Príhovor pred predstavením Nepolepšeného svätca 27. februára 2019 v Bruseli.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Úryvok z knižného rozhovoru Ľubomíra Feldeka a jeho dcéry Anny Lary:
I. Púchovské inšpirácie (Púchov, 1936 – 1940)
AL: Dramatikom – ako píšeš v knihe Ťahák z dejín slovenskej literatúry od Lomidreva po Malkáča (LIC, 2013) – si sa stal 9. júna 1957, keď ti Slovenský rozhlas odvysielal hru Mahujá, krásna Cigánka, no inšpirácie na to, aby si sa ním mohol stať, si zbieral už od narodenia. Narodil si sa 9. októbra 1936 v Žiline…
ĽF: Áno, v Žiline, pretože som sa narodil v dobe, keď sa už slovenskí spisovatelia nerodili v rodných chalúpkach. Do žilinskej pôrodnice som sa prišiel narodiť z neďalekého Púchova, tam som bol počatý. Tam si môj otec, sudca, našiel nielen svoje prvé pôsobisko, ale aj manželku. Po mojom príchode na svet mi vraj podal ruku a predstavil sa mi. Ja som na to niečo zamrnčal.
AL: Prvý deň života – a hneď prvý dialóg?
ĽF: V slovenčine je slovo divadlo odvodené od slova dívať sa. Keď otvoríme oči, naša prvá skúsenosť s divadlom sveta je divácka. Ale Shakespearov Jaques v hre Ako sa vám páči, upozorňuje, že už od narodenia sme aj herci:
Celý svet je divadlo
a muži, ženy, každý je v ňom hercom.
Každý má svoje „príde“, „odíde“,
každý má čas si zahrať v siedmich dejstvách
niekoľko úloh. Prvá: dojča, ktoré
grcká a mrnčí dojke v náručí…
AL: Len či ten Jaques trochu nepreháňa. Dojča si úlohu v divadle sveta ešte nepýta.
ĽF: Predsa však každé dojča v ňom nejakú úlohu dostane – a bývajú to aj úlohy tragické. Vždy sa môže na scéne sveta objaviť nejaký Herodes, ktorý bude vraždiť aj dojčatá.
AL: Akú úlohu si v divadle sveta dostal ty?
ĽF: Môj dávny predok je blúdiaci Holanďan Henric van Veldeke (1150 – 1190), minnäsenger z dvanásteho storočia, ktorý má sochu aj námestie v Maastrichte. Zanechal po sebe dvadsaťpäť básní, napísaných vo východofranskom dialekte. Všetky som prebásnil v spolupráci s profesorom Mojmírom Grygarom do slovenčiny. Knižne vyšli pod názvom Krásne slovo, sladká melódia (Edition Ryba, 2003). A zistil som, že hoci šlo o lyrické piesne, za každou z nich sa skrývala dráma.
AL: Zacituj aspoň jednu!
ĽF: Oznamujú vtáci piesňami,
že už v sadoch znova blúdiť sa dá.
Ich radosť aj moju radosť hľadá,
moje srdce končí s tiesňami.
Nech tej panej anjel holdy skladá,
čo na druhej strane Rýna mi
poskytuje útulok tak rada –
hoci sama vo vyhnanstve stráda.
AL: A tvoji menej dávni predkovia?
ĽF: Aj oni sa pričinili o to, aby som si aj ja mohol v divadle sveta zahrať úlohu blúdiaceho Holanďana. Môj otec Jozef Feldek sa narodil 9. októbra 1906 v Havlíčkovom, vtedy ešte Nemeckom Brode, no vďaka tomu, že jeho rodičia po roku 1918 zablúdili z Čiech na Slovensko, maturoval v Trenčíne, hovoril po slovensky. Právo vyštudoval v Bratislave, po vyštudovaní práva, ako mladý sudca, zablúdil do Púchova a hoci bol katolík, oženil sa s evanjeličkou a splodil s ňou mňa, jedináčika, Slováka a evanjelika, ktorý – bez toho, aby sa musel pohnúť z miesta – už v mladosti preblúdil rôzne krajiny a postupne žil v niekoľkých politických režimoch.
