Šeptuchám sa darí v hmlách, píše o čarodejniciach Alena Sabuchová

, 08.05.2020 08:00
cabo
Spisovateľka Alena Sabuchová Autor:

Názov knihy Aleny Sabuchovej Šeptuchy je tajomný a lákavý. Naznačuje niečo neobyčajné, akoby vyšeptané. A aj to tak je: autorka zavedie čitateľa do nie veľmi vzdialeného, ale zvláštneho Podlasia na pomedzí Poľska a Bieloruska. Sú tam hmly, pralesy, močiare a čarodejnice, čiže šeptuchy. Ale aj Kaufland, trblietkové špirály, pozerajú sa seriály a jedia slivkové koláče s posýpkou. Staré sa mieša s novým a skutočné s neuveriteľným.

V Podlasí nachádza čitateľ niečo blízke, našské. Aj u nás sa rozprávajú legendy o veštkyniach, bosorkách, ľudových liečiteľkách, a niektoré tieto ženičky ešte aj stále pôsobia. Nemajú však už tú patinu ako šeptuchy zo Sabuchovej knihy.

Jedna z týchto šeptúch sa napríklad vôbec neumývala. Patrilo to k jej imidžu. A nebolo to nechutné, len zvláštne – čo bosorky potrebujú. Však tie si vedia udržať hygienu aj inak než obyčajní smrteľníci. Teraz by si už ale asi aj ona, kvôli pandémii, poriadne umývala ruky. Šeptuchy sa však o vírusy nezaujímajú, vírusy neliečia. Zaujímajú ich iné boľačky a často teda liečia fantáziou. A o tom sa dobre číta.

Ide najmä o vzťahy

Hrdinkami rozprávania sú dve kamarátky, dospievajúce dievčatá, cez ktoré čitateľ vníma krajinu aj udalosti. Zdá sa, akoby sa aj autorka v tomto zvláštnom kúte, kde žijú šeptuchy, narodila. Je to tak?

„O tejto lokalite som sa dozvedela od mojej kamarátky jazykovedkyne a cestovateľky Katky Džunkovej,“ hovorí Alena Sabuchová. „Vedela som, že fenomén šeptúch je tam stále živý, rovnako aj svet, ktorý naznačoval, že ukrýva plno magických príbehov. To sa mi potvrdilo. Keď som tam po prvý raz zavítala, Podlasie sa stalo mojou bezpodmienečnou láskou.“

Hmlistá krajina
Hmlistá krajina Autor: Robert Tappert

V knihe účinkuje aj známy Bielovežský prales, ktorý autorka niekoľkokrát navštívila. Ako ho stihla prechodiť? „Hľadali sme tam zubry aj vlky, ale je taký obrovský, že na jeho prechodenie by som ešte pár návštev potrebovala.“

Originálna téma priniesla však Sabuchovej nielen zaujímavé opisy prírodnej scenérie, príbytkov šeptúch, života miestnych obyvateľov, ale aj rôzne zaujímavé konštatovania. Jedna z povestných liečiteliek si napríklad vzdychne, že ľudia čoraz menej vedia, čo chcú, ale tým viac to chcú.

Zaujímavá diagnóza doby! Nejasnosť cieľov? A takých podnetov je v knihe viac. Chutný je napríklad výrok ďalšej šeptuchy: Chlap počarovaný – ako klinec maľovaný. Ženy si totiž často objednávajú u šeptúch práve túto službu. Chcú čarami získať srdce vyhliadnutého (a nezaberajúceho) mládenca. Dá sa to? Aj čarodejnice si asi myslia, že prinútený chlap je nanič, akoby len nakreslený. No vzťahy sú vzťahy, ľudia sa o ne snažia.

Šeptuchy sú dedičstvom pohanstva, ale v tomto kraji ľuďom pomáha najmä pravoslávna viera. Alena Sabuchová pôsobivo opísala jej rituály a vôbec – miestnu duchovnú kultúru. Je azda sama veriaca?

„Pravoslávie som nepoznala skoro vôbec. Niečo som si naštudovala, niečo som pochopila priamo v Podlasí, ale najmä – mala som pravoslávnu konzultantku, ktorá bola aj predlohou jednej z postáv v knihe. Ja sama som veriaca, ale vieru nemám inštitucionali­zovanú, neverím v žiadnu cirkev, lebo vieru by sme mali nosiť predovšetkým v sebe.“ No a ako to má autorka s čarodejnicami? Verí v ich moc? „Pokiaľ ide o moc čarodejníc – kedysi som bola veciam medzi nebom a zemou ochotná uveriť viac. Dnes už mi to ide ťažšie, ale asi by som priamo nepovedala, že na žiadnu takú silu neverím.“

Spisovateľka Alena Sabuchová
Spisovateľka Alena Sabuchová Autor: Veronika Elekaničová

Čarovanie sa dedí

Za šeptuchami prichádzajú aj v dnešných časoch ľudia zo širokého okolia. Z mesta aj zo zahraničia. Majú rôzne problémy, nie sú spokojní so svojím zdravím, ale možno aj s osudom. Šeptuchy dokážu liečiť komplexne, čo človeku dobre padne a inde taký prístup nenachádza.

