Muž s tykadlami: Ja som Dalí, kto je viac?

Výtvarník Salvador Dalí je už tridsať rokov po smrti, ale stále vyniká. Chcel na seba upozorňovať za každú cenu. Robil to zákernými ťahmi aj vrcholným umením. Všetko priznáva v knihe Tajný život Salvadora Dalího, ktorú o sebe napísal sám. Autobiografia práve vychádza v slovenčine.

07.03.2020 11:00
Salvador Dalí Foto:
Salvador Dalí
debata (1)

Ktovie, ako by Salvador Dalí pracoval na svojej popularite dnes, keď existuje internet. On si dokázal získať svetovú slávu v časoch, keď sa ešte neklikalo. Žil nekonvenčne a sám seba opriadal legendami. Vykresľoval sa ako objaviteľ, čarodejník, zlomyseľník, nemravník a nespratník, ale aj ako neopakovateľný génius.

Kniha Tajný život Salvadora Dalího Foto: Slovenský spisovateľ
Dalí, kniha Kniha Tajný život Salvadora Dalího

Aj autobiografia o tom svedčí, prezrádza jeho sebapopularizujúce metódy, ale čitateľ mu musí dať za pravdu: Bol zázračný. Dokázal zo seba vyrobiť ikonu, ktorá má obsah. Svoj talent podriadil systému, ego si pestoval odmalička. Je až neuveriteľné, ako skoro si uvedomil sám seba, zadal si ciele a zapojil do ich dosiahnutia svoju inteligenciu.

Šokujúce dieťa

Najzvláštnejšie je, že životopis – hoci „uletený“ – pôsobí veľmi pravdivo. Text je presvedčivý, situácie skutočné, mená ľudí ozajstné. Autor píše zľahka, nedramatizuje, ale čitateľovi miestami až vlasy dupkom vstávajú!

Také sú napríklad pasáže, kde maliar píše o tom, aký bol v detstve sebecký, čo stváral kvôli tomu, aby v každom prostredí vynikal. Či už to bola škola, či rodina, išiel „cez mŕtvoly“. Rodičia boli z jeho originality šokovaní, hoci o mnohom ani netušili. S niečím sa priznal Salvador len sebe, a teraz – čitateľom.

Dalí pochádzal z dobre situovanej rodiny, narodil sa v katalánskom meste Figueres v máji roku 1904. Rodina patrila k miestnej smotánke, otec bol významný a vážený muž, povolaním notár. Krehká mama bola dáma v domácnosti a podľa Dalího svätica. Rodičov miloval, chcel pôsobiť ako vzorné dieťa, ale – ako priznáva v biografii, ktorú vydal Slovenský spisovateľ – mal tajný život.

A mal podmienky rozvíjať svoju umeleckú osobnosť. Rodičia si všimli synov mimoriadny talent, a tak rešpektovali aj iné jeho zvláštnosti. Mali veľký dom a poskytli mu izbietku v podkroví, ktorú mohol nazývať svojím ateliérom. A mohol tam byť sám, lebo samotu nevyhnutne potreboval. Kreslil si tam a uvažoval.

Dalího divadelné múzeum v jeho rodnom meste... Foto: SHUTTERSTOCK
Dalí, múzeum, Figueres Dalího divadelné múzeum v jeho rodnom meste Figueres je najväčším surrealistickým objektom na svete. Založil ho sám Dalí.

Rodičia ho však nechceli celkom vydeľovať spomedzi ostatných detí, a tak ho otec najprv zapísal do všeobecnej základnej školy, kam chodila väčšina detí z okolia. Dúfali, že splynie s ostatnými a upokojí sa vo všednom prostredí. Nech by však Salvador chodil do školy kdekoľvek, vždy by si tam našiel niečo extra. V tomto prípade to bol sám učiteľ, samotár Trayter, ktorý brával Salvadora aj k sebe domov, a tam to bolo ako v panoptiku. Dalí tvrdí, že v predstavách (súviselo to so soškou ruskej zimy, ktorá bola u Traytera), tam uvidel ako malý chlapec aj svoju budúcu lásku Galu.

