Prozaik, prekladateľ a publicista Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna 1941 v Palúdzke (dnes mestská časť Liptovského Mikuláša), dospieval v Bratislave. Jeho matka bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Ján Vilikovský bol literárnym historikom staršej českej a slovenskej literatúry.
V rokoch 1958–1959 študoval Vilikovský filmovú réžiu na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Po roku sa vrátil do Bratislavy, kde absolvoval štúdium angličtiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Počas štúdia a aj po skončení fakulty pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady. Začiatkom 70. rokov 20. storočia v čase nastupujúcej normalizácie musel mesačník opustiť a zamestnal sa ako redaktor vydavateľstva Tatran. V rokoch 1976–1996 pracoval v časopise Romboid. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venoval prekladu z angloamerickej literatúry.
Ako prozaik debutoval v roku 1961 v časopise Mladá tvorba poviedkou Viac než kedykoľvek. Knižne debutoval zbierkou poviedok Citová výchova v marci (1965). V čase normalizácie sa na dlhšie obdobie autorsky odmlčal. Až v roku 1983 vydal novelu Prvá veta spánku. V roku 1989 mu vyšla legendárna próza Večne je zelený a novely Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch.
V spoločnej knihe s Lajosom Grendelom uverejnil pod súborným názvom Slovenský Casanova (1991) tri intímne, erotické listy straníckeho funkcionára s hviezdoslavovským menom Artuš Vilánni. O rok neskôr mu vyšla detektívka Peší príbeh a v roku 1996 zbierka poviedok Krutý strojvodca.
Nasledovala próza s autobiografickými črtami Posledný kôň Pompejí (2001) a súbor poviedok Čarovný papagáj a iné gýče (2005). Práve za túto knihu dostal Pavel Vilikovský cenu Anasoft litera hneď v prvom ročníku tejto súťaže.
Autobiografický charakter má aj próza Silberputzen. Leštenie starého striebra (2006). V roku 2009 vydal román Vlastný životopis zla a v roku 2010 prózu Pes na ceste.
V rokoch 2013–2014 mu vyšli novely Letmý sneh, Príbeh ozajského človeka a Prvá a posledná láska. Práve za túto knihu dostal Vilikovský ďalšiu cenu Anasoft litera a ako jediný slovenský spisovateľ sa stal jej dvojnásobným laureátom. Jeho najnovšími knihami sú próza Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017) a novela RAJc je preč (2018), s ktorou sa vlani opäť dostal do finále Anasoftu litera – popri dvoch hlavných cenách bol finalistom šesťkrát.
Vilikovský tiež získal Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Cenu Dominika Tatarku, v roku 1999 si prevzal Stredoeurópsku cenu Vilenica a Prémiu Litfondu za rok 2001 za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu – za román Posledný kôň Pompejí. V roku 2015 mu prezident SR Andrej Kiska udelil Pribinov kríž II. triedy.
Jeho literárne diela sú preložené do mnohých cudzích jazykov ako napríklad maďarčiny, angličtiny, francúzštiny či poľštiny.
Pavel Vilikovský bol súčasťou silnej generácie (Johanides, Sloboda, Šikula), ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia zásadne zmenil tvár slovenskej prózy. Prostriedkami, ktorými Vilikovský zobrazil človeka, dejiny či absurditu života sú irónia a paródia. Prvýkrát ich veľmi výrazne využil v novele Večne je zelený, v ktorej sa vysmial z mystifikovania slovenských dejín a posunul vývin slovenskej literatúry od moderny k postmoderne.
Pavel Vilikovský v jednom zo svojich posledných rozhovorov zverejnenom v časopise Rozum povedal: „…nepovažujem sa za spisovateľa, nikdy som to tak profesionálne nerobil ani som nikdy nemal ten imperatív, že musím písať a vtedy a vtedy musím odovzdať knižku. Nikdy som cieľavedome nemal premyslené to, čo píšem, podľa kapitol, podľa postáv, alebo príbeh, alebo niečo podobné. Takže ja sa naozaj nepovažujem za profesionálneho spisovateľa.“
Prečítajte si rozhovor Tiny Čornej, ktorý v roku 2011 pre Pravdu poskytol Pavel Vilikovský:
Kniha Pavla Vilikovského Pes na ceste je prózou spisovateľa, ktorého postavenie v prvej línii slovenskej literatúry už nič neohrozí. Práve preto sa sotva niekto začuduje, že sa jeho ostatné dielo stretlo s veľkým záujmom čitateľov. Napriek tomu sa pri Pavlovi Vilikovskom dá hovoriť vždy a znovu o nových prekvapeniach. Sú to jeho jedinečné vety a neopakovateľný spôsob uvažovania, čo zakaždým prebudia radosť z čítania slovenského textu.