AL: Vymenuješ ich?
ĽF: V rokoch 1936 – 1938 to bola prvá Československá republika. V rokoch 1939 – 1945, za druhej svetovej vojny, to bol Slovenský štát. V rokoch 1946 – 1947 som zažil povojnovú demokraciu v obnovenej Československej republike. A Stalinom nastolenú diktatúru od februára 1948 – vyslobodila nás z nej až nežná revolúcia v roku 1989.
AL: Boli blúdiaci Holanďania aj v rodine, z ktorej pochádzala tvoja mama?
ĽF: Bola to v Púchove usadená pekárska rodina, no tej ich pekárni na púchovskom námestí sa hovorilo pobežalovská, pretože dedo mojej mamy sa volal Pobežal – a to meno neznie veľmi usadene. Pobežal bol pravdepodobne potomok nejakého pobelohorského českého exulanta, ktorý do Púchova priputoval spolu s Jánom Amosom Komenským.
Foto: Archív Ľubomíra Feldeka
AL: A čo Stupianek, tvoj dedo?
ĽF: Aj pekár Ferdinand Stupianek, otec mojej mamy, bol „blúdiaci Holanďan“. Prišiel spoza slovensko-moravskej hranice, z Bojkovíc (a nie je jasné, prečo púchovský matrikár pozmenil jeho meno – v Bojkoviciach sa volal Stupňánek). Hoci bol katolík, priženil sa do evanjelickej rodiny, v ktorej – ak nerátame už spomenutého Pobežala – sa vtedy vyskytovali len samé ženy, Pobežalova manželka a päť dcér. Tridsaťročný Stupianek sa oženil s najmladšou z nich Máriou, mojou babkou, vtedy ledva sedemnásťročnou. Dali mu ju, zrejme ani nie tak v jej záujme ako v záujme pekárne.
AL: Tvoj dedo však v Púchove dlho nevydržal.
ĽF: Môj dedo splodil dve dcéry, jedna krátko po narodení zomrela, a potom, v roku 1912, štyri roky po narodení mojej mamy, odišiel do Ameriky a už sa odtiaľ nevrátil. Pred prvou svetovou vojnou sa ešte ozval, no jeho listy sa do rúk jeho manželky nedostali („všetko som to spálila“ pochválila sa mi po rokoch babkina sestra), a tak nečudo, že sa po vojne už ozývať prestal a jeho stopa sa stráca kdesi v Chicagu.
AL: V roku 1987 ste si však – ty, spolu so synom Martinom – urobili výlet do Bojkovíc a podarilo sa vám po vyše sedemdesiatich rokoch nadviazať kontakt s jeho príbuznými. Čo ste sa od nich dozvedeli?
ĽF: Dozvedeli sme sa, že svojej matke v Bojkoviciach písal aj po vojne, naposledy v roku 1927, a k jednému z listov pripojil aj fotografiu. Bojkovickí príbuzní prišli potom, v roku 1998, na premiéru mojej hry Pápěrnice v Slováckom divadle v Uherskom Hradšti a pri tej príležitosti mi venovali tú americkú fotografiu môjho deda. Užasol som nad tým, ako sa podobala na obálku mojej prvej knižky Hra pre tvoje modré oči, hoci v roku 1957, keď ju Miroslav Cipár kreslil podľa mojich pokynov, som ešte nemohol tušiť, že spomedzi pozadí, ktorými disponoval fotograf v Chicagu, si môj dedo vybral mesačný spln.
AL: Odchod tvojho deda do Ameriky bol možno vtedy, v roku 1912, bežný spôsob, ako sa mohol Stredoeurópan vyhnúť prvej svetovej vojne. No ako si ten príbeh vnímal ty?
