Pre niekoho „repeťácky“ spevák, starina, čo sa počúvala kedysi, pre väčšinu však výnimočný talent, aký sa rodí raz za čas. V dolinááách… vyspevovali sme na lyžiarskom zájazde, valiac sa dolu kopcom v Ždiari. Pieseň Karola Duchoňa, ktorú vtedy hrali v rádiách, s trochu pozmenenými slovami, sa stala akousi našou hymnou.
To bolo v roku 1978. Dávno. Karol Duchoň bol pre nás recesiou. Speváka som si vtedy určite nenahrávala na svoj dvojkazeťák Hitachi kúpený za bony v tuzexe. Na scénu v tom čase prichádzali iní muzikanti – Modus, Elán… A hoci som v trinástich ani mužný Duchoňov výzor v obleku a slnečných okuliaroch neocenila (ten vychudnutý Žbirka v čiernom roláku spievajúci Kat sa láske bránil bodoval viac), musím priznať, že niečo na tej skladbe V dolinách bolo…
Keď pieseň autorskej dvojice Peter Hanzely a Ľuboš Zeman prespieval Kuly, stala sa hitom, rovnako song vo svižnejšom tempe ako originál – Čardáš dvoch sŕdc. Aj ďalšie cover verzie Duchoňových piesní v podaní kapely Škampi na žaru – Šiel, šiel, Kandráčovcov – Smútok krásnych dievčat, Peter Bič Project – Primášovo srdce či Noc a deň – Pieseň o decembri priniesli do originálu trochu súčasnosti.
Foto: Jozef Gertli Danglár
"Karol bol jeden, márne sa budú snažiť. Vždy to bude už len imitácia. Keď otvoril ústa, všetci prestali dýchať a počúvali. Mal hlasisko ako hrom a spieval s neuveriteľnou ľahkosťou,” spomína na kamaráta spevák Dušan Grúň. Napriek jeho slovám je mojou obľúbenou pieseň Cítim v novom kabáte Lukáša Adamca, v sprievode gitaristu Tomiho Okresa. Možno aj vďaka emóciám, ktoré do nej vložil rovnako ako kedysi Karol Duchoň.
Práve emócie najviac skloňujú všetci, ktorí speváka poznali osobne. Priatelia z detstva, jeho dve manželky Elena a Alena, dcéra Dana, kamaráti, kolegovia z brandže – textári, skladatelia, muzikanti, speváci a speváčky Eva Máziková, Marcela Laiferová, Pavol Hammel, Dušan Grúň, Zoro Laurinc či Vlado Hronec…
Tí všetci o ňom hovoria v knihe Posledný bohém, ktorá vychádza pri príležitosti nedožitých sedemdesiatych narodenín speváka. Zaujímavý text dvoch ostrieľaných autoriek, novinárok Silvie Lispuchovej a Aleny Horváthovej-Čisárikovej, dopĺňajú originálne ilustrácie výtvarníka Jozefa Gertliho Danglára a fotografie z rodinného archívu Karola Duchoňa. Nie je to prvá kniha o Karolovi Duchoňovi. V roku 2005, keď uplynulo dvadsať rokov od smrti slovenského speváka, vyšla jeho autobiografia Karol Duchoň, muž s veľkým srdcom z pera Romana Slušného.
Karči Duchči
Na Karola Duchoňa v rodnom meste Galanta nezabudli, má tu aj bustu, od akademického sochára Ladislava Szaba. Narodil sa 21. apríla 1950. Možno to spôsobili muzikantské gény mamy, ktorá pochádzala z Báčskeho Petrovca, možno otcova divoká nátura – už v sedemnástich sa prihlásil do speváckej súťaže Zlatá črievička a vyhral regionálne kolo. V tom čase si ho všimol Robo Kazík a navrhol mu spoluprácu. "Ak máš dobrú aparatúru, idem,” povedal Karol a založili spolu kapelu The Ice Boys, s ktorou hrávali na tradičných čajoch o piatej.