Fakty ho nezaujímali

Gala Dalí inšpirovala mnohých spisovateľov a... Foto: ENRIQUE MENESES / Shutterstock Editorial / Profimedia
Salvador Dalí - Gala Gala Dalí inšpirovala mnohých spisovateľov a umelcov, so Salvadorom sa zobrali v roku 1934.

Na škole to však nešlo ideálne. Dalí radšej sníval, než aby sa učil. Fantázia mu pracovala na plné obrátky a on ju kŕmil. Pútali ho stromy za oblokom, počas vyučovania sledoval, ako sa v súlade s pohybom slnka po oblohe mení ich farba. Všetko vnímal veľmi živočíšne.

Udalosťou preňho bolo, keď si našiel prvé chlpy na ohanbí. Bolo to na pláži, prekvapil sa, lebo svoje telo dobre poznal a doteraz nič. Jeden chlp vytrhol a obzeral si, ako sa ligoce v žiare slnka. Zo slín fúkal bubliny a chlpom ich prepichoval. Vtedy to robil len mimochodom, ale pri písaní životopisu si uvedomil, že výjav pripomína počatie a už vtedy podvedome cítil tú plodivú silu.

Skrátka, Sadvador všetko videl inak než väčšina ľudí a najmä – pikantnejšie. Rôzne tajomstvá ľudského tela umocňoval, ale mal rád aj klasickú krásu. Obdivoval napríklad Ingresa, ktorého diela viseli aj u nich v obývačke, miloval jeho fresku Zlatý vek. Krása ho oslovovala, ale nezjemňovala ho.

Vedel byť veľmi surový. Priznáva, že v boji o prestíž kopol aj svoju malú sestričku, ale aj najlepšieho kamaráta. A to nebol žiadny silák! Naopak, pôsobil ako chúďa: Často mu tiekla krv z nosa, ležal bledý, bol neduživý a chorľavý. Rodičia boli z neho čoraz zúfalejší. Sťažovali sa na neho učitelia, kompromitoval ich v spoločnosti, pred hosťami. Dokonca prepadol! A to bola v rodine notára veľká hanba.

V životopise umelec opakuje, že chcel byť iný ako ostatní, všetko chcel zistiť a robiť sám, chcel vládnuť vo svojom prostredí. Cítil sa povolaný, úžasný, geniálny a z toho narcizmu sa vyvinul anarchizmus. Bol potom už proti všetkým a proti všetkému. Ak niekto tvrdil, že je niečo biele, on tvrdil, že to je čierne. Bez ohľadu na pravdu, len aby zvíťazil jeho názor. V pocite nadradenosti sa rád izoloval. Chcel byť sám, ale tak, aby ho všetci videli a obdivovali.

Aj vďaka extravagantnej manželke Gale sa mu to neskôr podarilo. Darilo sa to, lebo umelci boli vzácnejší, bolo ich menej a existovala spoločenská vrstva, ktorá sa o ich tvorbu aj život zaujímala. Svojimi zvláštnosťami bavili spoločnosť, neboli teda až takí odtrhnutí od nej, ako by sa zdalo (čo sa prejavovalo aj na zárobkoch).

Velebil topánky

Mohlo by sa zdať, že také extravagantné krehké stvorenie ako Dalí bude v detstve šikanované. Opak bol však pravdou. Salvador vyrážal do útoku proti spolužiakom. Raz sa napríklad zameral na vysokého bledého chlapca, ktorý si niesol puzdro s husľami. Udrel ho a ešte aj rozdupal puzdro aj nástroj.