ĽF: Pre mňa to bol už odmalička príbeh nevšedný, a tak asi nie je nič prekvapujúce na tom, že ma inšpiroval na napísanie dramatickej básne Srdcový kráľ. Vystupujú v nej iba dve postavy – môj dedo a ja. Pozhovárali sme sa v nej od pľúc, hoci len vo sne.
VNUK:
Darebák si bol, dedo.
Zaprel si vieru
za jednu dobre vykúrenú dieru.
Prečo ťa nepobúrili ich náboženské spory?
Tie slávne ideové zápolenia!
Vraj idey –
a nik z nich veci nevytvorí.
Vraj idey –
a zrážajú ťa na kolená.
Vraj idey –
a myslí sa tým na polená.
Čo sú to za idey,
keď sa na nich kľačí?
Čo sú to za idey,
keď sa na nich horí?
A horí sa tým viac,
čím idey sú väčšie…
DEDO:
Na inom ohni vari chlieb sa pečie?
AL: Dostala sa tá dramatická báseň aj na scénu?
ĽF: Zatiaľ iba raz. Premiéru, ktorá bola zároveň derniérou, mala v roku 1988 v Prahe, na scéne Slovenského inštitútu. Vnuka som hral ja a môjho deda Vlastimil Fišar. Kto by si ju chcel prečítať, nájde ju v knihe Životopis vo veršoch (Ikar, 2016).
AL: Čo z tej pekárne na púchovskom námestí ti ostalo v pamäti?
ĽF: V Púchove sme bývali hneď pri cintoríne, v dome, ktorému sa hovorilo križanovský, v byte na prvom poschodí. Keď som v tom byte otvoril ráno oči, uvidel som biely plafón. Ale niekedy sa stalo, že som prenocoval u babky, a keď som sa prebudil, prvé, čo som uvidel, boli hnedé trámy. Keď sa to stalo prvý raz, bol som z toho taký dezorientovaný, že tie trámy vidím dodnes. Pamätám sa aj na rannú vôňu tej pekárne. Aj na hrušku na jej dvore – čudoval som sa, ako môžu byť hnilé hrušky, čo na nej rástli, také chutné. Do záhrady poniže pekárenského dvora ma nepúšťali – za jej plotom už hučal Váh. Keď som z tej pekárne vyšiel na námestie, zdalo sa mi, že odtiaľ môžem kameňom dohodiť až na Lachovec. Váh už dávno nehučí, tečie dnes mlčky a inakadiaľ, a nielen pekáreň, ale celé to vtedajšie púchovské námestie zbúrali. Nové domy, čo tam postavili, zatajili aj môj niekdajší výhľad na kopec Lachovec.
AL: Koho z púchovskej rodiny by sme ešte mali spomenúť?
ĽF: Hoci tá rodina bola evanjelická, vyskytli sa v nej aj katolíci. Okrem môjho deda a otca si spomenutie zaslúži najmä manžel babkinej sestry, môj krstný otec Anton Višňovský. V posledných predvojnových a v prvých povojnových rokoch bol v Púchove starostom. Zároveň to bol aj najvýznamnejší púchovský ovocinár a včelár. Počas vojny zachránil pred holokaustom svojho priateľa Izáka Immerbluma – ukrýval ho vo včelíne.
AL: Keď si mal štyri roky, odsťahovali ste sa z Púchova. Prečo?
ĽF: Bolo to v dramatickom čase – 1. septembra 1939 sa začala druhá svetová vojna. Môj otec si nedával pozor na jazyk a dostal sa v Púchove do nemilosti. V roku 1940 ho preložili do Senice nad Myjavou.
AL: Tým preložením ho potrestali jeho neprajníci?
ĽF: Skôr bude pravda, že mu tým preložením pomohli jeho priatelia. Aj za vojny si ľudia pomáhali.
II. Senické inšpirácie (Senica nad Myjavou, 1940 – 1946)
AL: Hovoríš, že do Senice nad Myjavou ste sa presťahovali v dramatickom čase – krátko po začiatku vojny. Mal si tri roky, keď sa začala, a osem a pol, keď sa skončila. Využil si neskôr dramatické zážitky z vojnového detstva aj ako dramatik?
