Are Kalvø -Antiturista. Zábavný príbeh o láske k prírode

19.03.2020 07:00

Severania nepíšu len skvelé detektívky, ale aj zábavné a vtipné príbehy. Spomeňme Jonassonovho 100-ročného starčeka, Backmanovho Muža menom Ove a teraz vám dávame do pozornosti nové meno Are Kalvø. Je to obľúbený nórsky stand-up komik, satirik, spisovateľ, ktorý si získal čitateľov svojím humorným štýlom písania.

Are Kalvø -Antiturista
Are Kalvø -Antiturista Autor: IKAR

Novinka Antiturista je zábavná, trefná, sarkastická. Nórsky denník Aftenposten to zhrnul výstižne: „Najzábavnejšia kniha od najzábavnejšieho muža Nórska.“

Are vyrastal na idylickom západnom pobreží Nórska uprostred nádhernej prírody, obklopený fjordami a horami, no nikdy ho to neťahalo do prírody. Presťahoval sa do mesta a už sa za vidiekom neobzrel. Nikdy mu to nespôsobovalo problémy – až doteraz.

Pred pár rokmi mu príroda ukradla prvých kamarátov. Blízki ľudia, s ktorými kedysi vymetal krčmy, zrazu chodili na túry a fotili si bežkárske stopy. S vážnym výrazom pritom vyhlasovali, že iba v lone prírody si uvedomujú, akí sú maličkí.

Jedného dňa si Kalvo všimol, že medzi priateľmi na sociálnych sieťach nemá jediného človeka, ktorý by sa neodfotil v horách. Všetci jeho kamoši na Facebooku zdieľajú fotky z lesov, prírody a jemu to začalo vŕtať v hlave. Zo strachu, že o niečo prichádza sa vyberie do hôr, aby zistil, čo preboha ženie ľudí do prírody.

Prečo sa vo voľnom čase vzdávajú mestských radovánok a kupujú si turistický výstroj, aby sa potom hodiny trmácali kdesi do lesov?

Ako môžu v spotenej páchnucej bielizni kráčať hodiny a hodiny, potom sa usadia v akejsi chate a tam ešte prespia v nepohodlí?

Prvýkrát od povinných školských výletov sa teda vydal na túru – pešiu i na bežkách –, aby našiel stratených kamarátov a prišiel veci na koreň.

Vypočujte si krátky úryvok. Číta Daniel Fischer:

Antiturista je vtipná a trochu nahnevaná kniha o špeciálnom vzťahu Nórov k prírode. Rozprávanie o tom, ako sa komik proti svojej vôli pokúsil vylepšiť svoj vzťah k prírode. „Som typ človeka, ktorý nenechá veci len tak. Keď vidím, že sa mnoho ľudí naokolo zaujíma o čosi, čo mňa nezaujíma, chcem rýchlo zistiť, o čo ide,“ vysvetľuje s úsmevom Are pre denník Sunnmorsposten. Knihu dokonca pozitívne prijala aj nórska turistická asociácia a rozdávala ju svojím zamestnancom na Vianoce.

Are Kalvø.
Are Kalvø. Autor: IKAR

Začítajte sa do novinky Antiturista:

Na mieste, kde som vyrastal, sú schody do stodoly. Ťažké, krivé kamenné schody, ktoré vyzerajú, akoby tam stáli odjakživa. Na ich odomknutie treba vynaložiť veľa energie a starý zhrdzavený kľúč veľký ako novorodenec. Stodola praská vo švíkoch, je plná vecí, akých bývajú stodoly plné – vecí, ktoré človek nevyhadzuje. Ani keď žiješ na farme, nič nevyhadzuješ. Máš totiž toľko miesta, že sa nemusíš ničoho zbaviť. V stodole nájdeš kuchynské náradie a poľnohospodárske stroje, ktoré kedysi zrejme plnili nejakú funkciu, no teraz iba vyzerajú nebezpečne. Nájdeš tam staré haraburdy so zastaranými názvami – korýtka, kolovraty, pletené košíky, maselnice, sánky, taburetky, staré týždenníky, komiksy, strašidelné domčeky pre bábiky, ale tie sú vždy desivé. Moje staré cédečká z osemdesiatych rokov so zbytočne dlhými verziami stredne známych hitov britských umelcov s dlhými vlasmi. Elektroniku, na ktorú sadá prach, až kým jedného dňa zrazu znovu nepríde do módy. Medzi týmito vecami som nedávno našiel štyridsaťročné rádio, ktoré som si vzal domov a teraz slúži ako zosilňovač v obývačke. Neexistuje hosť, ktorý by ho neobdivoval.

To platí aj o stodole. Vyzerá úplne ako z romantického filmu o živote na vidieku, ako tam tak stojí, celá nakrivo, poznačená zubom času, postavená vlastnými rukami. Každá návšteva si ju všimne a odfotí.

Lebo áno. Vyrastal som na takomto mieste. So stodolou a s chlievom a s korýtkom a kolovratom a s inými predmetmi so zastaranými názvami. S predmetmi, ktoré sa dedia z generácie na generáciu. So stodolou, s jedným lesom, veľkým lesom, domčekom v korune stromu, riekou, ktorá pomerne dosť hučí, čo som si všimol, až keď som sa odsťahoval a jedného dňa vrátil. S bielym dreveným domom. So spálňou s výhľadom na fjord. A so zvieratami. S kravami, so sliepkami, s ošípanými, so psom, ktorý sa u nás jedného dňa zjavil a už neodišiel. A vždy s mačkou.

Takže to nie je tým. V mojom detstve nechýbala príroda, zem, zvieratá, tradície, ručne zbierané ovocie a lesné plody. Ani hory, veľa hôr.

Veľmi veľa hôr.

Zo schodiska stodoly sa naskytá pohľad na polia. A za poľami sú hory. Ak šoféruješ štyri minúty akýmkoľvek smerom z farmy, prídeš do hôr. Do dramatických hôr, turistickej atrakcie, kvôli ktorej ľudia precestujú polovicu zemegule, aby si ju odfotografovali. A k horám s turistickými chodníkmi. A k slalomovým kopcom. Konali sa tu nórske majstrovstvá. Konal sa tu svetový pohár. Každá tretia reklama, ktorá má vyzerať typicky nórsky, sa nakrúca tu. Ďalšie dve z troch reklám, ktoré majú vyzerať typicky nórsky, sa nakrútia na Novom Zélande, lebo to vyjde lacnejšie.

A chodil som na túry. Bol som v horách. Mal som na nohách lyže. Bežkárske aj zjazdové. Tam, kde som vyrastal, sa chodilo do prírody cez víkendy, ak človek nemal sakra dobrú výhovorku.

Takže to nie je tým, že by mi bola cudzia príroda, túry a lyže. Keď som bol malý a v škole sa konal lyžiarsky deň, dosť často bol u nás doma. Fakt. Naša farma bola kúsok od školy a mali sme dosť miesta. Takže vtedy školské triedy chodili na lyže k nám. A u nás doma sa organizoval skok na lyžiach. Pretože tam, kde som vyrastal, bol vynikajúci skokanský mostík. Počuješ? Vyrastal som s bežkárskymi stopami a skokanským mostíkom doma.

Takže to nie je tým.

V roku 1983 – dnes nikto nedokáže vysvetliť, ako je to možné – bol futbalový tím z môjho rodiska senzáciou roka. Tím aj mesto, z ktorého pochádzal, sa volá Stranda. Stranda hrala v štvrtej divízii a dostala sa až do tretieho kola nórskeho futbalového pohára, čo bolo nevídané.

Stranda porazila mužstvo tretej divízie a, čo bolo oveľa dôležitejšie, mužstvo druhej divízie z Ålesundu, ktoré pochádza z jediného mesta okresu, malo vysoké ambície vyšplhať sa do najvyššej divízie a cítilo sa, prirodzene, na koni proti farmárom z dedín vo viac-menej všetkých oblastiach života. Stranda mala približne tritisíc obyvateľov, Ålesund dvadsaťpäťtisíc. Stranda ho vyradila z divízie. A v treťom kole sa mala Stranda stretnúť s ďaleko najlepším futbalovým tímom tých čias – Vålerengou. A to nehovorím len tak. Vålerenga vyhrala nórsky pohár v ten rok aj o rok neskôr. Vålerenga pochádzala z Osla. Takže Stranda mala tritisíc obyvateľov, Oslo vyše pol milióna.

Pred zápasom vyšiel v najväčších nórskych novinách článok, kde boli najlepší hráči zo Strandy odfotení so starostom a s kňazom, aby ukázali, ako celá dedina drží pokope. Hviezdni hráči z Vålerengy to komentovali asi takto: „Stranda? To je kde?“

Takže to nie je tým, že by som pochádzal z veľkého mesta. Ani tým, že som zvyknutý, že sa stále niečo deje.

Nie je to tým.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#knižná novinka #Ikar #Are Kalvø
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku