Kniha: Olive Kitteridgeová sa lásky nebojí

V záľahe románov spracúvajúcich aktuálne spoločenské, sociálne a iné pálčivé témy dobre padne čosi, kde sme opäť „len“ ľuďmi, kde téma nedominuje nad (ne)obyčajným príbehom. Náš život je na literárne spracovanie banálny, hovoria jedni, žiaden život nie je v skutočnosti pre literatúru vôbec banálny, hovoria druhí.

18.03.2020 07:55
Olive Kitteridge Foto:
V televíznom seriáli stvárnila Olive Kitteridgeovú Frances McDormandová.
debata

A k tejto druhej skupine by sa možno zaradila aj súčasná americká autorka Elizabeth Stroutová, ktorej poviedkový román vyšiel v roku 2018 vo vydavateľstve Inaque v preklade Kamily Laudovej. Ide v poradí o tretiu autorkinu knihu, a o prvý preklad do slovenčiny.

Hlavná a vedľajšia postava

Prečo písať jednoducho o banálnom živote? Bez pohrôm a politických kontextov? Nie je to v množstve podobných kníh už zbytočné? Matematicky vzaté, malo by byť. Že to tak ale nie je, bude jasné vari každému, kto román chytí do rúk. Ide o poviedky, ktoré pokope drží postava hlavnej hrdinky – učiteľky Olive Kitteridgeovej. V niektorých príbehoch hrá hlavnú postavu, inde vedľajšiu, a sú také, kde sa ani priamo neobjaví, len ju ktosi úkosom zahliadne alebo si na ňu spomenie. Z týchto rôznorodých pohľadov do Olivinho vnútra, ale aj z pohľadov okolia na jej život a správanie vzniká postava, ktorá sa smelo môže zaradiť kamsi medzi hrdinky poviedok Antona Pavloviča Čechova, k pani Dallowayovej z novely Virginie Woolfovej či k Susan v experimentálnom diele Vlny tej istej autorky. Blízke by jej mohli byť aj postavy z poviedok Alice Munroeovej.

Skoncovať so samotou

Postava Olive však nie je ničím výnimočnejšia, ako ktokoľvek z nás. Spomínané zmeny a zápasy sa síce v knihe naozaj nepremietajú do veľkých spoločenských zmien, ale zato tvoria meandre, vodopády i podzemné jaskyne priamo v živote hlavnej hrdinky i v živote jej blízkych. Vnútorné zemetrasenia, nikdy nepriznané pohromy, ktoré spracujeme iba tak, aby sme (my, aj druhí) držali pokope, ale aj konfliktná, tvrdá povaha, z hĺbky ktorej sa niekedy vynorí o to prudšia neha, to je Olive Kitteridgeová. Ani ďalšie postavy v hĺbke zobrazenia charakteru nezaostávajú.

Zoznamujeme sa s obyvateľmi malého amerického mestečka pri mori, more je (ne)nápadne blízko po celý čas, životy v knihe sa ovplyvňujú, prelínajú, nesú si svoj údel, alebo sa s ním usilujú vyrovnať, rozprávajú sa, stretávajú sa, alebo aj nie. Stroutová pokračuje v línii spisovateľov a spisovateliek, ktorí samotný život povyšujú na umenie – a naopak. Nezabúda na osamelého človeka i na to, ako sa všetci snažia so samotou skoncovať: „Vie, že osamelosť môže ľudí zabiť – rôznym spôsobom naozaj dokáže zabíjať. Olive osobne sa domnieva, že život pozostáva z takzvaných „veľkých treskov“ a „malých treskov“. Medzi veľké tresky patrí manželstvo alebo deti, blízkosť, ktorá vás drží nad hladinou, ale v týchto veľkých treskoch sa skrývajú nebezpečné, neviditeľné prúdy. A preto potrebujete malé tresky: príjemný predavač u Bradleeho, povedzme, alebo čašníčka v Dunkin'Donuts, ktorá presne vie, akú kávu pijete. A tým najťažším je nájsť medzi nimi rovnováhu.“

Malé rodinné drámy

V kapitolách o Olive v New Yorku natrafíme na kontrast malomesta a súčasného veľkomesta. Uprostred rodinnej drámy, v ktorej sa hrdinkin syn priznáva, že kvôli matkinej konfliktnej povahe berie antidepresíva a musí chodiť na terapiu, sa zasa Olive ohradí slovami, ktoré poukazujú na nerovnosť a emocionálnu záťaž žien – matiek: „Netráp sa, Henry, na terapii sa vždy sústredia na matku. Ty z toho vyjdeš bielučký a nevinnučký ako baránok.“ V životoch postáv sa zrkadlí celá spoločnosť, jej dynamika a všetky jej problémy. Je to ako vnútorné ovzdušie, v ktorom sa pri čítaní pohybujeme, ale najdôležitejšími ostávajú vzťahy, osamelosť a pnutie medzi nimi v premenách celého života.

Zriedkavejšie dnes čítam o láske či silných citoch vôbec. Akoby sme sa už o nich báli písať, buď aby sme neboli banálni, alebo sme len zabudli, ako na to. Stroutová sa ale žiadnej láske nevyhýba. A tá do knihy občas vtrhne takou silou, až ju postavy takmer neunesú: Napadlo mu, že len mladí zvládnu čeliť neoblomnosti lásky, píše autorka.

Postavy však napriek mnohým peripetiám v konečnom dôsledku na lásku nerezignujú, ani nekončia v zajatí nihilizmu, hoci o nich ani nemôžeme povedať, že by boli neustále a zvrchovane optimistické.

Obľúbiť si nevrlosť

Vo vzťahu k postavám čitateľ a čitateľka neustále balansujú. Nikdy nie sú hotové, stále sú na ceste. Iritujú nás, ale nakoniec je nám ľúto sa s nimi rozlúčiť. A hoci samotná Olive nikdy nebola, čo si ľudia pamätajú, prívetivá, či len obyčajne zdvorilá, v tom bizarnom júni pôsobila ešte nevrlejším dojmom, tak si jej nevrlosť vlastne obľúbime.

Olive Kitterdgeová nie je len vynikajúci procesuálny poviedkový román. V roku 2014 sa ho chopila aj režisérka Lisa Cholodenková spolu so scenáristkou Jane Andersonovou. Tak vznikla miniséria s Frances McDormandovou v hlavnej úlohe. Tvorivý tím vybral z rozsiahleho románu funkčnú dramaturgickú líniu. Podarilo sa to, čo sa vo vzťahu kniha – film príliš často neudeje – že televízny seriál síce má vlastný režijno-scenáristický názor aj koncepciu, ale výrazom ani silou za románom vôbec nezaostáva.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #knižné tipy