Mottom vašej knihy sú slová Jurija Gagarina: „Stále neviem, či som prvý človek, alebo posledný pes.“ Inšpirovali vás pre váš text?
Gagarinov výrok je skvelý, aj ma inšpiroval, ale nie pri písaní. Naďabil som naň neskôr, keď už bola väčšia časť môjho textu na svete. Považujem ju za najlepšiu vetu v knihe. Ale nebol to spúšťací impulz pre môj výber témy.
Napísali ste: „Skutočnosťou knihy je čitateľ.“ Akou?
Dosť obšírne to v knihe vysvetľujem – kým text, ktorý vznikne, nikto nečíta, tak vlastne akoby ani nebol. Text potrebuje myseľ a fantáziu čitateľa, aby ožil.
Jednou z ťažiskových línii románu je literárny proces. Ako to vzniklo?
Rozprávačom je človek, ktorý sa ako literárny redaktor zaoberá zrodom kníh, takže sú mu vlastné rôzne úvahy práve na túto tému. Ale keby ste zapálili ohník, tak neviem, či by som za všetky jeho myšlienky doň strčil ruku. No zdalo sa mi, že človek, ktorý celý život pracuje s knihami, by mohol takto rozmýšľať.
Váš román tak vlastne dokumentuje profesiu, ktorá zaniká. Bol to váš zámer?
Keď začínam písať, máločo mám premyslené. Nebolo to mojím ústredným cieľom. Napokon je to také „rozbiehavé“ – v knihe sa striedajú viaceré témy. No odumieranie povolania literárneho redaktora v slovenskom kontexte sa stalo v knihe kľúčovým už aj preto, že to môjho hrdinu prirodzene trápi. A ľúto je to aj mne. Tiež som bol celý život redaktorom, hoci som nestál pri samotnom vzniku kníh domácich autorov, venoval som sa viac prekladovej literatúre, navyše som mal aj iné, autorské záujmy. No ako autor viem, že redaktor bol veľmi dôležitá postava. Ako prvý čitateľ bol prvou ozvenou toho, čo človek splodil.
Píšete vlastne aj o tom, ako vám chýba takýto suverénny rovnocenný partner?
Azda sa to dá aj takto povedať, aj keď konečným suverénom je vždy len autor sám. Ak by boli redaktorské pripomienky príliš príkre, vždy môže zobrať svoj rukopis a odniesť ho inam. Alebo nazad domov, do šuplíka. No určite platí, že literárny redaktor ako prvý čitateľ a objektívny posudzovateľ textu je veľmi podstatný.
Slovom, vy dnes takého nemáte…
Teraz už vlastne nie.
Kto je prvým čitateľom vašich kníh?
Môj prvý, súkromný čitateľ je Tomáš Janovic. Najmä preto, že je veľmi láskavý. Viem, že mi povie, že je to dobré. Takže napokon sa mi to ľahšie znáša, akoby som mal čeliť prísnemu redaktorovi.
Prekvapil by vás, ak by sa predsa len „pustil“ do vašej práce?
Kritiku vždy očakávam, aj by som ju rád od Tomáša prijal, lebo viem, že je citlivý čitateľ, ale zatiaľ nejaká zásadnejšia z jeho strany neprišla.
Kto sa skrýva za postavou Ludwiga, ktorému ste do úst vložili spomenutú vetu o čitateľovi?
Zhodou okolností je Ludwig tá najreálnejšia postava. Bol to pracovník istého korutánskeho vydavateľstva, ktoré vydáva preklady knižiek okolitých národov. Stretol som sa s ním pri viacerých príležitostiach a pri jednej z nich ju naozaj vyslovil.
Čím si vysvetľujete záujem Rakúšanov o menšie literatúry?
