Mrzí vás, že ste pre koronavírus nemohli pricestovať na Slovensko a osobne diskutovať s našimi vysokoškolákmi o vašom románe Proces, v origináli Nemecký dom? Čo by vás zaujímalo?
Je mi veľmi ľúto, že moja cesta bola zrušená. Predovšetkým ma zaujíma, aká veľká je dnes téma holokaustu v slovenskej spoločnosti a okrem toho by som sa rada dozvedela niečo o slovenskom pohľade na históriu, na čas okupácie. Ako sa o tom dnes hovorí v rodinách? Majú študenti starých rodičov, ktorí tieto časy zažili?
Nemecký dom vyšiel už v 22 krajinách, vás vždy zaujíma, ako sa líšia reakcie na román v rôznych krajinách. Kde vás zatiaľ najviac prekvapili? Vraj v izraelskom preklade žiadali, aby vaše slovo „tábor“ mohli nahradiť slovom „koncentračný tábor“, inak im to pripadalo ako zľahčovanie histórie…
Zvlášť ma prekvapil úspech knihy v Španielsku. Po mnohých rozhovoroch som pochopila, že Španieli dodnes nespracovali svoju históriu z éry diktátora Franca. O tej sa v rodinách ďalej mlčí, alebo sa šíria legendy. V Španielsku som cítila, že skutočne potrebujú spracovať celú túto traumu, vyjasniť si to. Zdá sa, že moja kniha o rodinnej histórii Bruhnsovcov, kde kladiem otázku, kto je obeť a kto páchateľ, sa priamo dotkla tejto potreby.
Námet knihy mal byť pôvodne scenárom seriálu, ten vám však nemecká stanica ARD najskôr odmietla. Sklamalo vás to alebo ste sa práve preto rozhodli napísať svoj prvý román? Nasledoval celosvetový úspech. Bola to pre vás pekná satisfakcia?
Áno, príbeh som pôvodne plánovala spracovať ako historický seriál. Produkcia historických seriálov je však vždy drahá a o tom, či sa námet zrealizuje, rozhoduje viacero hláv. A pre niektorých bola moja téma očividne príliš temná. Nebola som z toho sklamaná – na také odmietnutia som zvyknutá, z desiatich nápadov sa zrealizujú možno dva – naopak, tešila som sa, že pri písaní už nemusím robiť také kompromisy ako pri scenári. Do seriálov alebo filmov mnohí rozprávajú. Pri knihe však mám zodpovednosť len ja sama.
Foto: Ullstein Verlag
V origináli sa vaša kniha volá Nemecký dom, podľa hostinca Bruhnsovcov, rodičov hlavnej hrdinky Evy – ale zrejme sa za tým názvom skrýva viac. Chceli ste vykresliť aj nemecké zvyky, tradície, povahu? Na Slovensku kniha vyšla pod zmeneným názvom Proces. Čo na to hovoríte? Neposúva to trochu pôvodné vyznenie?
Samozrejme, že titul je viacznačný. Aj rodina Bruhnsovcov je na prvý pohľad typická nemecká malomeštiacka rodina, kde nesmie chýbať jazvečík. Ale ani názov Proces sa mi nezdá zlý, pretože ho možno vztiahnuť nielen na súdne pojednávanie, ale, prirodzene, aj na enormný proces premeny, ktorou prechádza hlavná hrdinka Eva Bruhnsová.
Foto: Ikar
Aj slovenská obálka knihy vyzerá odlišne než tá nemecká. Kým u vás a tiež v prekladoch do mnohých ďalších jazykov je na obálke blondína v modrých šatách, tá slovenská je čierno-biela s čiarami, ktoré môžu asociovať buď mreže, alebo pruhované oblečenie väzňov. Akoby kniha mala osloviť celkom odlišnú čitateľskú skupinu…
Úprimne povedané sa mi páči slovenská obálka najviac zo všetkých, čo som doteraz videla. Páči sa mi, že je spurná a nesnaží sa byť sympatická. Chápem, že vydavateľstvo chce predávať knihy, a preto skôr staví na roztomilú obálku. Ale myslím, že k môjmu románu pasuje viac tá vaša.
Poznáte svojich čitateľov? Sú to zväčša ženy – aj kvôli tej nežnej obálke s blondínkou? A v akom veku?
Väčšina čitateľov sú ženy okolo päťdesiatky, ženy mojej generácie, ktorých rodičia teraz starnú a miznú. Práve tieto ženy sa zrazu zaoberajú ich mladosťou – kým ešte rodičom môžu klásť otázky. Ale je aj nemálo mužov, ktorí sa zaujímajú o históriu, a poznám aj dvadsaťročných, ktorých moja kniha hlboko zasiahla.
