, ktorý jej možno pripomínal vlastnú zlomenú dušu,“ píše autorka. Na Idesovej ilustrácii však Frida pôsobí ako silná žena, ktorá zo zvierat asi čerpala aj živočíšnu energiu. Mala jej aj v trápeniach dosť.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Havrania múza
Zvieratá sú dobrí parťáci: rozveselia srdce, liečia dušu, ale niekedy aj zoceľujú svojim pánom nervy. Vyžadujú si trpezlivosť, drezúru a niekedy aj obete. Čo by však človek pre svojho zvieracieho miláčika neurobil? Nechá sa aj škriabať, pohryzkať či aj ďobať!
Aj havran spisovateľa Charlesa Dickensa celú rodinu ďobal, ba priam bodal. Išiel im riadne na nervy, ale havrana Gripa mali radi a po smrti otravného vtáka si obstarali ďalšieho, takého istého.
Tohto príšerného havrana však nepreslávil anglický spisovateľ Dickens, ale americký básnik Edgar Allan Poe, ktorý o ňom napísal strašidelnú báseň nazvanú stručne Havran. Vyšla po prvý raz v roku 1845 a odvtedy sa stále vydáva a ilustruje. Nálada týchto veršov je taká inšpiratívna, že kto ich prečíta, hneď si zapamätá aspoň dramatický refrén a ten sa mu bude vracať na jazyk.
Výtvarníci zasa hneď v duchu uvidia, ako stvárniť polnočnú vtáčiu moru, zlovestného havrana, ktorý vnikne do príbytku. V knižke však nie je nakreslený tento literárny havran, ale jeho živý predchodca, ktorý patril do rodiny Charlesa Dickensa a boli s ním problémy! Podrobnosti sa dozvieme v kapitole Čierne havrany spisovateľa Charlesa Dickensa, ktorú ilustrovala Alexandra Májová. Na obrázku je autor Malej Dorritky či Príhod Olivera Twista, ktorému ďobe do hlavy havran. Spisovateľ sa tvári dosť utrápene. Niet sa čomu čudovať.
Z textu Štěpánky Sekaninovej sa dozvedáme, že spisovateľ Dickens mal doma skroteného havrana Gripa, ktorý bol však veľmi uvravený, stále škriekal a aj celú rodinu ďobal. Mal zvláštnu úchylku – miloval rozrobenú bielu farbu. Raz sa jej napil a to mu bolo osudné. Otrávil sa. Privolaný lekár mu pomohol ricínovým olejom, zdalo sa, že je vyhraté, ale jed ďalej pôsobil a Grip zomrel.
Foto: Reprofoto: Pravda Ivan Majerský
Dickensovci si zadovážili ďalšieho havrana a ten bol taktiež drzý. Vrchol však bol vraj havran číslo 3, ktorý sa tiež volal Grip a útočil aj na obrovského psa – mastifa, ktorého Dickensovci chovali. Strašidelný vták mu jedol mäso z misky. O týchto hororoch s havranom rozprával Dickens svojmu fanúšikovi Poeovi, keď bol v roku 1842 v Amerike.
A Sekaninová pridáva k príbehu ešte zaujímavosť: v roku 2012 sa v londýnskej veži Tower usídlil havraní pár. Jedného pomenovali Jubileum a druhého Grip. Bolo práve dvesto rokov od narodenia Charlesa Dickensa a havranov pomenovali na jeho počesť.
Ako vidno, autorka v knižke sústredila rôzne zaujímavé fakty, ktoré ešte aktualizovala. K roku 2012 sa viaže napríklad príbeh o vyhynutých korytnačkách. Hrdinom kapitoly Osamelý Juraj, posledná korytnačka slonia, je raritný tvor, patriaci k vzácnemu druhu mega korytnačiek. Našiel ho správca Výskumnej stanice Charlesa Darwina na Galapágoch a sledovali ho, kým nezomrel. Bol aj pokus, aby sa rozmnožil, našli mu dve partnerky, tie sa mu páčili, zniesli vajcia, ale tie boli neoplodnené.
Je to krásna kapitola – s impozantnou ilustráciou Jiřího Grbavčica – o tom, ako aj človek prispieva k zániku niektorých vzácnych živočíšnych druhov, ktoré sa už zrejme na svet nikdy nevrátia. Text je napísaný tak, že čitateľ si dobrácku sloniu korytnačku obľúbi. Už je však neskoro.