ĽF: Nie každý dramatický zážitok z vojnového detstva musel súvisieť s vojnou. Náš senický byt bol na zvýšenom prízemí jednoposchodového domu a na balkóne toho bytu sa počas návštevy púchovskej babky odohrala udalosť s prestrčenou hlavou a „odtrhnutou“ nohou, ktorá sa stala námetom dramatickej básne O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi.
– No, povedzte, čo sa ešte stáva!
– Odtrhnutá noha!
– Prestrčená hlava!
– Tá noha tu leží po bitke!
– Že v nej celkom dodrúzgali kosť!
– Kde je babka?
– Odviezli ju v sanitke.
– A ten lotor?
– Má ho bezpečnosť.
Tá báseň je dostupná v samostatnom knižnom vydaní (Mladé letá, 1967), no existuje aj jej divadelná podoba. Vznikla – pod názvom Babkááá! – zásluhou Xénie Gracovej a Petra Kubu v roku 1975 v Divadle Ludus. Diváci ju však poznajú aj z naštudovania v Slovenskej televízii, ktorá predstavenie Divadla Ludus prevzala v roku 1977.
AL: Ako sa ti páčili tie inscenácie?
ĽF: Páčila sa mi aj divadelná, aj televízna. V oboch prípadoch to bola inscenácia na holej scéne, v ktorej kulisy vytvárali herci svojím pohybom. Pôvabné bolo aj to, že postavu mojej babky hrala černoška Jeanette Švoňavská.
AL: Kto v tom dome, v ktorom ste vtedy bývali, býval ešte okrem vás?
ĽF: Nad nami, na hornom poschodí toho jednoposchodového domu, na ktorého zvýšenom prízemí sme bývali my, bývali Mudrochovci. S ich deťmi som sa hrával v ateliéri ich otca a určite som zanechal odtlačky prstov na viacerých jeho ešte neuschnutých obrazoch, ktoré dnes visia v Slovenskej národnej galérii.
AL: Vráťme sa ešte k vášmu balkónu. Aj tvoja žena Oľga ho pobavene spomína v jednej zo svojich kníh.
ĽF: Vyťahoval som sa pred ňou, aké to bolo nebezpečné, keď som ho v detstve preliezal a zliezal z neho na dvor – a potom, keď som ju priviedol do Senice, aby som jej ho ukázal, vysvitlo, že balkón bol tak nízko nad zemou, až sa takmer dotýkal dvora.
AL: Stojí ešte dom, v ktorom ste bývali?
ĽF: Stojí, ale dnes už stojí uprostred Senice. Vtedy stál na jej okraji. Oproti nemu bol cintorín a bokom od neho lúka, na ktorú – keď sa práve nekrútil na nej nejaký kolotoč – si občas prišiel zacvičiť oddiel vĺčat. Díval som sa z dvora na tých chlapcov, závidel som im ich organizovaný pohyb, a keď ma raz pozvali medzi seba, chystal som sa, zaradený v trojstupe, s nimi aj odpochodovať. Včas to však postrehla moja mama, otvorilo sa okno a ozvalo sa: „Ľubko, domov!“
AL: Zapamätal si si to zrejme preto, lebo to bola pre teba dramatická situácia. V roku 1942 si začal chodiť do školy. Zažil si aj tam niečo, čo si pamätáš dodnes?
ĽF: Školy boli vtedy cirkevné, chodil som do evanjelickej. Odoberal som časopis Prameň a pamätám si z neho iba jednu poviedku.
AL: O čom bola?
