Indián spod Sitna

"Padajú hviezdy, aj my padneme... Do tla v hrude zhnijeme...“ - poslal mi svojho času báseň Hommage à Andrej Sládkovič iný básnik, Oleg Pastier.

04.04.2020 16:00
debata (1)

Vedel, že som bola dievča, ktoré behalo za Ľudovítom Štúrom. Možno hneď od prvej návštevy Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. Keď som začala chodiť na gymnázium, v duchu som sa už cítila ako jedna z nich. Tatko ma vzal k budove evanjelického lýcea a nahlas mi prečítal mená študentov z pamätnej tabule. Potom vymenoval študentov z Banskej Štiavnice. Doma mi bolo ľúto, že som pri tom všetkom nemohla byť. Hlásili sa k svojmu národu, kraju, jazyku, mali radi literatúru. Na druhý deň som šla do nášho múzea a chcela som samostatný výklad. Na tretí mi mama dala Marínu.

Portrét slovenského básnika Andreja Sládkoviča. Foto: TASR Archív
SR-básnik Andrej Sládkovič Portrét slovenského básnika Andreja Sládkoviča.

Ja sladké túžby, túžby po kráse, spievam peknotou nadšený, a v tomto duše mojej ohlase, svet môj je celý zavrený, z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna, ona mi kýva zo sto životov, no centrom, živlom, nebom, jednotou, krás mojich, moja Marína.

Po prečítaní niektorých textov sa stanete iným človekom. Marína bola veľmi dlho akousi hymnou mladých a zamilovaných. Andrej Braxatoris, pseudonymom Sládkovič (ešte aj to meno!) ju napísal v roku 1846 svojej osudovej, nenaplnenej láske Maríne Pischlovej, lebo neskôr sa šťastne oženil s Júliou Sekovičovou. Marína má 2 900 veršov a vraj je oficiálne uznaná ako najdlhšia ľúbostná báseň na svete. V roku 2017 sa ju podarilo zapísať ako svetový rekord v najväčšej organizácii na certifikáciu svetových rekordov – World Record Academy. Hlavnou témou je láska, a to nášmu Andrejovi vyčítali. Ach, aké by sme my boli verné, keby nám niekto takú Marínu, Aničku, Veronu dedikoval… "Láska len lásku, krása len krásu v obetiach večných objíma.“

Andrej Sládkovič sa narodil 31. marca 1820 v rodine Andreja Braxatorisa, učiteľa krupinskej národnej zmiešanej školy ešte z jozefínskych čias, a Terézie Braxatorisovej, rodenej Bartolomeidesovej, ako ôsme zo štrnástich detí. Mama mu veľmi skoro zomrela a jeho otec sa druhýkrát oženil. Mimochodom, Sládkovičov otec bol nielen učiteľom, ale aj spisovateľom, jedným z členov Slovenskej literárnej spoločnosti banskej. "Dobre mi je, dobre pri sladkej materi, pri našej záhradke, pri chutnej večeri, ale kamaráti, kamaráti moji! Ktovie, kde mi teraz daktorý z vás stojí.“

Ľudský život v jednom verši

Najskôr chodil do školy v Petrovčanoch a od roku 1832 študoval na štiavnickom lýceu. Tu v Banskej Štiavnici si založili slovenskí študenti, tak ako na iných školách, slovenský spolok. Obdobie štúdia v Banskej Štiavnici bolo pre Sládkoviča aj budúceho študenta rozhodujúce. Tu dával súkromné hodiny v rodine Pavla Pischla a zamiloval sa do jeho dcéry Márie. Sklamaná láska k tejto žene bola podnetom na vznik skladby Marína. Tu, z jeho knižnice, si básnik požičiaval knihy, ktoré ho mali viesť – Kollárovu Slávy dceru, Hollého spisy, Časopis českého musea, Květy…

V korešpondencii iného básnika – Sama Bohdana Hroboňa – sa zachoval list, v ktorom Sládkoviča pedagógovia spomínajú ako jedného z najhorlivejších študentov. Ľudský život sa v krátkosti nedá vyrozprávať, čo je zvláštne, ale zavše na to stačia dva verše. "Hry moje veselé, všelijaké zábavy, lopty, purgy, šarkan, bubny a zástavy, ale ach! skoro sa šuhaj nazabáva, keď mu nik o krásnom svete nerozpráva. Otec môj, poďme už – rozkážte zapriahať – Do školy! do školy! čím skorej dom nahať! Tam ma už čakajú vrstovníci moji, tu všetci nerovní, tam sme všetci svoji!“

Isteže, Andrej Sládkovič vstúpil do národnooslobod­zovacieho boja spolu so svojimi vrstovníkmi a zohral v ňom významnú úlohu ako básnik, kňaz, spoluzakladateľ "slovenského národného divadla“ v Sobotišti či Matice slovenskej v Martine. Bol významným a novátorským básnikom svojej doby, akokoľvek bola jeho Marína v čase, keď vznikla, "málonárodná“ a aj odmietaná.