Pred profesorom zdôvodnil svoje počínanie tým, že husle rozbil, aby manifestoval, že maliarstvo prevyšuje hudobné umenie. Profesor nechápal zmysel toho počínania a Dalí povedal: „Viem, že z hľadiska drvivej väčšiny spolužiakov a pedagógov to nemá zmysel, no ubezpečujem vás, že moje topánky zastávajú celkom opačný názor.“

Všetkých týmto vyhlásením ohúril, čím sa spor ukončil. Salvador bol výborný rečník a fantázia mu pomáhala. Vedel ohúriť slovami. Píše, že odkedy rozdupal husle, vytvorila sa okolo jeho osoby aureola slávy. Navyše, ešte sa náhodou primotal do situácie, keď jeho rodáci Katalánci spálili španielsku zástavu, a tak získal ešte aj povesť vlastenca, hoci národniarskym (a každým) sentimentom pohŕdal. Cítil sa tak či tak najdôležitejší v Španielsku.

V autobiografii netreba prehliadať to, čo je uvedené len ako „poznámky pod čiarou“. Tam napríklad Dalí píše k epizóde s huslistom, že topánky hrali v jeho živote odnepamäti významnú úlohu. V surrealistických výskumoch ich povýšil na estetické božstvo. V roku 1936 zhotovili modistky podľa jeho návrhu klobúk, v ktorom boli zakomponované topánky. „Topánky v mojich očiach predstavujú moc a ostro kontrastujú s mľandravými hudobnými nástrojmi, ktoré zo zásady kreslím nekompletné a nedokonalé. Jeden z mojich posledných obrazov znázorňuje pár topánok, ktoré som namaľoval s rovnakou láskou a zaujatím ako Raffael Madonu.“

Človek bez zmyslu pre humor by si povedal: Čo to ten Dalí tára? Ten, kto jeho humor chápe, sa však dobre baví. Prijíma jeho provokácie, ktoré majú ten najlepší úmysel – pozrieť sa na svet uvoľnene a z nadhľadu. Dalí si robí žarty zo všetkého, a zároveň je veľmi vážny. To je jeho umenie – nestratiť sa ani v humore, ani v drámach.

Olivy v nose

Všetko zlé je na niečo dobré. To zistil na vlastnej koži aj Dalí. Podstupoval na sebe pokusy. Pchal si napríklad do nosa olivy a vrážal potom celým telom do olivovníkov, aby mu vypadli. Zodvihol ich, umyl a zjedol. Kochal sa ich chuťou, tešil sa, že cítil úder do stromu, že okúsil, aké to je dusiť sa, kým mal olivy v nose. Cieľom bolo, aby zamestnal všetky zmysly. Chcel si pocity namixovať.

V Dalího múzeu v katalánskom meste Figueres sú... Foto: SHUTTERSTOCK
Figueres, Dalí, múzeum V Dalího múzeu v katalánskom meste Figueres sú všetky typy Dalího diel: maľby, kresby, rytiny, sochy a iné.

Dalího obrazy sú známe, je to stálica vo svete umenia, ale hodnota jeho bláznovstiev, ktoré v skutočnom živote inscenoval a prežíval, ako keby stúpala. Dnes je takých bláznov, ako bol Dalí, zdanlivo plno, ale nie sú to takí inteligenti. Svet sa globalizuje, čo znamená aj stále menej originality a viac odkukávania. Dalí vychádzal iba zo seba. Vymýšľal krásne a jedinečné bláznovstvá. Uvoľňoval svet, ľudí. Akoby hovoril: Nedostatok bláznovstiev plodí šialenstvo. Netreba brať všetko veľmi vážne.

Krutá platonická láska

Niekto je rád, keď ho v láske partner ničí. Však z toho vznikli aj sadomasochistické záľuby. Dalí, ako každý diktátor či narcista, mal tiež také sklony, ale zároveň bol fajnový. Týral takto svoju prvú frajerku (neskôr sa už dával týrať on dominantnou Galou).