ĽF: Bola o chlapčekovi, ktorému sa s prútom v ruke podarilo doskákať po kameňoch až do stredu rozvodneného potoka a tam sa hral na rybára. Keď ho tam zazrela matka, bála sa naňho zakričať, aby sa nezľakol a neutopil, a tak naňho iba nežne volala: „Jožinko, chytil si rybku?“
AL: Ďalšie materinské volanie, ďalšia dramatická situácia, hoci tentoraz nie tvoja. O ďalšej dramatickej situácii, čo si zažil v Senici za vojny, rozprávaš vo svojom fejtóne Biele bodky na oblohe. Aj ten, podobne ako Srdcového kráľa, si môžeme prečítať v tvojej knihe Životopis vo veršoch (Ikar, 2016). Ako to bolo s tým bombardérom?
ĽF: Nad Senicou dostal zásah americký bombardér. Keď sa odlúčil od letky a v plameňoch padal k zemi, na nebi sa objavili padáky letcov. Bombardér letel na východný front na pomoc ruskému spojencovi a tí letci boli prví osloboditelia, ktorých som videl naživo, aj keď len ako biele bodky na oblohe. Mysleli sme si, my senickí chlapci, že lietadlo aj padáky dopadnú hneď za mestom, a všetci sme sa rozbehli tým smerom. Mysleli si to aj Nemci, čo nás predbiehali na sajdkách. No biele bodky mali šťastie – vietor ich zaniesol až na kopanice a tam ich kopaničiari stihli poukrývať. Na záchranu amerických letcov pred gestapom, ktoré po nich pátralo, bola však potrebná organizovaná pomoc a centrum tej pomoci sídlilo v Senici. Spolupracoval s ním aj môj otec.
AL: Vedel si o tom vtedy?
ĽF: Nám deťom to nikto na nos nevešal, ale aj tak som sa to podozvedal. Jeden z amerických letcov bol zranený – priateľ môjho otca, doktor Halabrín, chodil vraj toho letca ošetrovať priamo do jeho úkrytu na kopaniciach. Senický odboj sa postaral aj o to, aby sa počas Slovenského národného povstania zachránení americkí letci dostali z kopaníc na stredné Slovensko, na povstalecké územie – a odtiaľ sa im, živým a zdravým, podarilo vrátiť k svojej letke. Počas studenej vojny, ktorá prišla po horúcej, nebol ten príbeh populárny. Zachránení americkí letci však na svojich statočných záchrancov nezabudli, a len čo to po vojne šlo, objavili sa na Slovensku, aby sa im poďakovali.
AL: Vojna, to musel byť pre chlapca, akým si vtedy bol, silný zážitok. Viac ráz si si už vo svojich knihách aj hrách zaspomínal na vojakov.
ĽF: Popod naše okná viedla cesta, po ktorej ustavične tiahlo vojsko. V prvej polovici vojny bolo mohutnejšie, dobre vyzbrojené a mierilo zľava doprava. Celé hodiny som vydržal vtedy pri okne. Najviac mi uviazol v pamäti plavovlasý maďarský vojačik.
AL: Keď bol plavovlasý, ako si vedel, že je maďarský?
ĽF: Maďarské vojsko sa od nemeckého líšilo, nebolo vyzbrojené tak perfektne. Aj ten vojačik sa vybral do boja na obyčajnom voze. Zdalo sa mi, že je veľmi smutný, nemal ani helmu, nehybne na tom voze stál a držal opraty. Pokračovalo to takto aj v neskorších rokoch vojny, len smer sa obrátil, ustupujúce a preriedené vojsko tiahlo popod naše okná sprava doľava. Striehol som, či znova uvidím toho plavovlasého vojačika, no už sa neukázal. Myslel som naňho, aj keď som po rokoch napísal pre deti báseň Prvé veci. Vyšla v knihe Hlava, ktorú som mal vtedy (Mladé letá, 1967) a sú v nej aj tieto verše:
A nastala vojna. Ako?
Nejako.
Uvidel som svojich prvých
vojakov.
Išli v rade popri našom
obloku,
mali pušky, spievali si
do kroku.
Zahli za roh. A kam potom
zašli až?
Kde zaľahli? A ktorý z nich
držal stráž?
Možno všetci padli v boji.
Možno, že
všetci žijú. Nik to zistiť
nemôže.
