Kniha týždňa: O aristokratizme Ľuboša Bendzáka

08.02.2020 12:00

Ľuboš Bendzák (1966) je v slovenskom prostredí etablovaným autorom poézie strednej generácie.

Debutoval v roku 1995 básnickou zbierkou Básne pre Soňu Marmeladovovú, zbierka Vlastná váha je už jeho šiestou básnickou knihou (predposlednou bola zbierka Pohreb andulky a iné udalosti dňa z roku 2015). Okrem básnických zbierok vydal Bendzák v roku 2017 i autobi­ograficko-esejistickú knihu Samota je moja staršia sestra.

Kolorit krajiny i ľudí

Zbierku Vlastná váha z dielne vydavateľstva Skalná ruža sprevádza niekoľko fotografií Leny Jakubčákovej, ktoré sugestívne približujú kolorit (krajiny i ľudí) východoslovenského prostredia a najmä čitateľovi citlivému na rôzne druhy umenia prinášajú zaujímavý kontrapunkt k poézii Ľuboša Bendzáka. Samotná zbierka je uvedená nemenej sugestívne mottom rakúskeho spisovateľa Georga Trakla: „Veľké je previnenie narodeného.“

Ľuboš Bendzák: Vlastná váha
Skalná ruža,...
Ľuboš Bendzák: Vlastná váha Skalná ruža, Kordíky 2019

O tom, či prichádzame do pozemského života z nebeskej vlasti a opäť do nej smerujeme, alebo či sme súčasťou permanentného kolobehu zánikov a zrodení, rovnako ako o tom, či prichádzame na tento svet s vinou, dedičným hriechom alebo iným poznamenaním, by sme mohli viesť dlhé mnohohodinové filozofické debaty. Bendzákom zvolené motto však evokuje istú fatalitu pozemského predurčenia i prijatie transcendentálneho pocitu viny za bytie, ktoré by sme mohli pokladať za isté usmernenie v určovaní filozofického podkladu zbierky.

Už to, že tieto otázky na základe motta k zbierke otvárame, svedčí o tom, že Bendzák je básnik s pridanou ontologicko-filozofickou hodnotou, zahŕňajúcou, ako uvidíme ďalej, okrem stvárňovania životnej fakticity a látky, i jeho metafyzický rozmer a presah.

Čiň dobro, čiň dobro…

Básnickú a tematickú prácu pri rozvíjaní týchto motívov nachádzame napríklad v básni Ascendent: „…opakovaním sa učíme ale / čo ak si sa už v maternici / otočil svetu chrbtom // radosť že si tu / nikdy nebude tvoja…“. Motívy konania dobra a zla s prirodzenou opciou pre dobro v presne vymeranom čase života sa objavujú v Bendzákovej básni Doma: „hodiny na stene bijú / do nekonečna / čiň dobro čiň dobro / opakujú / pretože nepoznáš dňa / ani hodiny“.

Pri skúmaní počiatkov svojho života dospieva Bendzákov lyrický subjekt v básni Možno k metafore kvetu ospravedlňujúceho samotnú rastlinu: „som sa narodil omylom / aj keď možno z lásky // možno kvet ospravedlňuje rastlinu / a plod nie je dôležitý“. Motív filozofického životného bezdomovectva sa objavuje i v básni Je ako mních: „ktorý si zmýlil povolanie / nachytaný na hruškách / opitý postáva vo farskej záhrade / nerozumie ani reči vtákov / život sa pominie / ako kniha ktorá neprináša múdrosť / len krátke pobavenie // a on sa nemá kam vrátiť“. V tejto básni cítiť istú nostalgiu, ľútosť, vari i štipku sebaľútosti v ominóznom kruhu, odkiaľ básnik, zahnaný životom do úzkych, rozhadzuje za priehrštia svojich veršov – kvetov pre potenciálneho diváka.

Malé kráľovstvo samota

Teraz sa pokúsime zaostriť na úvodnú báseň zo 42 básní zbierky s názvom Všetko je stratené. Báseň je významná tým, že v nej autor tematizuje svoje vlastné, „bytostné“, „existenciálne“ písanie, ktoré explikuje a dokladá celú jeho literárnu tvorivosť na pozadí konkrétnej životnej empírie: „prišiel s tým domov / a sadol si do kuchyne / namiesto lístka na rozlúčku / napísal prvú báseň / a cez víkend vymaľoval celý byt / nešťastie býva často / príliš teatrálne / a tak sa len díval / pretože ešte nikdy nevidel / hrať amatéra / tak presvedčivo“. V básni je naznačený konflikt lyrického subjektu so svojím domovom, ktorý nerieši napríklad aktívnym odchodom, ale pasívne („namiesto lístka na rozlúčku napísal prvú báseň“) a pasívno-aktívne („cez víkend vymaľoval celý byt“).Lyrickému subjektu ako typickému píšucemu človeku nemôže uniknúť ani istá teatrálnosť v scéne tradičného konfliktu píšuceho človeka so svojím okolím („ešte nikdy som nevidel hrať amatéra tak presvedčivo“).