Šimpanz za volantom
Citov čitateľa sa dotkne aj príbeh z kapitoly Opičiak a kráľ – šimpanz Elvisa Presleyho. Slávny spevák, kráľ rokenrolu, mal mnoho zvierat, celý zverinec, ale najviac miloval deväťdesiatcentimetrového šimpanza Scattera. Obliekal ho do farebnej košele, dával mu na hlavu šiltovku a vozil ho so sebou na rôzne akcie.
Opičiak sa vraj s pánom bláznil, dvíhal dievčatám sukne, bolo veselo. Dokonca spolu s Elvisom šoférovali limuzínu. Za odmenu dostával rum, ktorý si obľúbil. Rozmaznávanie a alkohol celkom zmenili dobré zviera. Šimpanz začal byť útočný, nezvládnuteľný.
Foto: Reprofoto z knihy Slávne zvieratá a zvieratá slávnych Pravda: Ivan Majerský
Elvis ho napokon musel zavrieť do klietky. Tá bola síce klimatizovaná, ale Scatter si už nevedel zvyknúť na iný život. Chradol, bol zlý, až raz pohrýzol opatrovkyňu. O dva dni skonal. Tento príbeh je veľmi smutný, lebo podobne tragicky skončil aj jeho pán. Autorka píše jednotlivé príbehy tak, aby sa pred čitateľom odvinul príbeh zvieraťa aj príbeh človeka. Z tohto vyplýva, že človek aj zviera potrebuje nielen voľnosť, ale aj disciplínu.
V knihe nechýba, samozrejme, ani príbeh slávneho verného psa Hačikó, ktorého socha je pred železničnou stanicou Šibuja v Tokiu. Z knihy sa čitateľ dozvie, že táto psia rasa pochádza z ostrova Honšú a že Hačikó čakával na svojho pána, profesora Elizabera Uena, japonského vedca, ktorý učil na poľnohospodárskej univerzite v Tokiu a žil v rokoch 1872 – 1925. Ilustráciu Hačika nakreslila Veronika Vlková.
V knihe o slávnych zvieratách je ešte veľa vtipných a dojímavých príbehov s obrázkami. Napríklad o tom, ako básnik Publius Vergílius Maro dal slávnostne pochovať svoju obľúbenú muchu u seba v záhrade.
Na pohrebe bol zástup trúchliacich, hrala hudba a muchu pochovali v hrobke veľkej ako dom. Nebolo to čudáctvo, ani veľká láska k hmyzu. V tom čase (prvé storočie pred naším letopočtom) sa senátori rozhodli rozdať pozemky bohatých Rimanov vojnovým veteránom. Výnimkou boli miesta, kde sa nachádzalo mauzóleum. A tak si vraj básnik Maro zachránil majetok. Hádam mu to uznali! Žartovnú ilustráciu Vergília s „plácačkou“ a s muchou nakreslil Miloš Kopták.
Foto: Reprofoto: Pravda Ivan Majerský
Herečka Audrey Hepburnová mala srnčie oči. Nemožno sa teda čudovať, že sa raz zblížila s ozajstným srnčekom. V roku 1959 hrala vo filme Zelené kráľovstvo venezuelské dievča Rimu. Toto dievča žilo v panenskej prírode a kamarátilo sa so srnčekom. Aby sa ľahšie nakrúcalo, brala si Audrey srnčeka Pippina domov.
Bola ako jeho mamička, kŕmila ho, hladkala. Srnček však narástol na veľkého srnca a musel do prírody. Už sa s ním nedalo maznať. Obaja, Audrey aj srnec, však boli veľmi smutní a tešil sa iba herečkin psík, ktorý na srnčeka žiarlil.
Čo sa dá robiť? Život, to sú stretnutia a rozlúčky a tie so zvieratkami sú často veľmi bolestivé. Všetky tieto pocity nakreslila v komiksovej podobe Anna Fialová. Vo všetkých týchto príbehoch je veľa lásky, originality i faktov. A vyplýva z nich, že aj slávni ľudia a slávne zvery majú obyčajné horúce srdce.
