Mám rád knihy. V domácej knižnici mám predovšetkým tie na pozeranie – výpravné, obrazové. Tie elektronické čítam. V mobile. Mobilovým čítaním som získal prístup k literatúre takmer kdekoľvek a kedykoľvek a tiež minimálne dve dioptrie.
No, prístup k literatúre… Pôvodne som si do telefónu zadovažoval knihy, ktoré som sa hanbil kupovať v kamennom kníhkupectve a doma by ma vyslovene strašili. Takže cez svoj malý displej som nelúskal Danteho či Miltona, ale životopis Agassiho. Aktuálne sa moja telefónna knižnica profiluje ako výsostne kriminalistická. Mám v nej napríklad kompletného Dominika Dána.
Svet internetov mi nie je cudzí. Odkedy som do šuplíka odložil (na horšie časy) nezničiteľnú tlačidlovú Nokiu a vymenil ju za prístroj s dotykovou obrazovkou, našli si ma aj sociálne siete. Moje profily na Facebooku či Instagrame sú však úplne asociálne, „bezpriateľové“. Využívam ich ako svoju permanentnú, no neustále aktualizovanú, virtuálnu galériu.
Už niekoľko týždňov si napríklad vediem elektronický, obrázkový koronadenník. Okrem ateliérového maľovania teda ešte po večeroch okupujem jedálensky stôl a kreslím. Téma je jasná. Karantéma. Kríza mi tak paradoxne zdvojnásobila pracovné nasadenie. V týchto dňoch práve zvažujem, ktoré z týchto kresieb sa stanú ilustráciami, dokonca aj elektronických kníh.