Rozprávate o dejinách cez rodinnú históriu bežných ľudí, sama sa označujete za prekladateľku histórie. Ako ste prišli na túto metódu? A viete, prečo to na publikum tak dobre zaberá?
Keď rozprávam históriu, vydávam sa na cestu. Sú na to nevyhnutné dve veci: musím získať cit pre historické obdobie, pre mentalitu ľudí. A chcem ľudí pochopiť. Ich konanie vychádzajúce z vtedajších čias. Preto potrebujem robiť rešerše a rozhovory s očitými svedkami. Ale zároveň sa musí človek zaujímať aj o ľudí vo všeobecnosti. Nepoznám nič fascinujúcejšie, ako sú trenice v rámci rodiny.
Aj vaša mama vraj bola čiastočne inšpiráciou pre hlavnú hrdinku Evu – trochu naivné, milé dievča, ktoré na začiatku myslí len na vydaj a založenie vlastnej rodiny, ale o minulosť sa nezaujíma. Spoznala sa vaša mama v Eve? Ako reagovali na knihu vaši rodičia?
S mojimi rodičmi, ktorí majú 77 a 82 rokov, som sa o knihe veľa rozprávala, niekedy ma korigovali, pokiaľ ide o to, čo v danej dobe bolo a čo nebolo. Moja mama mala 21 rokov, keď sa začal proces, a vôbec nič o ňom nevedela. Jej spracovanie tejto témy sa začalo až oveľa neskôr. Dnes ju o to viac zaujíma.
Kdesi ste povedali, že pre písanie vždy potrebujete osobný impulz. Čo ním bolo v tomto prípade? Bola táto téma aj pre vás bolestná?
Mojím osobným impulzom bol môj silný pocit viny ako Nemky, môj pocit zodpovednosti za spracovanie tohto s ničím neporovnateľného zločinu. Až počas písania som si uvedomila, že moje pocity viny majú reálne korene: môj starý otec bol v rokoch 1939 až 1944 policajt v Poľsku. Slúžil režimu a s veľkou pravdepodobnosťou sa previnil.
Vraj predobrazom vašej knižnej Evy bola skutočná poľská tlmočníčka, ale čiastočne aj vaša mama, ktorá bola ako dievča podobne naivná ako Eva. Váš starý otec, policajt, o svojom pôsobení v Poľsku nikdy nehovoril, podobne ako v románe Evini rodičia neprezradia, že aj ich osobne sa istým spôsobom dotýka proces s nacistami z Auschwitzu. Máte pre vlastnú rodinu pochopenie?
Vždy sa snažím pochopiť motiváciu ľudí. Aj moje postavy vykresľujem tak, že ukazujem ich dobré aj zlé stránky. Neodsudzujem. Väčšinou sa dajú nájsť pochopiteľné dôvody pre ľudské správanie. Veľmi sa mi páči príslovie: Nič ľudské mi nie je cudzie. A väčšina z nás jednoducho nie sú žiadni hrdinovia či hrdinky, ale ľudia nedokonalí a rozporuplní.
Foto: SITA/AP
Ako dlho ste sa zaoberali témou potláčania minulosti?
Myslím si, že vývoj po roku 1945 bol, naopak, ľudsky prirodzený: Nemci museli mlčať a potlačiť, čo zažili, inak by ich to zničilo. Museli hľadieť vpred, aby znovu vybudovali krajinu. Preto nebol priestor na otázky o minulosti a pocity viny. Zvlášť ťažké to bolo pre vojnové deti. Všetko to zažili – a nesmeli o tom vôbec hovoriť alebo klásť otázky. V rodinách sa dodnes rozprávajú neškodné hrdinské historky. Aby sa však človek dostal k jadru pravdy, musí klásť otázky. To veľmi dlhý čas nebolo dovolené, priam to bolo tabu. Naša história určite poslúžila demokracii, ale aktuálny vývoj je pre ňu znova ťažkou výzvou. Demokracia je tvrdá práca.
Aj vás niektoré reakcie na knihu rozčúlili? Aké otázky váš román vyvolal?
Boli otázky sestre hlavnej postavy, Annegret. To je zaujímavé, pretože ona je figúrou, ktorá má dnes s nami najviac do činenia. Na nej som chcela ukázať, kam môže viesť mlčanie a vytesňovanie a že psychické ochorenia môžu mať hlboko koreniace dôvody. Niekedy som trochu frustrovaná z toho, že na moje prednášky chodia len poslucháči a poslucháčky, ktorí už sú osvietení, humanistickí a liberálni. Rada by som svojou knihou pohla k zmene premýšľania neonacistov – ak si to môžem želať.
