Britský denník The Gardien si takto vybral taliansku spisovateľku Elenu Ferrante, ktorá dosiahla so svojím románovým cyklom Geniálna priateľka svetový úspech, najvýraznejší práve v anglofónnych krajinách, aby sa v krátkych zamysleniach raz týždenne podelila o svoje postrehy s čitateľmi novín. Po istom váhaní – pri styku s verejnosťou je autorka známa svojou zdržanlivosťou – privolila, a tak od januára 2018 do januára 2019 si mohli čitatelia novín prečítať jej názory na rôzne stránky života.
V nasledujúcom roku jej taliansky vydavateľ zhrnul príspevky do jedného zväzku a v tom istom roku sa kniha s názvom Náhodné úvahy objavila aj na našom knižnom trhu vďaka vydavateľstvu Inaque a prekladateľke Ivane Dobrakovovej. Dodajme ešte, že slovenský vydavateľ prevzal aj pôvodné ilustrácie Andreu Uciniho, ktorý s detskou gráciou a jemnou iróniou sprevádza jednotlivé príspevky.
Nájsť samu seba
Sama autorka brala tieto svoje „krátke pramienky atramentu“ ako príležitostnú invenciu inšpirovanú všetkým možným, čo sa nám denne premelie hlavou: vzťahmi k rodičom a deťom, detskou potrebou viesť si denník, postavením mužov a žien v spoločnosti, strachom, smiechom, klamstvami, mizernými náladami, radosťou z učenia či strachom z umierania. Sú to náhodné úvahy o podstatných veciach v živote, ktorý je sám náhodou: „Smrť je posledný bod úseku života, ktorý nám náhodou pripadol.“ A keď sa v zrelom veku obzrieme späť „To, čím sme boli na začiatku, je iba nejasná farebná škvrna, na ktorú sa dívame z brehu toho, čím sme sa stali.“ Dotýka sa sfér života, ktoré poznáme z jej kníh. Vzťahu matky a dcéry venovala svoj prvý román Zraňujúca láska, a teraz to vidí takto: „Moja matka bola krásna a múdra ako všetky mamy, a preto som ju milovala a zároveň nenávidela.“ „Dlho sa mi zdalo, že prestať ju milovať je jediný spôsob, ako milovať samu seba, či vlastne ako mať nejakú samu seba, ktorú by som mohla milovať.“ „Odkedy som si uvedomila, že nájsť samu seba znamená nájsť ju a prijať ju a milovať, ako to bolo v detstve, uspokojila som sa.“
Potom sa sama stala matkou: „Bola som otrasná matka, skvelá matka. Tehotenstvo všetko zmení: telo, pocity, hierarchický poriadok v našich životoch.“ „Vnímala som ho ako narušenie už aj tak neistej rovnováhy, ako odhalenie animálnej povahy za krehkou maskou ľudskosti.“ „Starať sa o novorodenú dcéru, sama, bez pomoci a bez peňazí, ma vyčerpalo, takmer som nespala.“ „Dnes si myslím, že neexistuje nič. čo by sa dalo porovnať s radosťou, s úžasom priviesť na svet živú bytosť.“
Dcéry vyrástli: „Veľmi rada sa spoznávam vo svojich dcérach, no zároveň cítim, že robia všetko pre to, aby boli odlišné odo mňa.“ Dúfam, že budú mať čo najviac času považovať sa za zázračne nové, aby sa pustili do práce a poučili ma. Aj ja som sa cítila úplne iná než moja matka a odvrhla som jej dobu, aby som spravila miesto pre svoju. Krutosť tých, čo na tento svet prišli ako poslední, keď vojdú do fázy, v ktorej sa cítia ako prví, je potrebná.“
Trápne prispôsobovanie
Ženské videnie sveta, ženská sexualita má miesto v jej románoch i v jej náhodných úvahách. „Príbeh heterosexuálnej lásky ma zaujíma najmä vtedy, keď uvedie na scénu nejaké menšie či väčšie narušenie kánonického zobrazovania. Napríklad žiadne pekné ženy, ale celkom bežné.“ „Erotická scéna bola v zásade vystavaná okolo túžby mužov po našom tele.“ „A my, aby sme sa cítili príťažlivé, sme sa prispôsobili, rady, trpiac či zahanbene, modelom spávania, pózam, ktoré nám priebežne navrhovali či vnucovali.“ (To stále viac platí aj pre mužov, tiež sa prispôsobujú modelom správania, ktoré sa predkladajú ako tie, čo sa páčia ženám. A väčšine sa aj páčia.)
