Foto: SITA/AP
Okrem toho bol aj zakladateľom nacionalistickej strany s boľševickým ladením, nazvanej Nacionálno-boľševická strana Ruska, ktorú úrady zakázali. Dosť na to, aby si umelec znepriatelil všetkých strážcov ideologickej čistoty, ktorú by niekto márne hľadal v jeho ustavične provokatívnom a dráždivo iritujúcom umeleckom prejave. A dosť aj na to, aby sa ukázalo, že umenie tu nie je na to, aby lahodilo pohodlným predstavám o dobre a kráse, ale na to, aby ustavične a neúnavne, aj za cenu odmietnutia, vzdorovalo klamlivému zdaniu o tom, že umelec má akúsi morálnu povinnosť žiť celoživotne dokonale v súlade s tým, čo hlása.
Limonov, rodným menom Eduard Veniaminovič Savenko, sa v česko-slovenskom priestore preslávil najmä svojím románom To jsem já, Edička z roku 1979, ktorý napísal vo Francúzsku a v ktorom opísal svoje skúsenosti s emigráciou v New Yorku. V Česku román po prvý raz vyšiel v roku 1994, neskôr v roku 2013. Pre emigráciu sa rozhodol v 70. rokoch ako syn z rodiny dôstojníka KGB. Tajná polícia mu vraj dala na výber: Buď zradí svojich priateľov, alebo má opustiť krajinu.
To jsem já, Edička, je fiktívny príbeh napísaný vo forme pamätí ruského emigranta v New Yorku. Dielo vyvolalo pobúranie tak v sovietskej tlači, ako aj medzi ruskou emigráciou. Časopis New York Times pri príležitosti Limonovovho úmrtia citoval amerického spisovateľa ruského pôvodu Keitha Gessena, podľa ktorého „emigrantský establišment odsúdil Limonova za pomenovanie nepríjemnej pravdy – že pre mnohých tých, ktorí zo Sovietskeho zväzu utiekli, bola Amerika len odporným, brutálnym a drahým miestom, a New York nie je žiadny sen“.
V Rusku vyšla kniha v roku 1991 a predalo sa vraj viac ako milión výtlačkov. V recenzii na jeho ďalší manhattanský príbeh, The Butlers Story z roku 1987, kritička Maggie Paley príkro skritizovala jeho nenávistný prístup ku všetkému – nízke triedy odsudzoval za ich slabosť a hlúposť a vládnuce triedy za bezcitnosť; zároveň však podčiarkla, že mu „treba poblahoželať za odvahu a naliehavé pripomínanie vecí, ktoré sa väčšina ľudí bojí povedať, a za jeho číre, nádherné napätie“.
Limonov, ktorý o sebe niekedy hovoril ako o Johnnym Rottenovi sovietskych disidentských spisovateľov, po návrate do Ruska z antiimperialistickej tematiky presedlal na kritiku putinizmu, nazývajúc svoje protesty „zamatovým terorizmom“. Jeho prívrženci napríklad na politikov hádzali paradajky a vajcia, a samotný Limonov strávil dva a pol roka v base za nepovolené ozbrojovanie. A na ešte väčšie zmätenie svojich neprajníkov, ako aj obdivovateľov, po anexii Krymu Limonov preukázal ruskému prezidentovi svoje sympatie. „Európania sú takí bojazliví ako chorí a starí ľudia,“ vyjadril sa pre The Guardian. „V Rusku si ľudia našťastie ešte zachovali niečo z barbarského ducha. Európania a Američania sú však ako zomierajúci invalidi.“
V roku 2014 vyšla kniha Emmanuela Carrèra Limonov: Neobyčajné dobrodružstvá radikálneho sovietskeho básnika, ktorý bol vandrákom v New Yorku, senzáciou vo Francúzsku a politickým antihrdinom v Rusku. Po česky vyšiel ako Limonov – deník ztroskotance (2013).