Osobne som sa s nejakým prehnaným záujmom nestretol. No Ludwig je výnimočný zjav, lebo jeho zanietenie bolo naozaj úprimné. Asi by malo byť prirodzeným, že sa zaujímame o duševný život okolitých národov, ku ktorému literatúra významne patrí. No neviem, nakoľko je to vyvolané nejakými vonkajšími okolnosťami – povedzme záujem pri páde Berlínskeho múru bol iste väčší ako o desať rokov neskôr.
Čitatelia posudzujú vašu knihu rôzne, ale v jednom sa zhodujú, že vám ide o zachytenie pocitu Stredoeurópana. Súhlasíte s tým?
Každý čitateľ má sväté právo povedať svoju interpretáciu, keď si dal tú námahu, že si knižku prečítal. Nijako sa tomu nebránim, ale nemám jasne zadefinované ciele… Vyjadrujem len viac-menej svoje pocity. Niekedy preberám názory od iných, ale pocity sú moje. Navyše si myslím, že my, čo pochádzame zo strednej Európy – a nie je nás málo – máme pocity veľmi podobné.
Dá sa vaša metóda označiť ako asociatívny prúd vedomia?
To, že spisovateľ stavia na asociáciách, je nevyhnutné u každého autora. Keď jedna veta vyvolá ďalšiu, a človeku zíde na um nejaká skutočnosť alebo obraz skutočností, ktoré tieto vety vyvolali, a potom ich použije.
Nedávno som si vypočula čitateľskú repliku – ako ste mohli prejsť od hrdého Posledného koňa Pompejí k Psovi na ceste? Uvedomili ste si tento posun?
Už som aj zabudol na Posledného koňa Pompejí, takže nie. Rozhodne som na to nechcel vedome nadviazať, ale človek sa neubráni tomu, že okruh tém, ktoré ho zaujímajú, je asi dosť stabilný a sú si veľmi blízke.
Na rozdiel od predchádzajúcich próz ste v Psovi na ceste realisticky stvárnili naplnenie erotickej lásky medzi mužom a ženou. Dá sa to chápať aj ako skúška spisovateľskej zručnosti, ktorú ste si zadali?
Nerozmýšľal som o tom takto, prirodzene. V podstate som chcel ukázať, že aj pri istých zábranách alebo dokonca akýchsi presunoch do telesných polôh sa opäť vynoria duševné problémy – aj medzi mužom a ženou – a v konečnom dôsledku, ako vždy, ide o niečo celkom iné.
Typickým znakom vášho rukopisu je britká irónia. Bránite sa ňou alebo útočíte?
Ponechávam voľnú ruku čitateľom, aby si mohli vybrať, či sa bránim, alebo útočím. Jednoducho mám taký zlozvyk alebo zakorenené videnie, ktoré si ani neuvedomujem, a v bežnom živote mi to príliš nepomáha. Ide to samo od seba.
Na čo sa môžeme tešiť v prichádzajúcom roku – nad čím pracujete?
Nechcel by som byť taký neopatrný, aby som teraz niečo sľúbil, ešte by som niekoho vyľakal, že sa má tešiť… Neviem, či ešte vôbec niečo vznikne. Na niečom pracujem, pretože som dôchodca a mám veľa voľného času, takže by som sa cítil nepríjemne, keby som nič nerobil. No či to vôbec má zmysel a do čoho to vyústi, ukáže čas.
Keď čitatelia oceňujú vaše knihy, iste ich potrebujú…
Čitateľský záujem ma prekvapil, ale nevybral by som si z neho, že ľudia „potrebujú“ moje prózy. No som veľmi rád… Teším sa každému čitateľovi, aj tomu, ktorého nahnevám, alebo sklamem. Aj to je pre mňa istá informácia.
Ozývajú sa vám nahnevaní čitatelia?
Neozývajú, zvláštne… Niekedy sa prihlási natešený čitateľ, to sa mi už prihodilo, ale títo nahnevaní sú asi rozvážnejší ľudia, ktorým sa nechce ísť až tak ďaleko, aby vynaložili námahu oznamovať to autorovi. No raz mi ktosi hovoril, že mi nadávali na internete. Ale to je v poriadku. Každému ohlasu sa človek poteší, aj keď nemám internet.