„Naša túžba je zobrazovaná ako výbuch bez predohry, niekedy je to žena – pekná – kto spraví prvý krok, takmer vždy horúčkovito vyzlieka muža. (V amerických filmoch tie šaty treba z partnera strhať.) Zatiaľ čo naše staré mamy sa identifikovali s pasívnym odovzdávaním sa túžbe muža, ak teda zamlčali, že orgazmy boli zriedkavé či žiadne, naše dcéry sa identifikujú s neviazanou erotickou činorodosťou, ak teda zamlčia, že všetka táto vášeň je neprirodzené, niekedy aj trápne prispôsobenie sa správaniu, ktoré robí šťastnými predovšetkým mužov.“ „Možno prvým krokom ku skutočnému zlomu by mal byť – v časoch YouPornu – ženský pohľad, ktorý by síce detailne hovoril o sexe, no nebol by vzrušujúci, a zároveň by jasne vyjadroval to, čo my ženy zo studu, pre pokojné nažívanie, z lásky zamlčiavame.“
Pri vzťahu medzi mužmi a ženami si položila otázku: „Učia sa muži od žien? Často. Priznávajú to verejne? Ešte aj v súčasnosti len zriedka.“ Rozhodla sa preto postupovať inak, keď o sfilmovanie jej románu požiada žena, ako keď o to požiada muž. „Nikdy nepoviem žiadnej režisérke: toto je moja kniha, môj pohľad, ak z nej chceš urobiť film, musíš jej ostať verná.“ A keď to urobí muž? „V tom prípade ale nebývam taká zhovievavá. Muž má už pár tisícročí silne definovanú rodovú predstavivosť. Ak sa rozhodol spraviť film z mojich stránok, žiadam od neho, aby rešpektoval môj pohľad, aby bol verný môjmu svetu, aby vošiel do klietky môjho príbehu a neodvliekol ho do tej svojej. Poslúži mu to možno viac než mne.“
Zároveň však ženám pripomína: „Prejaviť sa čím sme, si spolu s úsilím o samostatnosť vyžaduje veľkú bdelosť nad nami samými.“ „Je možné, občas sa ma pýtajú, že nepoznáš ani jednu kravu? Poznám, isteže, je ich plná literatúra a každodenný život. Ale keď všetko zvážim, predsa len som na ich strane.“ Možno aj preto, že mužov, ktorých by sme mohli nazvať rovnako expresívnym menom z oblasti rožného statku, nie je o nič menej.
Rozlíšiť lepšie od horšieho
Keď sa nám so svojou skúsenosťou zdôveruje spisovateľka, skôr alebo neskôr sa dotkne aj toho, čo sa stalo poslaním jej života – písania. „Kto cíti potrebu písať, musí písať za každú cenu.“ Ako mnohí iní, aj ona začala písaním denníkov v mladosti a ako správna pubertiačka chcela v nich byť „nemilosrdne otvorená“. Ale úprimnosť bez opatrnosti nás robí zraniteľnými, denníky bolo treba schovávať. A keď zistila, že sa jej zápisky nezhodujú s tým, čo sa jej naozaj prihodilo, urobila ďalší krok.
„Okolo dvadsiatky sa mi zdalo, že som našla riešenie, ktoré ma upokojovalo. Musela som prestať s denníkovým písaním a preniesť túžbu po pravde – po mojich nevysloviteľných pravdách – do vymyslených príbehov.“ Už ako skúsená autorka priznáva: „Nedokážem, načrtnúť presnú čiaru, ktorá by oddeľovala skutočné príbehy od vymyslených.“ „Každé literárne použitie písania pre svoju vrodenú umelosť vždy zahŕňa istú časť výmyslu. Rozdiel je v tom, koľko pravdy fikcia napokon dokáže zachytiť.“ A vymyslené príbehy majú ešte jednu výhodu: „Cítila som, že vo fikcii som so svojimi pravdami viac v bezpečí.“
Literárni kritici pri jej románoch nezabudnú pripomenúť, že jej spôsob písania je dosť tradičný. Z toho si Ferrante ťažkú hlavu nerobí. „Skutočne nové v literatúre nie je nič iné, než náš veľmi individuálny spôsob čerpania zo skladiska svetovej literatúry.“ „Naše stránky nikdy nie sú nové v zmysle, ktorý tomu prídavnému menu dáva kultúrny priemysel. Naopak, predstavujú stopu toho, ako sme sa chtiac-nechtiac živili tradíciou, aby sme – vychádzajúc z jej vnútra – vyjadrili našu individuálnosť.“
Na záver uvedieme ešte jednu myšlienku z tejto neveľkej knižky, ktorá je aktuálna pre taliansku spisovateľku i pre jej slovenských čitateľov: „Vlastne mám dojem, že systém informácií, vo svojom členení na papierový a elektronický, vrhá mnohých občanov do akéhosi informačného chaosu, do situácie, v ktorej čím viac sú informovaní, tým sú zmätenejší. Nejde mi teda o to, byť dokonale informovaná, ale dopátrať sa v záplave zbytočne nafúknutých správ k tým, ktoré mi poslúžia na to, aby som včas rozlíšila pravdu od klamstva, lepšie od horšieho. Nesmierne ťažká úloha.“
Elena Ferrante: Náhodné úvahy
Preklad: Ivana Dobrakovová, Inaque 2019