AL: Ty si vtedy sympatizoval s vojakmi bez ohľadu na to, na ktorej strane bojovali?
ĽF: Malí chlapci sú už takí. Pokiaľ im vojaci niekoho nezabijú. A zas vojaci – s výnimkou tých, ktorí zabíjajú aj deti – mávajú dobrý vzťah k malým chlapcom. Keď som sa na Veľkonočný pondelok v roku 1945 vybral na šibačku a prechádzal som cez námestie, plné obrnených áut, nemeckí vojaci mi z nich hádzali cukríky. A zakrátko na to, keď sme vyšli z krytov po trojdňovom boji o Senicu, stali sa mojimi kamarátmi ruskí kozáci, ktorí mi dovolili palcom skúšať, ako dobre sú nabrúsené ich šable.
AL: V Senici je situovaný aj začiatok tvojej hry Rozšklbaný škovránok, ktorú ešte neuviedlo nijaké divadlo, no poskytol si ju na uverejnenie časopisu Slovenské pohľady (3, 4// 2020). Je to jedna z tých tvojich hier, ktoré sa začínajú za vojny, no vyústia do päťdesiatych rokov. Darí sa ti skĺbiť v jednej hre odlišné témy a vzdialené obdobia. Ako to robíš?
ĽF: Aj vzdialené veci vie skĺbiť metafora. Práve v tom je jej podstata. V hre Rozšklbaný škovránok je napríklad bábkové divadlo metaforou bábkového procesu.
AL: Čo to boli, tie bábkové procesy?
ĽF: Boli to procesy, ktoré si po vojne a po roku 1948, po nástupe stalinizmu vycmúľala z prsta Štátna bezpečnosť. Priateľ môjho otca, advokát Ivan Horváth, bol nielen advokát – bol aj spisovateľ. Prvý živý spisovateľ, ktorého som v živote stretol. Jeho knihy boli určené dospelým, no on vedel nájsť spoločnú reč aj s deťmi. Nielen pre svoje dve deti, ale aj pre deti zo spriatelených rodín, medzi ktoré som patril aj ja, hrávali manželia Horváthovci bábkové divadlo. Ivan Horváth vodil po javisku na špagátikoch aj bábku smrti. A neskôr, po februári 1948, bábka smrti zrazu ožila a pokúšala sa zavesiť na špagát svojho bábkara. Oboch manželov Horváthovcov zatkli 3. decembra 1950 a Ivana Horvátha ako údajného francúzskeho špióna odsúdili v roku 1954 na 22 rokov väzenia. Väznili ho celé päťdesiate roky. Prepustili ho po desiatich rokoch, aby si ušetrili starosti s jeho pohrebom. Pani Horváthovú väznili bez súdu dva roky. Podobný osud čakal aj môjho otca – na lavicu obžalovaných sa dostal v žilinskom procese s protištátnou skupinou Kauzál a spol. Aj otcov príbeh mám vždy pred očami pri písaní hier s tematikou päťdesiatych rokov – dotýkam sa ho v každej z nich, teda aj v hre Rozšklbaný škovránok. A čo sa tej metafory týka – všetky vtedajšie inscenované procesy, z ktorých mnohé sa končili justičnými vraždami, si vyslúžili v hovorovom jazyku prívlastok bábkové.
AL: To však nie je jediná metafora, použitá v tej hre. Prečo si dal hre o Horváthovcoch názov Rozšklbaný škovránok?
ĽF: Hlavnou postavou hry je dieťa, moja kamarátka z detstva – dcéra Horváthovcov Jana. Aj ju totiž (vtedy iba dvanásťročnú) pol roka väznili a pokúšali sa ju zmanipulovať na svedectvo proti otcovi (podobné, k akému dohnali šestnásťročného Tomáša, syna v roku 1952 popraveného ekonóma Ludvíka Frejku). Urobiť rozšklbaného škovránka aj z dvanásťročnej Jany Horváthovej sa im však nepodarilo. Odolala im. Pomohlo jej aj to, že sa zosypala.
Foto: Archív Ľubomíra Feldeka
AL: Prečo si si tieto príbehy nechal až na staré kolená?
ĽF: Z ohľaduplnosti k tým, ktorí ich zažili. Keď som pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, vyhľadal som pani Horváthovú a najjemnejšie, ako som len vedel, som sa pokúšal dotknúť sa toho boľavého miesta. Myslel som si vtedy, že by z toho mohla byť kniha, ktorú by napísala ona a ktorá by sa už dala aj vydať. Pani Horváthová sa rozplakala. Nechcela sa k tomu vracať. Keď sme však zmenili tému a zaspomínali si na senické bábkové divadlo, usmiala sa, siahla do knižnice a venovala mi svoj jediný exemplár knižky, o ktorej som ani netušil, že je na svete: Ján M. Hort: Počkaj na nás, Gašparko. Takto, pod pseudonymom, vydal Ivan Horváth svoje senické bábkové hry v nakladateľstve Obroda začiatkom roka 1948.
AL: Od smrti Ivana Horvátha to bude v roku 2020 šesťdesiat rokov. Od smrti tvojho otca v roku 2022 takisto šesťdesiat rokov. Nie sú dnešnému divákovi ich príbehy už vzdialené?
ĽF: A čo príbehy Antigony alebo Hamleta? Tie sú ešte stokrát vzdialenejšie. Silný príbeh však vie napísanie hry iba inšpirovať – jej kvalitu nezaručuje. Tú zaručuje len autorov talent. Dobré hry nestarnú. Vždy sa usilujem, aby moja hra bola napísaná nadčasovo. Tú tvoju obavu zo zabúdania pripúšťam – no len ako tému. Hra Rozšklbaný škovránok sa odohráva v starobinci a končí sa scénou, v ktorej Dramatik vyzve mladú Ošetrovateľku, aby povedala, čo si zapamätala z hry. Ošetrovateľka sa bráni:
OŠETROVATEĽKA. Prečo ja? Prečo nie on? (Ukáže na Ošetrovateľa.)
DRAMATIK. Povieš to ty, pretože si spomedzi nás najmladšia. Prehovoríš nielen za seba, ale za celú mladú generáciu.
OŠETROVATEĽKA (s námahou sa rozpomína). Príbeh Jany Horváthovej sa začína… piesňou o tom škovránkovi… ktorého ktosi postupne rozšklbáva… Francúzi ju učia spievať svoje deti… aby ich naučili…
DRAMATIK. Aby ich naučili čo?
OŠETROVATEĽKA. Aby ich naučili, ako sa volajú časti vtáčieho tela. Chvost… paprčky… chrbát… krídla… krk… oči… zobák… hlava… Viac si nepamätám. Je to málo?
DRAMATIK. Stačí. Na to, aby sa história mohla zopakovať, si toho zabudla dosť.
AL: Ani v hre Stalin v Žiline, ktorú v roku 2012, v réžii Doda Gombára, uviedlo Mestské divadlo v Žiline, si sa nevyhol spomienke na vojnu a na Senicu. Rozprávaš v nej o tom, ako si si zabojoval s drevenou puškou. Keď rozprávaš o vojne veselo, neobávaš sa, že znevážiš vážnu tému?
ĽF: Ani Hašek sa toho nezľakol, keď písal Švejka. Ani Patrick Ryan v románe Ako som vyhral vojnu. Ani Heller v Hlave XXII. Humor nemusí byť len výsledkom autorovho prístupu k téme, môže si ho so sebou priniesť už téma. Keď sa priblížil front až k Senici, Nemci sa chystali Senicu brániť a hneď vedľa nášho domu vykopali zákopy. Kým sa však tie zákopy dočkali vojakov, hrával som sa v nich ja. Keď sa ozvala siréna a po nej hlásenie „achtungachtungdíluftflagemeldung“, stalo sa raz, že ma rodičia nemohli nájsť – bol som v tom zákope, aj so svojou drevenou puškou. Ruské raty lietali nízko a ich piloti ma isto videli, lebo aj ja som videl každého z nich – hlavne toho, čo si to namieril rovno na môj zákop a spustil na mňa bombu.