Dievčinu pobláznil, pripútal a držal ju v oddanosti päť rokov. Vyžadoval od nej oddanosť, nikomu inému ju nedožičil, nesmela mať iného, ale sám si ju držal od tela. Nikdy v láske nepokročil k väčším intímnostiam.

Miloval jej prsia, musela mu ich ukazovať na požiadanie, pripadali mu ako živé pstruhy a rád sa s nimi hral. Bozkával sa s ňou, mal ju ako médium, ktoré počúva jeho múdrosti. Potreboval nepretržitý obdiv a toto dievča mu ho zaručovalo. Hovoril jej o tom, čo vyčítal v múdrych knihách a časopisoch. Smial sa jej, že tomu nerozumie. To mu vyhovovalo, musela len obdivovať jeho múdrosť.

Dalí však o všetkom píše s podtónom humoru, aj o tejto drsnej prvej láske. Opisuje napríklad prvé stretnutie s touto frajerkou, ktoré sa odohralo na podvečernej prednáške. Padli si do oka a hneď po skončení hodiny bežali k moru a potom do poľa. Kdesi uprostred lánu, kde boli steblá klesnuté, sa vraj dievčina rozvalila a on jej rozopínal blúzku. Žiaľ, frajerka trpela sennou nádchou a šialene sa rozkýchala.

Tieklo jej z nosa a uprostred bozkávania zasoplila Dalímu líce. On sa z toho tešil, aspoň bola ešte menej sebavedomá, než keby bola zdravá. Chcel ju pokorenú, poníženú, aby on vyzeral lepšie. Páčilo sa mu, že si utierala nos do lemu sukne. Bolo to poddajné dievča, ktoré ho obdivovalo a prijímalo od neho všetky ústrky. Prijala aj „vyznanie“, že ju nemiluje, ale bude s ňou päť rokov, kým nenastúpi na akadémiu umení do Madridu. Potom ju už potrebovať nebude, lebo sa včlení do iného sveta. Frajerka všetko odsúhlasila a vraj to tak aj bolo.

Celých päť rokov na ňom lipla, bola rada, že si ju všíma, chodila s ním na prechádzky, počúvala jeho múdrosti a obdivovala ho. Toto potreboval budúci umelec, to potrebovalo jeho sebectvo. Zabezpečil si tak akúsi egohygienu.

V autobiografii píše, ako jej oznámil, že keď nastúpi do Madridu, rozídu sa: „Spravila zo dva-tri kroky a žalostne sa rozvzlykala. Vášnivo som ju objal, v tom som na líci zacítil jej slzy ako hrachy. V hlave mi hučala túžba po sláve a zabodávala sa mi rovno do srdca, sťa hrot nabrúsených nožníc: pracuj, Salvador, nedaj sa zmiasť a nepoľavuj v úsilí. Nie si iba ukrutný tyran, lež aj geniálny umelec! Raz zožneš slávu a všetci si ťa budú vážiť. Vynútiš si rešpekt celého okolia.“ Takto teda uvažoval a skúšal si to na frajerke.

Zaujímavé, že tento nevyspytateľný, cieľavedomý mládenec mal veľmi nežnú, jemnú matku, ktorú veľmi miloval a ktorá mu zomrela v ranom veku. V knižke ju nazýva sväticou a zdôveruje sa, ako nenávidel osud, že si k nemu dovolil niečo také drzé – vziať mu mamu. „Srdce mi zaplavila sebaľútosť a zároveň pomstychtivosť. Zaťal som zuby a v duchu som sa zaprisahal, že zvrátim nežičlivý osud a vytrhnem ju z pazúrov smrti.“ To sa však nepodarilo ani všemocnému Dalímu. Darmo chcel rozkazovať celému svetu, darmo si fúzy formoval ako anténky, cez ktoré sa dozvie o živote všetko.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #Salvador Dalí #Gala Dalí #Tajný život Salvadora Dalího