O novej monografii Soňa Valentová – cesta herečky, ktorá vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT, sme sa porozprávali s jej autorom, teatrológom Karolom Mišovicom.
Foto: Jozef Vavro
Prečo ste sa rozhodli písať práve o Soni Valentovej?
Soňu Valentovú dlhé roky uznávam ako výnimočnú umelkyňu i osobnosť a ako divadelný teoretik mám len jedinú možnosť, ako sa poďakovať umelcovi – napísať o ňom. Divadlo je pominuteľné, herectvo sa v ňom rozplynie s poslednou klaňačkou. Ostáva len v svedectvách kritiky a na fotografiách. Preto sa žiaľ stretávam aj so zástupcami mladej generácie, ktorí už nevedia, kto je Soňa Valentová, poznajú ju prípadne len ako Macochu z Perinbaby. Kniha je teda mojou poctou umelkyni a aj mojou osobnou vďakou za všetky stretnutia a rozhovory o divadle, ktoré sme spolu za tých pár rokov zažili. Nie je však jednosmernou ódou. Chcel som vytvoriť triezvy pohľad na jej umenie a kniha teda ponúka výsostne teatrologický exkurz do jej umeleckej kariéry. Zároveň cez herecké osudy Sone Valentovej som sa snažil zmapovať aj vo všeobecnosti vývoj slovenského činoherného herectva od druhej polovice 20. storočia až do dnešných dní.
Aká je to kniha, komu je určená?
Dal som jej názov Cesta herečky, a teda sa v nej nezaoberám privátnym životom Sone Valentovej, keďže ona sama už napísala autobiografiu Prelet nad životom. Ja som chcel naopak rozpísať argument, prečo je Soňa Valentová taká významná herečka a v čom spočívala jej herecká špecifickosť. Samozrejme ako čerstvý tridsiatnik som nemohol vidieť všetky jej divadelné kreácie, do divadla som začal pravidelne chodiť v roku 2003. To priznávam aj v knihe, pri analýze Valentovej kariéry do tohto obdobia čerpám najmä z archívnych materiálov, recenzií, spomienok pamätníkov a zachovaných vidozáznamov starších inscenácií. Jej novšie výkony som už analyzoval na základe vlastnej diváckej a kritickej recepcie. Myslím, že kniha je určená všetkým milovníkom divadla a najmä priaznivcom Sone Valentovej.
Foto: Dorota Holubová
Čím teda je Soňa Valentová výnimočná umelkyňa?
V tom ako dokázala prekonať obrovský herecký oblúk. Začínala postavami bezduchých a bezbranných naiviek, do ktorých ju obsadzovali vďaka jej lyrickému až éterickému zjavu s krásnymi bujnými vlasmi, veľkými modrými očami a nádherne súmernou postavou. Cestu ku skutočným charakterovým rolám si musela vybojovať tvrdou prácou. O jej rozvíjajúcom sa talente nikto nepochyboval, ale nezačínala ako veľká hviezda. Do Slovenského národného divadla prišla veľmi umelecky mladá a musela sa učiť na vlastných chybách. A to býva pri hereckom povolaní veľmi ťažké aj zraňujúce. Ako hovorievala jej staršia kolegyňa, herečka Mária Prechovská: V divadle neexistuje protekcia. O siedmej sa otvorí opona a na javisku sa všetko ukáže. V divadle teda mala Valentová veľmi komplikované začiatky, ale naopak v televízii a vo filme vďaka svojej fotogenickosti a civilnosti prejavu si okamžite vydobyla všeobecné uznanie. Jej prvé kreácie v týchto médiách boli skutočne homogénnejšie, než tie javiskové. Význačné postavenie v súbore SND si tak získavala postupne a to najmä obrovskou usilovnosťou a profesionalitou, spolu s Emíliou Vášáryovou a Božidarou Turzonovovou ju môžeme smelo zaradiť do trojice najtvárnejších herečiek ich generácie.
Jej cesta od krehkých zasnených dievčat k výsostne dramatickým až tragickým postavám bola vyšľapaná veľmi poctivo. Samozrejme v slovenskom divadelníctve sa hovorí, že úlohy dostávala vďaka svojmu manželovi, režisérovi Pavlovi Hasprovi, ale to je veľmi zjednodušujúci pohľad. Áno, pravidelne ju obsadzoval a práve on mal obrovskú zásluhu na jej hereckom formovaní a zrení, v knihe som tento vzťah nazval doslova pygmalionovským. Preto ťažko hovoriť o protekcii. Manželia Hasprovci boli zohratý dlhoročný tandem, kedy Valentová vedela absolútne naplniť režisérovu predstavu o danej roli. Zároveň s ňou nepracoval v každej jednej inscenácii, jeho dvornými herečkami boli aj Božidara Turzonovová, Anna Javorková či Zdena Gruberová a ona tiež účinkovala aj v inscenáciách iných režisérov – Karola L. Zachara, Petra Mikulíka, Jozefa Palku, Jozefa Bednárika, Ľubomíra Vajdičku či Romana Poláka. Nehovoriac o množstve režisérov vo filme a televízii.
Aká teda bola herečka?
Ako herečka sa spočiatku stretávala skôr s pozitívne ladenými úlohami, ale ako umelecky zrela, tak jej začali pribúdať roly v absolútnom protiklade s jej ľudským naturelom. Soňa je totiž veľmi láskavá, až duchovná bytosť a paradoxne pravidelne stvárňovala extrémne negatívne postavy, od Macochy v Perinbabe cez tyranskú sestru Wolfovú z filmu Requiem pro panenku alebo sestru Ratchedovú v Prelete nad kukučkiným hniezdom či Lýdiu Ivanovnu z Anny Kareninovej.
Na pozadí hereckého príbehu Sone Valentovej sa dotýkate aj histórie divadla. Ktoré udalosti považujete za zlomové?
Zmeny spoločenských pomerov sa vždy odrážali aj v práci divadelníkov. Soňa Valentová začínala v 60. rokoch, preto sa snažím stručne predstaviť prierez histórie divadla od tohto desaťročia až po záver jej kariéry v roku 2016. V základných kontextových rámcoch spomínam demokratizáciu divadelných pomerov 60. rokov, ale i následnú normalizáciu, ktorá výrazne zasiahla do chodu divadla. I do kariéry Sone Valentovej. Veď Pavol Haspra dosahoval značné úspechy práve pri inscenovaní hier Arthura Millera či Edwarda Albeeho, ich diela však začiatkom 70. rokov museli zmiznúť z repertoárov. Samozrejme spomínam aj rok 1989 a všetko čo sa „dobré i zlé“ udialo v slovenskom divadelníctve po tomto prelomovom dátume. No nejde o enumeratívne dejiny divadla. V knihe sa však skutočne nezaoberám výhradne len konkretizáciou hereckých kreácií Sone Valentovej, ale vždy sa snažím v úmernej miere pomenovať aj význam danej inscenácie, priblížiť jej javiskový tvar a dobové súvislosti, v ktorých vznikla.