Šeptuchy namiešajú bylinky, nadiktujú postupy a dajú aspoň novú nádej. Nech je lekárska veda na akomkoľvek stupni vývoja, nech sa spoločnosť akokoľvek liberalizuje či konzervuje, stále sú situácie, keď človeku zostane už len mágia. Napríklad v túžbe otehotnieť či zbaviť sa nevyliečiteľnej choroby.

Je správne obrátiť sa na „bosorku“ či nie? Pri čítaní knihy o tom človek uvažuje. Autorka nič nevnucuje, len rozpráva príbehy. Čitateľ sa však predsa zháči, keď si prečíta, čo môžu tieto rady spôsobiť. Postaviť napríklad záchodovú misu do stredu vozovky, to je ozaj absurdný nápad. Malo to pomôcť, stal sa opak.

Kniha je skôr baladická, ale niektoré časti sú zábavné. Napríklad tá, kde čítame o najznámejšej šeptuche, tzv. Panej z Orly. Keď zomrela, jej agendu prevzal synovec a pokračoval. Vraj sa to dokázal naučiť. Čoby nie! Keď ľudia žijú neďaleko močiarov a pralesov, keď sú tam často ranné hmly a všetko rozvoniava bylinkami, tak ľahko pochytajú z prírody rôzne grify na zlepšenie vitality.

V tom kraji sa napríklad mŕtvi po smrti vracajú medzi živých, a to nie aby ich strašili, ale ďalej sa s nimi napríklad milujú. Cintorín nie je záhrada duchov, ale miesto, kde sa cez sviatky s nebožtíkmi hoduje. Podľa pravoslávnej viery sa s posvätenými potravinami v košíku prichádza k hrobom a posedí sa. Miestne ženy majú na cintoríne aj lavičku, kde sa žiali, ale dá sa tam aj príjemne poklebetiť. Skrátka, na cintoríne nemusí byť len smutno. V normálnom živote tam vonku je často smutnejšie. Aj o tom je Sabuchovej príbeh.

Kolenačky okolo kostola

Aj tam si chodia ľudia nakúpiť na pumpu alebo do Kauflandu a trocha sa rozptýlia. Dôstojne ich však rozveseľujú sviatky, púte, jarmoky. Vždy je to vážna duchovná očista, ale aj veselica. Možnosť úľavy, rozhrešenia. Kto chce, ten sa uvoľní, kto chce, ten sa vykúpi. Prejde napríklad po kolenách okolo kostola ako jedno z dievčat.

Ale viac je vždy radosti. Dievčatá si napríklad dávajú do vlasov vence z poľných kvetov a tráv, idú v noci so sviečkami do vody, hádžu vence na hladinu rieky a chlapci ich lovia. Je to troška iný kontakt ako cez internet a niet sa potom čo čudovať, že takí milenci ani neumierajú a milujú svoje ženy aj po smrti.

Na knihe so Sabuchovou spolupracoval aj fotograf Robert Tappert, ktorý nafotil aj zvláštnu náladu kraja. Vidno, že s autorkou sú zohratí a tému vnímali podobne. Koľko dní v Podlasí strávili a prečo si Sabuchová zvolila práve Tapperta? „Roba som oslovila jednak preto, že mu je Poľsko rovnako ako mne veľmi blízke – a téma hraníc sa často objavuje v jeho tvorbe. Myslela som, že by ho toto mohlo zaujať, hoci na začiatku sme ani jeden nevedeli, do čoho ideme. Vyber fotografií aj ich zoradenie som s dôverou nechala naňho.“ Tappert nafotil aj hmlu, aj vence, aj stromy, aj ženské vlasy, sviecu, všetko v jemných tónoch. Fotky sú umiestnené pred textom ako pôsobivá predohra. Vzbudí chuť na text.

Alena Sabuchová a fotograf Robert Tappert.
Alena Sabuchová a fotograf Robert Tappert. Autor: archív Aleny Sabuchovej

Čitateľ sa bude možno spočiatku trocha ťažšie orientovať v mnohých postavách, ale určite si toto čítanie obľúbi a bude sa naň tešiť. Je to výlet do zvláštna s nečakaným koncom, ktorý dá spätne ešte väčší význam celému príbehu. Čítajte teda pozorne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Šeptuchy #kniha #Čarodejnice #Alena Sabuchová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku