Nie je to paradox, naopak, je to dôkaz, že slovenskí spisovatelia sa vedeli uživiť aj inak ako literatúrou, a o to bola ich literárna tvorba nezávislejšia a zaujímavejšia. Popri dielach spisovateľov kňazov či spisovateľov lekárov jeden z najzaujímavejších regálov slovenskej literatúry zaplnili diela spisovateľov advokátov. Trónia v ňom takí vynikajúci autori ako Pavol Országh Hviezdoslav, Janko Jesenský či Ivan Horváth – a v súčasnosti sa k nim radí spisovateľ advokát Anton Blaha, okrem mnohého iného i spoluautor Zákona Slovenskej národnej rady o advokácii z roku 1990. Z jeho doteraz vydaných kníh zaujali najmä Pyžamová revolúcia (2007), Nepíš to, otec (2009), Rád sa pýtam aj počúvam (2013, kniha získala čestné uznanie E. E. Kischa) a Manderla a Modrý Maurícius (2015, kniha získala Medzinárodnú hlavnú cenu E. E. Kischa). Pozornosť čitateľov upúta aj jeho najnovšia kniha Ako som zachránil dedičstvo Kennedyovcom (2019).
Cenné je, že popri postavách, o ktorých píše, si Anton Blaha nezabúda všímať aj seba, postavu píšuceho, a na viacerých miestach knihy sa dozvieme, prečo pokladá advokátsku skúsenosť aj za dobré východisko pre spisovateľa. Úlohy žalobcu či sudcu bývajú jednostrannejšie, žalobca žaluje, sudca súdi – no advokát má tú empatickú výsadu, že sa smie vžiť do cudzieho zla, „ktoré je vo väčšej či menšej miere v každom z nás“. K originalite jeho sebareflexie prispieva aj nadhľad, s akým si Anton Blaha sústavne všíma, ako advokátska skúsenosť obohacuje aj arzenál jeho spisovateľských postupov – napríklad vo chvíli, keď cituje advokátsku poučku „začnite nie od začiatku, ale pekne od konca, tak sa najrýchlejšie dostaneme k veci“.
Tak vďaka empatii, ako aj vďaka nadhľadu sú všetky príbehy, ktoré nájdeme v tejto knihe, porozprávané s nepochybnou erudíciou. Anton Blaha ich nepíše preto, aby robil advokáta sám sebe, a tak sa v nich dočítame nielen o jeho advokátskych úspechoch (Tri ženy Ladislava Mednyánszkeho, starší, dopracovaný príbeh), ale aj o neúspechoch (Môj posledný prípad). V každom z nich nájdeme dôkladnú faktografiu, no aj suché fakty vie ich autor zaznamenať s humorom (Som prostitútka, pán sudca). A keďže čas beží, jedno obdobie sa vŕši na druhé a dávna minulosť je čoraz dávnejšia, cennou devízou tejto knihy je aj to, že popri pohľade spisovateľa a advokáta je v nej prítomný aj pohľad historika. Anton Blaha pripomína nielen holokaust (Keď sokol opŕchne) ale aj hrôzy päťdesiatych rokov (Špión, ktorého nepopravili).
Takto si na jednom mieste knihy zaspomínal na tie časy ústami jednej zo svojich postáv (klienta, o ktorého rehabilitáciu sa zaslúžil): „Keď ma pri výsluchoch oblievali vodou, keď ma v noci, počas niekoľkých hodín odpočinku, bachár budil každú polhodinu, aby som sa postavil rozospatý a zdrvený do pozoru, musel som stáť, až pokiaľ som nepadol na betónovú podlahu väznice. Až keď ma kopancami zdvihol, mohol som ako podťatý padnúť na pričňu. Hlavu mi išlo rozhodiť a keď som už zaspával, bachár znovu zabúchal na dvere a trýznenie sa opakovalo, vstať, pozor, strata rovnováhy, kopance a pád na posteľ. Vedomie akoby sa mi rozdvojilo, nevedel som, čo je pravda a čo lož, myslel som, že som sa zbláznil, nerozlišoval som deň a noc. Hoci dnes žijeme v lepších časoch, nerozlišovanie pravdy a lži hrozí zas a znova. Slobodu prejavu využívajúce, no zároveň ju ohrozujúce hoaxy, čiže sofistikované polopravdy, sú oveľa zavádzajúcejšie než niekdajšie primitívne nepravdy. Je dobre, že na knižný trh prichádzajú také knihy, ako je najnovšia kniha Antona Blahu. Je to kniha zaujímavá aj potrebná.