Štúdium išlo bokom. Je pravda, že Karolovi to v škole ani veľmi nešlo. Sníval o Bratislave, kde by mohol spievať a hrať. Mama mu v trinástich darovala gitaru, ale keď Karol doniesol zlé známky, otec mu ju celú rozlámal. Ani to ho neodradilo od cieľa stať sa spevákom. Blicoval, utekal z domu a hneď ako mohol, kúpil si ďalšiu gitaru.
Z donútenia nastúpil na strednú strojnícku školu v Partizánskom, ale nevydržal viac ako pol roka a už chodil poza školu. Prísny otec ho dal na učňovku, spevákov a hudobníkov považoval za komediantov. Ani tam však nevydržal, odišiel k muzike, keď ešte nemal osemnásť. Opustil Jelenec pri Nitre, kde dovtedy žil s rodičmi.
Štúdium prerušil počas dovolenky rodičov v bývalej Juhoslávii, keď odišiel vystupovať s orchestrom Jaroslava Mikulu do zahraničia. Vystriedal viaceré známe orchestre – začínal s Evou Mázikovou, kamarátkou z detstva, v skupine Vlada Hronca. V televízii debutoval piesňou Uber pary, cover verziou hitu Sugar, sugar, neskôr spieval s orchestrom Juraja Velčovského – s Oľgou Szabovou, so Sally Salingovou, s Evou Mázikovou, Dušanom Grúňom a Janou Kocianovou.
Foto: TASR/Magda Borodáčová
Pribúdali pesničky, objavovali sa noví skladatelia a textári. Karol mal šťastie na autorov, ktorí mu vedeli ušiť pieseň na telo. Karolova sláva rástla, ale on sa nemenil. V nahrávacích štúdiách, na koncertoch či na festivaloch to bol stále skromný a večne dobre naladený „Karči Duchči“.
Boris Filan v dokumente STV Hľadania pólu z roku 1998 spomína: „Karol mal jednu peknú vlastnosť. Bol najzábavnejší v spoločnosti, ale pritom neukradol celý večer pre seba.” Pesnička Mám ľudí rád, ktorú spieval vo filme Juraja Herza Sladké starosti, je akýmsi symbolom tvorby a osobnosti Karola Duchoňa. Nikdy neodmietol podpis alebo podanie ruky. Žiaľ, ani pohárik, ktorý sa mu stal osudný… "Vážení, všetkých vás pozývam,“ s pôžitkom rozhadzoval peniaze. Míňal ich rýchlejšie, ako ich dokázal zarobiť.
Karolovi Duchoňovi doba priala – politické uvoľnenie koncom 60. rokov znamenalo možnosť cestovať, počúvať svetovú produkciu, získať kvalitnú aparatúru a nástroje. Jeho profesionálnu kariéru rozbehlo vystúpenie na Bratislavskej lýre v roku 1970. O tri roky neskôr so speváčkou Evou Kostolányiovou a piesňou Chvála humoru získali Striebornú Bratislavskú lýru, Zlatú si odniesol v roku 1974 za pieseň Zem pamätá. V tomto roku vznikla aj jeho kapela Prognóza, v roku 1977 začal vystupovať so skupinou Ľuba Beláka.
Noty nepoznal
Karol žil rýchlo, vyhrával festivaly, stal sa speváckou jednotkou pre Pavla Zelenaya, Petra Hanzelyho, Vieroslava Matušíka, Jána Siváčka, Aliho Brezovského a mnohých ďalších uznávaných skladateľov. Jeho popularita rástla aj v Česku a získal si rešpekt aj Heleny Vondráčkovej a Karla Gotta, s ktorým ho mnohí porovnávali.
Slovenský interpret bol však neškolený samorast, ktorý nepoznal noty, a napriek tomu všetko zaspieval s ľahkosťou. S nádhernou barytónovou farbou hlasu, so zmyslom pre rytmus a jedinečným prejavom, aký sa nedá naučiť, s akým sa treba narodiť.
Keď sa Karla Gotta pýtali, prečo Duchoňa nepozve do svojho programu, veď sa dobre poznajú, maestro s úsmevom odvetil: "No, keby som ho pozval, tak by zistili, že naživo spieva lepšie.“ Meky Žbirka ho videl prvý raz hrať so skupinou Vlada Hronca a neskôr povedal: „Okamžite som si všimol, že nemá len jeden talent. Spieval repertoár Toma Jonesa a jeho angličtina bola nezvyčajne kvalitná.”
