Možno povedať, že práve prozaické knihy vrátane Sledoslovu (rozhovory s Jánom Štrasserom), majú istú veľmi podobnú poetiku – v žánroch, štýle i v kompozícii. To robí prózu Alty Vášovej neopakovateľnou. Sú to najmä formy textov, ktoré miestami inklinujú k poézii – rytmom, tvarom a spôsobom vyjadrenia. Od Úletov (1995) po Odlety (2019) ide, dá sa povedať, o chronológiu zážitkov, pocitov, názorov epického subjektu, ktorému sa autorka prihovára ako k 2. osobe a ide tiež o obraz skutočnosti, v ktorej sa epický subjekt pohyboval. Odkladal fakticky či do pamäti to, čo ho nejakým spôsobom zaujalo, rozrušilo, potešilo…
V Úletoch sa na seba pozerá retrospektívne, „od päťdesiatky až po desať rokov“, aby, ako píše v úvode k Doletom, „preosiala zápisky z rokov 1990 – 2006“, keď „verejné útočilo na súkromné, súkromné karikovalo verejné“ a v Odletoch zasa „zaznamenávaš, čo práve stojí za reč a vyberáš, preberáš zápisky spred niekoľkých rokov“. Je zjavné, že tým epickým subjektom je samotná autorka.
Nebojuj o priestor…
Nezáleží príliš na tom, kde začneme v knihe čítať a ktorú z tých kníh otvoríme. Nestratíme povestnú epickú niť. Takýto unikátny postup by sme v literatúre len ťažko našli. Texty v Odletoch sú rôznorodé – žánrovo, grafickou formou, štýlom a zoskupením zväčša iba menných výrazov („Chodník, garáž, schody. Záhrada a vtáci. Obrazy, knihy, stoličky, stôl, stolík. Veľká rozptýlená rodina. Sústredené v albumoch. A najbližší dvaja.“), texty nemusia na seba nadväzovať, ale je medzi nimi súvzťažnosť. Aj v tom spočíva Vášovej majstrovstvo.
V próze tejto autorky je taká zvláštnosť – aj vyslovene lyrické, básnické časti majú istý dej, zachytávajú pozadie či podložie života autorky i ľudí, s ktorými sa stretávala či ešte stretáva. Miestami majú texty podobu úryvkov či celých zápiskov z denníkov, ktoré v skutočnosti denníkmi neboli – „len“ poznámkami k niečomu, zamyslenia napríklad nad prečítaným, videným, záznam myšlienkových procesov i komunikácie, mlčania i vnútorného monológu.
Niektoré texty Alty Vášovej pripomínajú filozofickú úvahu alebo literárnu teóriu o tom, ako sa môže písať umelecká literatúra (týkajú sa kompozície, postáv, tém a motívov), v skutočnosti odkrýva svoj spôsob postoja ku skutočnosti a jej stvárňovaniu. „Nebojuj o priestor./ Záhadnosť priestorov spočíva v tom, že sa prestupujú. Prieniky, tiché prieniky.“ Autorkine myšlienky sa „prestupujú“ ako priestory, ticho prenikajú jedna do druhej – je to obraz sveta, skutočnosti, spoločnosti a je to súčasne obraz toho, nad čím autorka premýšľala a premýšľa, čo ju trápi (a len veľmi málo je toho, čo ju teší) – niekedy napohľad bežné veci, ale tak ako o nich premýšľa, odhaľuje ich hlbokosť a dôležitosť (priateľstvo, samota, choroby, bezdomovectvo, imigrácia, rozdielnosť generácií, emigrácia, sloboda, prázdnota v človeku,…). „No len máloktorí z najlepších sú tí najsilnejší a najpriebojnejší. Nezaradeným ponechajme dôstojnosť. Vedieť o nich, nevyhýbať sa.“
Autorka sa „neprehŕňa“ v sebe samej, ale mapuje to, čo ju obklopuje a najmä s kým sa za tie roky (2006 – 2017) stretávala, spolupracovala, s kým žila a žije, čo z kultúry, z dejín, z literatúry ju zaujalo, o čom komunikovala a o čom premýšľala. Takto poznávame nielen autorku, ale veľké množstvo osôb – postáv z rôznych oblastí.
O jednotlivcoch nepodáva priamu charakteristiku, necháva ich rozprávať, písať, konať v každodennom živote, v čase, priestore, niekedy i veľmi vzdialenom (v cudzine). Aj z tejto knihy je jasné, ku ktorým umelcom, politikom a ľuďom vôbec má autorka blízko a o kom píše s istým dešpektom. Pripomína si ľudí blízkych i najbližších, živých i tých, ktorých už niet, ale pre Vášovú i pre iných tu zostala ich stopa – v umení, vo vede, vo filozofii a v kultúre vôbec.
Autorkine texty – to nie sú iba „informácie“ o nej – o epickom subjekte. To sú informácie pre čitateľa o mnohom z minulosti i zo súčasnosti. Konkrétne mená osobností spravidla priamo neuvádza, ale pri charakteristike či zmienke o ich činnosti sa dá usúdiť, o koho ide. Najčastejšie sú to literáti, výtvarníci, hudobníci, píše o ich tvorbe, prípadne vzájomnej spolupráci s nimi. „Nezachovali sa ti mená a tváre a reči a myšlienky: iba príhody, krátke, mimovoľné.“ Veľmi diskrétne, poeticky si spomína na tých blízkych, vzácnych priateľov, ktorí už nie sú.
