Jednou bunkou, ktorá sa na druhý deň rozdelila na dve časti. Dve dcérske bunky sa zmenili na štyri, potom na osem, a potom na zhluk šestnástich, tvarom tak trochu pripomínajúcich zrelý plod moruše.
Po treťom týždni sme boli veľkí ako makové zrnko. V tom čase sa začala z našich buniek vyvíjať miecha, ale aj srdce, ktoré začalo pulzovať. Ako je to možné? Ako bunky vedia, že majú tvarovať srdce, a nie napríklad ušný lalôčik či ruku? Prečo majú jednovaječné dvojčatá rovnaké gény, ale rozdielne odtlačky prstov? A ako je možné, že jeden človek má dvojakú DNA? Aj na tieto otázky odpovedá zrozumiteľne a vtipne nórska biologička Katharina Vestre vo svojej publikácii Na počiatku bola bunka.
Útla knižka z pera autorky z Osla je príbehom o jednom z najväčších divov prírody – vzniku nového človeka od prvej bunky až po jeho prvý nádych. Nie je to príručka pre budúcich rodičov, ale skôr fascinujúce čítanie pre všetkých milovníkov literatúry faktu. Najmä tých, ktorí sa zaujímajú o ľudské telo a všetko, čo s ním, až do narodenia, súvisí. Vedeli ste napríklad, že spermie majú čuch? Že vaše telo správne vytvorí obličky až na tretí raz? Že polohu vašich vnútorných orgánov majú na svedomí bunky v oblasti chrbta? A že ľudský mozog sa vyvíja až do tridsiatky a žliabok na hornej pere predstavuje šev, ktorým sa zrástli časti kože tvoriace tvár? Na každej stránke pútavo písanej stopäťdesiatstranovej knihy zaručene nájdete informáciu, ktorá vás prekvapí.
Katharina Vestre (1992) je doktorandkou na Katedre biovied Fakulty matematiky a prírodných vied Univerzity v Osle. Knižný debut embryologičky Na počiatku bola bunka (Det første mysteriet) bol preložený do 22 jazykov. Publikáciu, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovart, ilustrovala autorkina o rok mladšia sestra Linnea Vestre.