Zvukári, ktorí nahrávali Duchoňove piesne, veľa práce nemali. Stačil vždy len prvý pokus. Bez dodatočných úprav. Aj zahraničiu sa náš spevák páčil – vystúpil v Tokiu, v Sovietskom zväze, vo Švajčiarsku, v Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, na Kube, nemecká kritika ho nazvala slovenský Tom Jones.
No zlaté sedemdesiate roky, kedy bol na výslní, sa pomaly končili. Scéna sa menila, 80. roky preriedili rozhlasové playlisty aj televízne vystúpenia. Karol to skúšal aj s big bandom – VV Systémom Vlada Valoviča aj so skupinou Pavla Zajačka, ale krivka počúvanosti išla dolu. Dominovať začínali Modus, Žbirka, Gombitová, Elán. "Karolovi pribúdali čudní kamaráti pri kartách a ubúdali financie.
Hromadili sa pôžičky, úvery a prázdne fľaše. Ku koncu si napožičiaval peniaze, rástol mu dlh. Nemal s kým vystupovať, lebo každý poznal jeho problém. Z fantastického, nenahraditeľného speváka bol alkoholik," píšu autorky v knihe Posledný bohém.
Oľga Szabová spomína, že občas to bolo skutočne na infarkt. „Hrali sme pred vypredaným prešovským divadlom a Karol sa po niekoľkých taktoch úvodnej piesne od nás odpojil a odišiel. Bolo mu nevoľno… Zopakovalo sa to aj v Ostrave a v Gottwaldove.“
K najhorším zážitkom podľa jej slov patril koncert v Moskve, počas ktorého speváka ani nevideli. V hoteli Rossija, kde boli ubytovaní, sa stretol na chodbe s lúčničiarmi a ďalšie štyri dni ho nebolo. "Napriek tomu všetkému dodnes spomínam na Karola ako na Boha. Keď bol v poriadku, dával kapele iskru. Bol to zjav, aj keď v podstate samorast, na tie časy neskutočne pohybovo zdatný a k tomu šarmantný.”
Alkohol, rodinné prekliatie
So ženou, ktorej patril jeden z jeho najhranejších hitov Elena, sa zoznámil, keď mal devätnásť. Fakt, že ide do manželstva s muzikantom, ktorý vedie búrlivý život, doma bude málo a na rodinu si nájde čas len sporadicky, si Elena Šuráková neuvedomovala.
Foto: Ikar
„Bola som veľmi mladá, prísne vychovávaná, naivná, neskúsená. Muzikantský život som nepoznala, nevedela som, čo sa môže stať, nevidela som žiadne riziká. A keby ma aj niekto vystríhal, zrejme by som necúvla. Jednoducho, chcela som byť s ním,“ spomína prvá spevákova žena v knihe Posledný bohém.
A tak aj bolo – Elena zostávala doma väčšinou sama, s malou dcérou Dankou. Karolovi však nič nevyčítala, ani neskoré príchody, ani alkohol. Vo veľkom bratislavskom byte na Námestí 1. mája, kam sa po čase presťahovali, už nebola sama. Bývala s nimi aj Karolova mama Oľga. Muža a Karolovho otca, ktorý mal tiež blízko k alkoholu, nechala v Jelenci…
"Ak by Karol Duchoň žil v dnešnej mediálnej dobe, asi by bol (nechceným) kráľom bulvárnych tituliek,“ myslí si hudobný producent a znalec populárnej hudby Juraj Čurný. V živote speváka bolo totiž všetko, čo bulvár miluje a z čoho produkuje škandálne články – žúry, ženy, dobré autá, problémy s peniazmi a predovšetkým alkohol, ktorý ho napokon premohol. "Boli aj povinné dobové rituálne tance smerom k vtedajšej monopolnej politickej strane. Nepochybujem, že toto všetko by mu dnešné médiá a dnešné sociálne médiá dali dokonale ,zožrať’.”
