Chodíte rada do Bratislavy alebo ste na toto mesto – kvôli osudom rodiny – zanevreli?
Do Bratislavy sa od roku 1989 vraciam pravidelne. Vôbec som na svoje rodné mesto nezanevrela, hoci – nie všetko sa mi tam páči. Dokonca som do Bratislavy nechala preniesť popol mojich rodičov z Mníchova. Sú teraz pochovaní na Ondrejskom cintoríne. Zakaždým, keď som v Bratislave, sa tam zastavím a položím aspoň kytičku.
Na čo z Bratislavy si rada spomínate a čo rada zažívate, keď sem prídete teraz?
Mám množstvo pekných spomienok na detstvo: prechádzky pri Dunaji, kúpanie na Matadorke, výlety do Svätého Jura, kde sme mali chatu, spomínam si Divadlo na korze, kino Mladosť, posedenia s kamarátmi u Veľkých Františkánov, kúpanie na Zlatých pieskoch, v pamäti mám aj Bratislavské jazzové dni. Z obdobia po roku 1989 k mojim najväčším zážitkom patrí medzinárodné Stredoeurópske fórum v Bratislave, stretnutia s priateľmi pod Prašnou baštou či kúpanie vo Veľkom Bieli.
Máte v Bratislave kamarátov, žijú tu ešte priatelia rodičov či kolegovia mamy, Agneše Kalinovej? Tešia sa z reedície knihy?
Hoci som odišla v roku 1978, naďalej mám v Bratislave viac priateľov ako kdekoľvek inde na svete. A k tým dávnym neustále pribúdajú noví priatelia a známi. Odkedy sa venujem prekladom, nadviazala som napríklad veľa kontaktov v literárnych kruhoch. V posledných rokoch som bola v Bratislave tak často, až sme sa s kamarátkami smiali, že prichádzam ako električkou. Lenže – udrela koronakríza a moja „električka“ prestala premávať, dúfam, že len dočasne. Letenky na marec mi zrušili, zatiaľ sme museli odložiť plány na prezentáciu nového vydania knihy Tisíc a jeden vtip. Priateľov mojich rodičov je už, žiaľ, čoraz menej, ich generácia odchádza, ale určite sa z reedície veľmi tešia, tí mladší mi to potvrdili.
Foto: Archív Júlie Sherwood
Kde všade kniha vyjde a ako sa dajú vtipy prekladať?
Preklady do iných jazykov sa zatiaľ neplánujú. Táto reedícia je určená slovenským čitateľom – tým, ktorí si pamätajú pôvodné vydanie ako legendu, a tej mladšej generácii, pre ktorú by kniha mala byť okienkom do obdobia spred päťdesiatich rokov. A navyše, prekladať vtipy je naozaj ťažké. Teraz pracujem na anglickom preklade spomienok mojej mamy v rozhovore s Janou Juráňovou, Mojich 7 životov, dúfam, že sa mi podarí vydať ju v USA.
Vaša dcéra Miriam Sherwood pokračuje v dedových stopách: naštudovala v Anglicku kabaret, ktorý je venovaný Jánovi Kalinovi. Vraj má s týmto kabaretom vystupovať aj na Slovensku. Uskutoční sa toto turné? Budú v ňom účinkovať aj slovenskí herci?
Predstavenie Rendezvous v Bratislave je veľmi originálna zmes dokumentárneho divadla a kabaretu, viem, že môj otec by bol na vnučku ohromne pyšný. Okrem mojej dcéry Miriam v predstavení účinkujú jej dvaja anglickí kamaráti, ktorí sú autormi hudby, a jedna slovenská hudobníčka – všetci štyria hrajú aj spievajú. Slovenské turné plánovali na koniec septembra, aj ja som sa chystala sem prísť, veľmi sme sa na to tešili. No či sa turné uskutoční, závisí od toho, ako v tom čase budú fungovať divadlá a či sa bude dať cestovať.
Bol váš otec, napriek všetkým príkoriam, šťastný človek? Pôsobí tak jeho tvorba aj jeho úsmev. Čo ste na ňom najviac obdivovali vy? Čím vám chýbal a chýba?
Neviem, či by som ho označila za šťastného človeka – užil si veľa hrôz a príkorí a hlboko sa ho dotklo, že ho úplne vymazali zo slovenskej kultúry, s ktorou sa cítil bytostne spätý. Ale celkovo bol veľmi pokojný, vyrovnaný človek a fantastický rozprávač. Obdivovala som jeho rozhľadenosť, neuveriteľnú usilovnosť a energiu, systematický prístup k robote. Najviac mi asi chýba jeho láskavosť a ľudské teplo, a, samozrejme, zmysel pre humor. Odišiel priskoro, nedožil sa svojich šesťdesiatych ôsmych narodenín.
Zbieral otec aj niečo iné než vtipy? Zostal vám po ňom zaujímavý archív?
Otec zbieral všetko, od výmyslu sveta – knihy, fotografie, gramoplatne, výstrižky z novín, aj rôzne „blbosti“ – mal zložky, ktoré takto označil. To všetko po ňom ostalo, a keď v roku 2014 zomrela moja mama, pribudlo množstvo vecí po nej. Jej mníchovský byt som musela počas dvoch mesiacov zlikvidovať, to bolo dosť traumatické. Bolo to vlastne múzeum takmer sedemdesiatich rokov ich života, keďže do emigrácie sme si odviezli aj so zariadením kompletný bratislavský byt, v ktorom žili od roku 1945. Knižnicu sa mi podarilo odviezť do Bratislavy, našlo sa pre ňu miesto v Pisztoryho paláci. Ostatné veci som narýchlo vytriedila, časť som si vzala do Londýna a časť mám uskladnenú u kamarátky v Bernolákove, plné škatule zaujímavých vecí. Jedného dňa to všetko preberiem.
Vtipy vraj u vás lietali od rána do večera, ale vy sama ich údajne neviete rozprávať. Ktorý si však predsa pamätáte najlepšie?
Pri takom profesionálnom rozprávačovi vtipov, ako bol môj otec, som mala trému. Zlostil sa, keď som ich nepodávala správne. Ale pokúsim sa, tu je jeden vtip, potvrdený vlastnou trpkou skúsenosťou
Pán Kohn po týždennom londýnskom pobyte v lejaku nastupuje do lietadla. Uznanlivo poznamená: Teda pršať, to vedia.
A ešte jeden, ktorý v našej rodine patril k najobľúbenejším:
Čo by som mala kúpiť manželovi k meninám?
Kúp mu peknú knihu. Ale choď, knihu už má!
Verím, že sa ľudia na Slovensku nebudú riadiť touto radou a kúpia si nové vydanie Tisíc a jeden vtip.