"Lascívna a neslovenská“ Marína

Všetci sme aspoň raz počuli, čo sa stalo potom: v auguste 1845 v Liptovskom Mikuláši štúrovská mládež odmietla "neslovenskú a lascívnu“ Marínu. Zastalo sa jej iba pár odvážlivcov, hlavne Turčania, medzi nimi Ján Kalinčiak. Jeho svedectvo o neprijatí diela sa však často preceňuje.

Názor zopár mladých kritikov ani vtedy nepredstavoval verejnú mienku, a od ich "vodcu“ Ľudovíta Štúra napríklad nejestvuje jediné vyjadrenie proti Sládkovičovej poézii. Sládkovič však nebol schopný pre Marínu nájsť vydavateľa a stroskotal, aj keď sa ju pokúsil vydať sám. Sľúbených odberateľov sa nazbieralo málo, ba ktorémusi sa to zdalo "drahô“. Marínu však nakoniec vydal Čech Jan Kadavý a v októbri 1846 Štúrove Slovenské národné noviny v literárnej prílohe Orol tatranský inzerujú jej vydanie: "Výborná táto báseň zasluhuje, aby sme pozornosť veľacteného slovenského obecenstva na ňu obrátili.“

Marína a Detvan nie sú len vyvrcholením Sládkovičovho diela, ale aj vrcholom slovenskej poézie v tom čase. "A žiale svoje poľom rozlieva, že svet je aj okrem otčiny: a bôle svoje poľom previeva, že tam niet jeho dievčiny, do vekov nových hlas jeho letí a blesk úfania z tvári mu svieti. – No ňadrá vernej slovenskej devy k prsiam primkne verný šuhaj, slávne v spievankách zazvonia hnevy: svetom budeš, úzky môj kraj!“ Andrejovi Sládkovičovi bolo Slovensko celým svetom, hoci v tom čase akoby ho všelikde tlačilo a bolo mu malé, zistil, že najzaujímavejším svetom je ľudská duša, a že slobodná a bez okov by mala byť táto krajina, ona je totiž oknom a zavše aj bránou do sveta. "Kto už teraz snadno rozsúdi, čo ten Indián pod Sitnom blúdi? – Či osoh nosí, či škodu?“

Neznáte rany, čo uzdravujú?

Ako som toto všetko chcela niekomu povedať, keď som neskôr sama sprevádzala turistov po modranskom Múzeu Ľudovíta Štúra! Ako som aj neskôr nemala komu povedať či prečítať, čo všetko som v Maríne našla, a že si myslím, že sa o Sládkovičovi, ktorý sa od štúrovcov výrazne svojím prehovorom odlišoval, študenti na školách zle učia, že by im mali čítať z Maríny a ukázať niektoré fóry, čo sú v nej, a mohli by byť aforizmom, trebárs ako sú nohy so zemou rodina či mladosti mladosti mával som ťa dosti, a teraz ťa nemám ani za dve hrsti, alebo nač by ste v divej slobode zhnili? slávne otroctvo prijmite…

Že by s nimi, s tými študentmi na gymnáziách práve na hodinách literatúry mali vravieť pani profesorky o láske, zrade, ideáloch a sklamaniach, o nádeji, ale aj o tom, že niekedy tá láska trebárs paradox čo mení svety a nazeranie na ne. "Neznáte doby, v ktorých slabosti sa v mohutnosti prerodia? Neznáte doby, v ktorých trpkosti cit sladký s sebou privodia? Neznáte rany, čo uzdravujú? Neznáte šťastných, čo bedujú? Sebca, čo sa obetuje? Na moc ľúbosti si spomnite a divnú dvojjednotu vidíte, kde duša dušu miluje.“

A že by im, tým študentom aj niektorým profesorkám, mal niekto vysvetliť, že všetko, nielen láska, ale aj literárny text, čo má za niečo stáť, musí bolieť, a že čítanie nemusí byť len kratochvíľa, keď pre autora je tvorba zmyslom života a výpoveďou o tom zmysle, a že práve láska, v prvom rade láska pedagóga k literatúre, a v druhom rade trebárs aj sama osebe, môže byť kľúčom, ako priviesť mladých študentov k čítaniu, nielen Maríny a nielen Sládkoviča…