Sú šesťdesiate roky, v ktorých sa dej vášho románu Proces odohráva, pre vás mimoriadne? Kniha opisuje Osvienčimský proces, ktorý sa konal s nacistami v rokoch 1963 – 1965 vo Frankfurte nad Mohanom. Vidia dnes mladí ľudia túto tému inak ako starší? Máte strach, že by sa Auschwitz mohol zopakovať? A čo proti tomu môžeme urobiť?
V Nemecku sa robila anketa medzi školákmi do 20 rokov: takmer 40 % nevedelo, čo znamená holokaust. Samozrejme to súvisí s tým, že máme veľa mladých ľudí s migračným pôvodom, ale aj tak je to číslo strašné. Vzdelávací systém by s tým mal niečo robiť, v školách by sa malo stále nanovo hovoriť o tom, čoho sú ľudia schopní, keď sa nerušene šíri rasizmus a nenávisť. Som presvedčená o tom, že Auschwitz sa môže opakovať. Ľudia sa predsa za posledných 70 rokov nestali lepšími ani horšími.
Dnes sa čoraz častejšie spomínajú extrémisti, nacisti, fašisti…
Pravicové a radikálne pravicové smery sa rozvíjajú a živia ich tri dôvody: Po prvé, tak ako na začiatku 30. rokov minulého storočia v Nemecku, vyrastajú z existenčnej núdze, nacistická strana sľubovala prácu a chlieb. Potom ich živí strach zo straty statusu: dnes mnohí volia pravicovo, pretože si chcú zachovať svoj životný štandard. Heslo utečenci. Tu majú mnohí iracionálny strach o svoje peniaze a majetok. A tretí, podľa mňa najdôležitejší, faktor, je hľadanie identity. To je dôvod, prečo pravicové strany hlavne vo východnom Nemecku zaznamenávajú taký nárast. Myslím si, že rasizmus vzniká z chýbajúceho pocitu identity a spolupatričnosti, z prázdnoty, z chýbajúceho sebavedomia. Pričlenenie NDR k západnému Nemecku v 90. rokoch tiež narobilo veľa škody. História krajiny formuje biografie jej občanov po mnohé generácie, to je pri všetkých národnostiach rovnaké.
Foto: ZDF
Aj na Slovensku sme mohli vidieť vašu scenáristickú prácu – seriály Ku'damm 56 a Ku'damm 59 o Caterine Schöllackovej, ktorá vedie v Berlíne v roku 1956 tanečnú školu a svoje tri dcéry drží nakrátko, no jedna z nich objaví rokenrol a vydá sa vlastnou cestou. Píšete radšej o minulosti než o súčasnosti?
Píšem radšej o blízkej minulosti, pretože sa potom môžem pozrieť na postavy a príbehy s trochou odstupu a to mi pomáha lepšie rozpoznať to podstatné. Môj ďalší román bude rozprávať celú históriu rodiny Schöllackovcov – až do dneška.
Emancipácia je ďalšia vaša téma. Čítala som, ako vás rozčúlil redaktor časopisu Stern otázkou o „silných hrdinkách“ v amerických filmoch. Vy komiksové hrdinky so superschopnosťami považujete za pornofantázie. Čo je skutočná emancipácia?
Rovnaké pracovné šance, rovnaké platy, rovnaký pomer mužov a žien v parlamentoch, na šéfovských úrovniach atď. V Nemecku – a vôbec všade na svete – je medzi scenáristami stále len 20 percent žien. To konkrétne znamená: muži nám rozprávajú v televízii, vo filmoch a seriáloch svoj mužský svetonázor, čím sa ďalej upevňuje a manifestuje patriarchát. Samozrejme, sú aj výnimky, ale vo väčšine produkcií panuje reakčné rozdelenie rolí! A tieto filmy a seriály pozerajú dievčatá a chlapci, ktorí tieto roly prijímajú! Vždy som bola proti zavedeniu kvót – ale nič sa nezmenilo! Preto som sa medzičasom stala silnou zástankyňou toho, aby sa tieto fatálne nerovnosti regulovali zákonom a kvótami. Samo od seba sa žiaľ nič nezmení.
Koľko času máte ako spisovateľka a scenáristka na čítanie? Čo rada čítate? A čo celkovo čítajú Nemci? Často počuť ponosy, že ľudia dnes málo čítajú. Je to podľa vašej skúsenosti naozaj také zlé?