Bendzákova báseň je jemná a presvedčivá a dôstojne nadväzuje tematicky na slovenského existencialis­tického básnika Jána Ondruša (1932 – 2000) s jeho básňou Útek zo 60. rokov, v ktorej sa lyrický subjekt stotožnený s fyzickou konkrétnou existenciou básnika Jána Ondruša odhodláva na útek zo svojho domova, ktorý má radikálne skoncovať so všetkým, čo básnikovi bráni v autentickej existencii, aby napokon zmierlivo zotrval na svojom mieste: „J. Ondruš pred pochytením / kufríka svojho: / už len niekoľko vecí. // Komu ruku podal, koho pohladil. // Ktorou nohou z dverí vykročiť… Koho nepohladil. / Komu ruku nepodal. // J. Ondruš / vari zostane.“

Životná empíria, presvitajúca zo suverénne nahodených a zvládnutých veršov autora, poukazuje na nestálosť vzťahov („a tak tam sedím / pekne sa usmievam / keď si chcú vymeniť telefónne čísla / a ženy ma celkom neskrývane pozývajú na byt…,“ – báseň Samsára, alebo „ďalej to už nejde / ani cez vlastnú mŕtvolu / vyberieš sa von / po cigarety / a už sa nevrátiš /alebo sa vrátiš / nie však k nej / v malej garsónke / v bočnej uličke / už začína / príbeh niekoho iného,“- báseň V pondelok), sklon k narcizmu („žiadna žena ho / nebola hodna / božský hermafrodit / vidí svoju ženskú tvár / ako každá / romantická postava / ostáva v zrkadle sám,“, báseň Narcis), láska k zvieratám a hmyzu („celý deň / len vylihuješ a spíš / budem ťa milovať práve preto / že si zlá / a nikomu nepatríš,“ – báseň Čierna mačka), láska k samote ako prirodzenému stavu duševnej obnovy s vymedzenými hranicami svojho intímneho kráľovstva („Rozlúčiť sa / znamená vrátiť sa k sebe / ďalej už nič nie je / len dary / vyhodené na smetisko“ – s. 14 alebo „byť sám sebou / je malé kráľovstvo,“ – báseň Samota).

Neviditeľné mravce

Bendzák, a to je na ňom pekné i poctivé, je básnikom plne, fatalisticko-existenciálne odovzdaný životu, s ktorým si čestne meria sily, aby mohol pri bilancovaní skonštatovať: „o živote ktorý / si si postupne privlastnil / ako si skrotil tú beštiu / keď si jej ponúkol / to jediné, čo si mal / seba samého,“ – báseň Večer.

Nie nevýznamnou črtou Bendzákovho básnického držania je aj jeho povznesený aristokratizmus, ktorý tak často príkro kontrastuje s „nízkym“ obklopujúcim ho svetom pohostinstiev, sídliskových známostí: „vykŕmených chipsami, pivom a polotovarmi“ a ktoré so zhora šľahajúcimi a okolie osvetľujúcimi zábleskami svedčia o jednote neraz efemérneho ľudského bytia a vyšších duchovných ašpirácií. Zavše však nastane hodina pravdy a básnik úprimne a presvedčivo vyzná: „starý popolník pred hotelom / je užitočný a pomohol ľuďom / viac ako ja,“ – báseň Veci na svojom mieste.

Autora pomerne často inšpiruje on sám ako subjekt, na ktorý je úprimne zvedavý a ktorý ho neraz prekvapí novými objavmi, ktoré sa básnik vždy nanovo pri analýze vlastného vnútra pokúša pomenovať. V básni Tvoje vedomie opisuje lyrický subjekt vlastné vedomie akoby rozožierané neviditeľnými mravcami a po kúskoch odnášané navždy preč; v básni Vlastná váha konštatuje „temnú hmotu“ myšlienok, čo neustále plodia prízraky a priesvitných homunkulov; a do tretice v básni Jemná mechanika priam cíti, ako sa mu v hlave pomaly spúšťa „veľká šrúba“, akoby ho niekto opracúval do správneho tvaru.

Ľuboš Bendzák je básnik, v ktorého šľahúňovitých veršoch sa pani Poézia cíti veľmi dobre a rada nás pozýva na čitateľský zážitok.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Ľuboš Bendzák #kniha týždňa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku