Foto: Europa
Hjalmar Emil Fredrik Söderberg, ako znie jeho celé meno, bol švédskym spisovateľom, dramatikom, poetom a novinárom. Narodil sa pred 150 rokmi, 2. júla 1869 a kto sa pustí do pátrania, zistí, že v jeho dielach často vystupujú melancholické a láskou zmietané postavy. Čitateľ jeho diel zároveň dostáva aj živý portrét vtedajšieho Štokholmu očami flanéra. Söderberg je vo svojej rodnej krajine veľmi oceňovaný a vážený podobne ako August Strindberg, ktorého mimochodom spomína aj v knižke Kdo si s láskou zahrává. Tá sa v origináli, ktorý vyšiel v roku 1912, volala Den allvarsamma leken – teda Vážna hra. Český prekladateľ Jaroslav Bojanovský sa však celkom priliehavo rozhodol pre zmenu názvu a vlani teda knižka vo vydavateľstve Academia Praha vyšla s titulom Kdo si s láskou zahrává.
Prekladateľ vysvetľuje, že v názve bol ukrytý vtip: odkaz na slovo láska (kärlek), ktorého druhá časť sa zhoduje so substantívom en lek – čiže hra. Slovo hra pripomína aj Strindbergovu vzťahovú komédiu Leka med elden čiže Hru s ohňom z roku 1892. A sám Söderberg preložil do švédčiny aj Mussetovu drámu pod názvom Nezahrávaj sa s láskou.
Sám Söderberg bol novinár a možno preto je novinárom aj hlavná postava jeho románu o láske a morálke z mužského pohľadu. Arvid Stjärnblom má na začiatku 22 rokov a zamiluje sa do 18-ročnej Lydie, dcéry maliara krajiniek. Arvid má množstvo povinností – snaží sa o kariéru v redakcii, neskôr ako dramatik a Lydia má pocit, že jej život uniká pomedzi prsty. Arvida miluje, no ten ju stále varuje, že nemá dosť peňazí na to, aby sa oženil a uživil ju. Ukončia svoj vzťah, obaja nakoniec uzavrú manželstvá s inými partnermi, ktorí ich dokážu lepšie zabezpečiť – po desiatich rokoch sa však náhodou stretnú v divadle a láska sa znova rozhorí. Lydia opustí muža, Arvid nedokáže byť podobne radikálny a žene je neverný. Lenže potom zistí, že nie je jediným mužom, ktorého Lydia miluje…
Zápletka možno znie banálne, ale kniha pomedzi lovestory vykresľuje pútavý obraz Štokholmu na prelome 19. a 20. storočia, dramatický i zábavný život v redakcii, rozhovory spisovateľov i novinárov, ako reagujú na Dreyfusovu aféru či potopenie Titanicu. A do toho všetkého prebleskuje humor – napríklad keď Söderberg popisuje Lydiinho otca, maliara krajiniek s borovicami. V brade pripomínajúcej mach mu presvitala zdravá načervenalá koža, takže sám vyzeral ako stará borovica. Maliar tvrdil, že maľovať nie je žiadne umenie. "Ale predávať, to je iné, to sa človek učí dlho.“ Alebo keď Arvid uvažuje o svojom čudnom dvojakom živote, miluje jednu ženu a inú má za manželku, povie si: Toto predsa nie je život normálneho muža. Dal by sa ospravedlniť nanajvýš vtedy, keby som bol spisovateľom. Pretože spisovateľovi sa prepáči takmer čokoľvek. Nikto nevie prečo, ale je to tak. Spisovatelia bývajú považovaní za menej príčetných ľudí. …Žijem ako básnik, ale to mi ani v najmenšom neprísluší. Som človek, muž, a nie nejaký poet!