O prazákladných veciach života
V texte knihy sa objavuje sporadicky leitmotív, začínajúci sa „Ahoj, sestrička,…“, ktorý má podobu časti listu, telefonátu, mailu a podobne. Okrem „sestričky“ a synov je leitmotívom aj životný partner – jeho práca, činnosť a názory. Ide o postavu Petra, spoluprácu s ním, explicitne nevyjadrený výborný vzájomný vzťah. „Ahoj, sestrička, svoje písanie som zavesila na klinec, vždy, keď Peter priveľa pracuje, mne sa nechce, ako keby som to vyvažovala.“
Blízkym ľuďom venuje v textoch dosť priestoru, no za veľmi blízkych pokladá aj cudzích, teda priateľov a známych. Niekedy iba útržkami viet, symbolmi, náznakmi vykresľuje psychológiu ľudí, na ktorých si spomína. Tu treba uviesť aj nesignované listy, resp. citáty z nich od príbuzných a priateľov z cudziny, pretože sú to listy často plné múdrostí („Dobrovoľne sa predať tým, čo majú peniaze, to je, myslím, jedna z najväčších tragédií.“).
Alta Vášová v tejto prevažne lyrickej textúre vie byť aj jemne ostrá k tomu, čo sa nepáči jej a nemalo by sa to páčiť všeobecne, nemalo by to tak byť. „Rozklad privilegovaných a rozklad aj tých na dne (…) Beznádej; hore ju zaháňajú karnevalom, dole zločinom. (…) Odmietanie ideálov, ideológií, perspektív.“ Práve v takýchto reflexiách sa objavujú sentencie či jednoducho pravdy, ktoré sú autorkinými, alebo vyjadruje súhlas s cudzími: „Vybudovali sme svet, ktorý kalkuluje s chamtivosťou, dokonca je na nej postavený.“ „Hloupý člověk pochopí právě tolik, co člověk vulgární.“
A ako v každej z Vášovej kníh tohto typu je sentencií, základných právd i domnienok množstvo, je v nich najmä jednoznačný postoj autorky k pravde, spravodlivosti, k racionalite vyjadrenej prevažne lyricky, poeticky. Autorka prijíma zo skutočnosti najmä to, čo sa dotklo jej vnútra, čo ju rozrušilo alebo upokojilo. To, že pre protagonistku zvolila 2. osobu jednotného čísla, jej umožnilo byť k nej aj kritická. Väčšinu textov možno chápať ako psychologickú štúdiu o pocitoch osamelosti, o človeku introvertnom, hĺbavom, premýšľajúcom aj o prazákladných veciach života, o tom, čo dal, nedal, čo mohol, ale neuskutočnil, o dôležitosti a význame toho, čím a ako žil.
O dobre a zle
Vynikajúce sú reflexie o dobre a zle na Zemi, pôvabná je úvaha o vernosti a zrade, o láske a dôvere, o ľahostajnosti. („Vzdelanosť stráca na cene, úsudok podobne, kultúrnosť, sčítanosť, empatia a zdvorilosť vzbudzujú pobavený úsmev.“) Čisto osobné spája s celospoločenským a celosvetovým, obe línie ju dokážu svojím spôsobom trápiť. „Poučiť sa z prírody.“ Táto myšlienka sa v rôznych variantoch v texte opakuje. Je zjavné, že protagonistku trápi stav sveta, planéty, krajiny, štátu. „Znova si počula: jediná istota je smrť -/ doplnila si, že tá dôležitejšia je narodenie./ Ale to medzi tým, iba to, záleží aj na tebe.“
Autorka premýšľa i o tvorivej činnosti, o vlastnej literárnej tvorbe – v náznakoch, stručne, akoby písala epickú poéziu, vytvára obraz o vznikaní svojich jednotlivých prozaických kníh. „Je autobiografickosť len pokusom o pretrvanie, dá sa až natoľko zredukovať? (…) A neodomknúť všetko?“ Vášovej texty – to sú texty hlboko filozofické, to je ich základná línia. Na nej sú položené autorkine zážitky, spomienky a pozorovania. Ony sú akousi argumentáciou, dokladom toho, čo autorka hovorí touto knihou o prebiehajúcej úsečke života jednotlivca i celej spoločnosti v istom čase a v istom teritóriu. Spomína na prítomných, ale najmä na minulých, s ktorými ako s príbuznými, priateľmi, spolupracovníkmi súžila. Odišli či odchádzajú a aj to sú „odlety“, ktoré „pokračujú“. „Míňame sa, ubúda z nás,…“
Alta Vášová ukončila svoju knihu Odlety rokom 2018 a textom: „Vražda zasnúbených./ Odlety blízkych pribúdajú…“ Nad smútkom či clivotou prevažuje však v knihe Odlety múdrosť.
