V roku 1952 totiž emigroval z Maďarska pred komunistickým režimom a žil v Spojených štátoch amerických. Sám zakázal vydávať svoje diela v strednej Európe, pokiaľ z nej neodíde posledný sovietsky vojak a neuskutoční sa slobodná voľba. Od narodenia uznávaného spisovateľa uplynulo včera, v sobotu 11. apríla, 120 rokov.
Autor viac ako päťdesiatich diel bol výrazne ovplyvnený svojim pôvodom a rodným mestom. Vo väčšine jeho diel sa objavujú motívy Košíc, tamojších mešťanov či odlesk vytrácajúcej sa meštianskej kultúry.
Bol náruživým návštevníkom kaviarní a keď ho v USA prepadla nostalgia, hrával sa s manželkou na Košice. Predstavovali si ako sedia v jednej z kaviarní na košickej Hlavnej ulici, pozorujú korzujúcich ľudí a stretávajú známych.
Aj jeho jeden z prvých významných románov, Vyznanie (1934) bol spomienkou na detstvo v rodnom meste, na meštiansku spoločnosť, v ktorej vyrastal. Jeho popis Košíc a Košičanov poskytol pohľady aj do tých zákutí spoločnosti, o ktorých sa obyčajne nehovorilo.
Sándor Márai sa narodil 11. apríla 1900 v Košiciach ako Sándor Károly Henrik Grosschmid de Mára. Mal troch súrodencov, jeden z nich bol známy filmový režisér Géza Radványi (1907–1986).
Jeho otec bol právnik, politik, predseda advokátskej komory, aj predseda košickej pobočky turistického spolku Karpatenverein. Rodina najprv žila v priestrannom, dnes už nejestvujúcom byte na košickej Hlavnej ulici. Neskôr sa presťahovala do domu na Mäsiarskej ulici, kde je dnes zriadená pamätná izba spisovateľa.
Stredoškolské štúdiá absolvoval Sándor Márai v Košiciach a Prešove. V roku 1918 sa presťahoval do Budapešti a zapísal sa na právnickú fakultu, neskôr prestúpil na filozofickú fakultu. Po zvrhnutí Maďarskej republiky v auguste 1919 na podnet rodiny odcestoval do Nemecka.
Študoval žurnalistiku v Lipsku, vo Frankfurte nad Mohanom a v Berlíne. Pracoval vo viacerých nemeckých novinách. V Nemecku žil do roku 1923, keď sa oženil a odišiel s manželkou do Paríža. V roku 1928 sa usadil v Budapešti.
V rokoch 1930–1942 publikoval Márai známe diela Vzbúrenci, Cudzí ľudia, Vyznanie, Mágia či Sviece dohárajú.
Obdobie druhej svetovej vojny prežíval tragicky. Zomrel mu jediný syn, čo vnímal ako veľkú nespravodlivosť.
Ťažko znášal aj nastolenie komunistického režimu v Maďarsku. V roku 1948 opustil krajinu, vycestoval do Švajčiarska, po siedmich týždňoch odišiel Talianska, kde sa s manželkou a s adoptívnym synom usadil.
V roku 1951 spolupracoval s rozhlasovou stanicou Slobodná Európa, poslucháčom čítal zo svojich diel. O rok neskôr vycestoval aj s rodinou do USA a žil v New Yorku. V roku 1957 získal americké občianstvo.
V USA sa necítil dobre, chýbala mu európska kultúra, a preto sa v roku 1967 s rodinou opäť vrátil do Talianska a pokoj hľadal v Salerne. Napísal niekoľko románov s historickou tematikou ako Rozsudok v Canudose a V Ríme sa stalo niečo.
V roku 1980 sa však vrátil opäť do USA a spolu s rodinou žil v San Diegu. V polovici 80. rokov 20. storočia mu zomrela manželka i adoptívny syn a od roku 1987 žil osamotený.
Toto značne depresívne obdobie ukončil Sándor Márai 21. februára 1989 samovraždou. Na vysvetlenie zanechal tri vety: „Čakám povolávací rozkaz. Nesúrim, ani neodkladám. Nadišiel čas“.
Sándor Márai písal romány, novely, poviedky, eseje, komentáre, poéziu, i divadelné hry. Jeho diela sa prekladajú do mnohých svetových jazykov. V krajinách bývalého východného bloku sa dostali čitatelia k jeho dielam až v 90. rokoch minulého storočia. Na Slovensku vyšli napríklad Košická pochôdzka Košickí mešťania (2000), Kniha byliniek (2001), Nebo a zem (2003), Sviece dohárajú (2003) Zem…zem! (2010), Bejbi alebo Prvá láska, Rozvod v Budíne, Vzbúrenci, Spoveď mešťana (všetky 2011), Mágia (2012), Krv Svätého Januária a Hlas (obe 2012).
V roku 1990 udelili Sándorovi Máraiovi v Maďarsku najvyššie umelecké vyznamenanie Kossuthovu cenu. Jeho rodné Košice si ho uctili námestím, ktoré po ňom pomenovali a je na ňom aj Máraiova socha. V Košiciach je po ňom pomenovaná Základná škola a gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským.