„Karol bol dobrosrdečný človek, priam by som povedal filantrop, len si nevedel povedať dosť. Jedno obdobie, keď začal mať problémy s pečeňou, nepil. No keď sa pečeňové testy dostali do normy, opäť ho to povzbudilo k tomu, že je vlastne v poriadku a môže piť znovu. Jeho manželka Elena sa mi raz sťažovala, že doma vypije denne liter hanáckej vodky. A jeho mama mi neraz pošepla: Dohovorte tomu Karolovi. No dohovoriť… ako, keď vás nepočúva? Bol to bohém, rád hýril, hazardoval, hrával karty. Raz som bol s ním. Hralo sa o veľké peniaze a on prehral 200-tisíc,“ spomína na svojho nespútaného kamaráta Karol Čálik.
Dosť povedala aj jeho prvá manželka Elena. „Keď nepil, bol ako med. Ak by som to mohla vrátiť, povedala by mu, aby sa dal liečiť. V čase nášho rozvodu by som si ani vo sne nepomyslela, že rok na to Karol umrie. Nebol v dobrej kondícii, ale koho by napadlo, že 35-ročný muž skoná?“ hovorí Elena, ktorá žiadosť o rozvod podala po dovolenke pri Jadrane v roku 1984.
„Karol sa rozhodol, že emigruje. Nedbal na argumenty, že Danka chodí do školy a on nevie reč. Poslal nás domov vlakom a v Juhoslávii ostal sám. Na Slovensko sa vrátil až po svokrinom talefonáte. Bola zrútená z toho, že ho viac neuvidí…“
Krátko po rozvode sa oženil s Alenou Čermákovou, majsterkou zvuku v rozhlase. Chcel po jej boku začať nový život. Takmer sa jej podarilo dostať ho na správnu cestu. Takmer… Ani chátrajúce zdravie, ani nový vzťah búrliváka neprinútili k zmene životného štýlu.
Namiesto plánovaného dieťaťa ostal Alene smútok a dlhy. Šesť rokov trvalo, kým ich splatila. Ani lieky z Ameriky, ktoré Karolovi posielal kamarát hokejista, jeho pečeň, poškodenú žltačkou v detstve a rôznymi zaručenými prípravkami na chudnutie, speváka nezachránili. Bolo na nich totiž varovanie: Nekombinovať s alkoholom!
Bol len jeden
Pred posledným koncertom, už žlto-popolavý, Oľge Szabovej v šatni povedal: "Viem, že to je kruté, ale moje dnešné vystúpenie v kapele bude posledné. Ráno musím nastúpiť na Kramáre a kedy odtiaľ vyjdem a či vôbec, neviem. Zomieram, ja do tej nemocnice musím nastúpiť.”
Svoju kolegyňu a kamarátku prosil, aby sa za neho modlila. A keď spieval poslednú pieseň Mám ťa rád, obrátil sa tvárou ku kapele. „My baby sme revali ako zmyslov zbavené,” spomína speváčka. Boris Filan, ako aj ostatní kamaráti ho navštevoval každý deň v nemocnici. Nosil mu knihy aj časopisy. "Jedného dňa mi jeho ošetrujúci lekár povedal hroznú vec: Noviny mu nechaj, knihu už potrebovať nebude.“
Karol Duchoň zomrel 5. novembra 1985 vo veku 35 rokov. Dnes sa k jeho piesňam hlásia ďalšie generácie poslucháčov. Duchoňove albumy sú stále v prvej stovke najpredávanejších aj v roku 2020. Časť jeho repertoáru zľudovela – stáva sa súčasťou narodeninových osláv, svadieb či firemných večierkov.
Legende slovenskej populárnej hudby druhej polovice minulého storočia Karolovi Duchoňovi je venované aj multižánrové predstavenie Zem pamätá. Autorský divadelný projekt renomovaného českého režiséra Jiřího Havelku vznikol na pôde Slovenského komorného divadla Martin. Ľudia počas predstavenia poskakujú, spievajú si songy spolu s účinkujúcimi, páčia sa im. Nie je to zvláštne, keď Duchoň už 35 rokov nežije?