AL: Myslíš, že naozaj chcel trafiť teba?
ĽF: Čo iné mohol chcieť, keď som naňho tou drevenou puškou mieril z nemeckého zákopu? No netrafil ma, trafil iba dom, v ktorom sme bývali. Museli sme ho opustiť a nechať všetko napospas vykrádačom opustených bytov, ktorí sa potulovali po meste a takisto ako ja nebrali do úvahy nebezpečenstvo.
AL: Nad tým, že malí chlapci ešte nevedia, čo je to strach, sa zamýšľa aj postava Starca v tvojej hre Stalin v Žiline. Dalo by sa povedať že Starec závidí odvahu tomu chlapcovi?
ĽF: Áno, závidím ju v tej hre sám sebe.
STAREC.
Netrafil ma. Iba vybombardoval náš dom a museli sme evakuovať. Ale vôbec som z tej jeho bomby nemal vtedy strach.
STALIN
(vystúpi z pozadia v leteckej kombinéze).
STAREC
(zdesene cúvne).
Ach! Až teraz som sa preľakol.
AL: Prečo si neskôr názov hry Stalin v Žiline nahradil iným názvom?
ĽF: Bol priveľmi lokálny. Zmenil som ho, keď hru, takisto v roku 2012, uviedlo v réžii Jana Cimra aj Městské divadlo Zlín – vtedy sa už volala Stalin v našem městě. Ale podstatu hry to nijako nenarušilo. Za totality to bolo všade rovnaké. Po slovensky, ako Stalin v našom meste, vyšla potom hra aj knižne (Větrné mlýny, 2013).
AL: Blížime sa ku koncu kapitoly Senické inšpirácie – no rada by som sa ťa ešte opýtala, čo si vtedy čítal. Na čo si spomínaš?
ĽF: Najmä na knižky, ktoré som nachádzal pod vianočným stromčekom. Na slovenské ľudové rozprávky. Na knižku Staré grécke báje. Na knižky Jozefa Cígera Hronského Dubkáčik a Budkáčik, Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike… Nespomínam si na nič, čo by bolo poplatné ideológii tej doby. Takže zrejme už vtedy som sa naučil čosi, čo sa mi zišlo aj neskôr. Naučil som sa, že tvorba pre deti je jeden z najbezpečnejších azylov vnútornej slobody.
AL: V súvislosti s umením ešte jedna otázka. Ak má pravdu Shakespearov Jaques, že už od narodenia je každý človek v divadle sveta aj hercom, predpokladám, že máš aj nejakú detskú hereckú skúsenosť. Veď tá neobíde nijaké dieťa.
ĽF: Neobišla ani mňa. Mojou najsilnejšou hereckou spomienkou z čias senického detstva je úloha trpaslíka v školskej inscenácii rozprávky O Snehulienke a siedmich trpaslíkoch. Nebola to veľká úloha – mal som povedať len jednu vetu. Sedel som na javisku s ostatnými trpaslíkmi a čakal, kedy príde tá chvíľa, no dej hry ma tak zaujal, že som iba počúval, počúval – a zrazu ma prekvapilo, že je na javisku ticho. Až zúfalý učiteľkin šepot spoza javiska ma upozornil, že všetci čakajú, kedy poviem svoju repliku.
AL: A povedal si ju?
ĽF: Povedal – ale aj tak sa prezradilo, že som lepší divák než herec. Nič to. Veď aj Shakespeare bol vraj iba priemerný herec. Keď mal zahrať ducha Hamletovho otca, objavujúceho sa na elsinorských hradbách, na javisku sa vôbec neukázal – hral ho celý čas pod javiskom. Pod javiskom alebo za scénou – tam býva obľúbené miesto dramatika.