Blízky Detvan

S ovcami, valaškami a fujarami to pri vatre vždy Slovákom išlo, možno aj preto sa v čase vzniku Detvan obecenstvu zaľúbil. "A vatra praští a blkom blčí, v žeravé sa drevo mení a na drevenom ražni sa točí baran skoro upečený: druhý sa v kyslej žinčici varí, bača to všetko opatrí starý; mladí kozla naduchujú: a rad po rade piskor chytajú a od zeme sa do skoku dajú a šuhajsky hajduchujú.“ Sládkovičov priateľ a prvý kritik jeho diela, Ján Kalinčiak v Sokole 1862: "Detvan je báseň klasická. Zrodila sa na Hrochoti, a vandrovala zas ako Marína, bez sna, bez odpočinku tak dlho po svete, že prišla, už neviem ako, i do rúk mojich v Modre, až konečne našla u nášho rezkého Hurbana nielen priateľského objatia, ale aj ostrovtipného ocenenia, ktorý ju v piatom ročníku Nitry v roku 1853 vydal.“

Podobne ako v Maríne, aj v Detvanovi bol Sládkovič hľadačom a krajinkárom, pričom raz (Marína) je tou krajinou jeho vlastná duša a inokedy (Detvan) je tou krajinou Slovensko. Vždy však "no ako keby hovoril trochu o sebe, no len čo prehovorí, jeho výpoveď je o nás. Vo svojej dobe bol možno nepochopený, no obzerajúc sa, bol vlastne priekopníkom“. Poézia je jedno zo slobodných umení a tak je sama sebe cieľom. Strhnutá do prachu potrieb vozdajších za nástroj, tratí svoju silu a velebu tak, ako to znázorňuje bájka o Pegasovi zapriahnutom pred pluh.

Keď Horác "utile“ spomína, môže to rozumieť sa len v tom zmysle, že čo život je, do života siaha pôsobením životnej moci svojej a rezultatívne. Moc duchovnej veleby vysoko stojí, ako hviezdy nebies, nad premenlivým kolotaním sa všedného obcovania. Úžitok básne lepšie vyjadruje slovo pôžitok – i to nielen "zabavenie, obveselenie, vzdelanie“: ale nevýslovnú rozradovanosť a uveličenie duše celej. Kraje básnictva načim prezerať zo stanoviska estetického, povedal tuším Johan Wolfgang Goethe.

Konflikt s bernolákovčinou

A celá vec a nielen s básnikom Sládkovičom, Marínou alebo Detvanom je ešte zaujímavejšia, ak si uvedomíme, kedy jednotlivé básne vznikli v kontexte historických udalostí, alebo si prečítame úryvok z korešpodencie s Jozefom Miloslavom Hurbanom, a uvedomíme si to celkom určite, ak nám to – uvedomovanie – doteraz nešlo: "Až teraz som dostau Tvojho Detvana. Privítau som ho srdečne. Lež mám ku dačomu tvoje osobitnô privolenia si vyžiadať, bo viem, keď si mi ho dávau, že si mi nedávau neupierateľnô právo svoje na zvláštnosti jeho. Teda očuj, Detvan je písaný v reči najpôvodnejšej slovenskej, a znie on v nej ozaj originálne. Lež vieš, že ja už teraz, keď sa katolíctvo zrieklo bernoláčtiny a ja v tomto pomerení z našej strany samotretí (Štúr, Hodža) som bou, vieš, braček, že ja nemôžem ustupovať od prijatých foriem, ak nechcem obživiť bernoláčtinu. Lebo to je istô, nak my teraz najmenšieho sa budeme lapať, čo by ako zrušenie záväzkov vyzeralo, cítili by sa i bernolákisti pohnutými byť k lezeniu do starých nemotorností. Teda, braček môj drahý, pýtam sa Ťa, či mi dovoľuješ opraviť uo na ô a na é. napr. duoležitý na dôležitý, dobruo na dobré, a rozumie sa i to osúdno l namiesto ou, au, eu ect., mau, vzau, dau na mal, dal, vzal atd. Ostatnie, rozumie sa, bude všetko celkom tak, ako si si sám v duši krásnej vytvoriu. Detvan Tvôj príde do Nitry; načo reku tých malých básničiek hrba — oveľa lepšie, keď vätšie umodielo zaskveje sa v živote našom. A Nitra má i tak už svoje obecenstvo — a nad to, po počte rozposielaná prinesie na všetky strany báseň Tvoju, kdežto vydaná osobitne dlho by sa či po kníhkupectvách, či po súkromných predávačoch povaľovala a neniesla ovocia, akô ponese istotne.“ Vznikli v časoch, keď Slovákom, aj slovenským spisovateľom, išlo o všetko!

Andrej Sládkovič zomrel 20. apríla 1872. Správa o jeho smrti vtedy slovenským národom otriasla. Nad hrobom mu rečnil iný slovenský básnik – Ján Botto: Oj, nežiali, Ondrejko, žes' zostal sám, jediný — veď budú k tebe chodiť družice Maríny; ej, budú k Tebe chodiť zvečera i zrána druhovia verní tvojho švárneho Detvana.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Andrej Sládkovič #Marína