Osobne najradšej čítam autentické texty, to znamená denníky, listy, autobiografie. Vymyslené príbehy ma až tak nelákajú. Zaujíma ma skutočný život, aj keď nie je perfektný. Verím, že nemecký knižný trh sa až tak veľmi nelíši od iných krajín. Väčšina čitateľov sú ženy, ale je ich žiaľ stále menej.
Vraj túžbu písať u vás vzbudila Astrid Lindgrenová. Ktorú jej knižku ste čítali ako prvú? A ktorú od nej máte najradšej?
Moja prvá prečítaná kniha bola naozaj jej Pipi Dlhá Pančucha, ktorú som, prirodzene, absolútne milovala. Chcela som byť ako ona, žiť tam, kde žije ona. Preto ešte dnes každý rok cestujem do Švédska. Moja najobľúbenejšia kniha od Astrid je asi Karlsson zo strechy, pretože to bol taký drzý, nemožný chlapík. Ale človek si vytvori rovnakú toleranciu ako hlavný hrdina, trochu osamelý chlapec Lillebror (Braček). Človek to pozná z detstva: Hlavná vec, že má niekoho na hranie, vtedy prehliadne aj nejaké chyby. Stále sa na tom zo srdca smejem. Celkovo mala Astrid Lindgrenová geniálny dar postaviť komiku a grotesku vedľa hlbokých pocitov, smrti a osamelosti – a všetko je to uveriteľné a hlboko dojímavé. A okrem toho píše nádherne muzikálnu prózu.
Annette Hessová
Narodila sa 18. januára 1967 v Hannoveri. V rokoch 1994 – 1998 študovala na Universität der Künste v Berlíne scénické písanie u dramatikov a autorov ako Tankred Dorst, Gerlind Reinshagen, Christoph Hein a David Spencer. Pracovala ako novinárka v slobodnom povolaní, asistentka réžie a scenáristka. Od roku 2001 pôsobí výlučne ako scenáristka. Preslávila sa svojimi televíznymi seriálmi Weissensee, Ku'damm 56 a Ku'damm 59. Žije v Dolnom Sasku. Získala početné uznania, medzi inými Cenu Adolfa Grimmeho, Frankfurtskú autorskú cenu a Nemeckú televíznu cenu. Proces, v origináli Deutsches Haus, je jej prvý román.
pohľadom Kataríny Sedlákovej
Nemci už nemlčia
Na rozhovor s nemeckou scenáristkou a spisovateľkou Annette Hessovou som sa veľmi tešila. Po dlhom čase by to bol zasa rozhovor v nemčine a mala som toľko otázok. Annette je totiž autorkou mnohých úspešných seriálov vrátane Ku'damm 56 a 59 o berlínskej tančiarni, ktorý sa dal vidieť nielen na HBO, ale vysielala ho aj RTVS.
Koncom roka 2018 Hessová vydala román Deutsches Haus – Nemecký dom, ktorý u nás vyšiel pod zmeneným názvom Proces. Rozpráva totiž o procese s nacistami z Auschwitzu, ktorý sa konal v rokoch 1963 – 1965 vo Frankfurte. Bála som sa, že to bude strašné čítanie, ale Annette to poňala celkom inak.
Hlavnou hrdinkou je naivná dvadsiatnička Eva, ktorú práve počas jej zásnubného obeda odvolajú do práce, aby tlmočila výsluch poľského svedka v blížiacom sa procese s dôstojníkmi SS z koncentráku v Auschwitzi. Rodičia, majitelia hostinca, Evu od tlmočenia odhovárajú, ukazuje sa, že povojnová nemecká spoločnosť nemá záujem priznať pravdu o režime v tábore.
Kniha sa čítala jedným dychom, dokonale vykreslila atmosféru procesu a hlavne ma donútila zistiť si o procese viac. A vtedy som užasla: keď sa prvý proces 19. augusta 1965 skončil, dostalo šesť obvinených z masových vrážd doživotie, desiatich odsúdili na odňatie slobody na 3,5 až 14 rokov, jeden dostal ako mladistvý trest 10 rokov a troch pre nedostatok dôkazov oslobodili. Ukázalo sa, že všetky historické detaily z knihy sedia – hoci hrdinovia sú vymyslení, autorka vychádzala zo skutočnosti a dokonca použila aj úryvky skutočných výpovedí účastníkov procesu. Najviac ju totiž zaujíma skutočný život.
Dva dni pred plánovaným rozhovorom sa pre koronavírus Hessovej cesta zrušila. Poslala som jej však otázky mailom a ona o niekoľko dní veľmi podrobne odpovedala.
