Včelár z Aleppa odkrýva svet, aký nechceme vidieť

, 29.06.2020 08:03

Kniha Včelár z Aleppa je príbehom dnešného sveta, odhaľuje však jeho tvár, ktorú nechceme vidieť. Na osude manželov zo sýrskeho mesta Aleppo odkrýva bolesť v duši, akú zanechajú hrôzy vojny, ale aj neľudské pomery v utečeneckých táboroch a strastiplná cesta za novým životom, za životom v bezpečí.

Christy Leftleri: Včelár z Aleppa
Christy Leftleri: Včelár z Aleppa Autor: Tatran

Nuri je včelár a svoju prácu, rodinu a domov miluje. V Sýrii už zúri občianska vojna, no oni čakajú, že sa stane zázrak a ich život sa vráti do starých koľají. Domy v meste sú zničené, nič už nefunguje a ktokoľvek môže človeka zabiť na počkanie, za najbližším rohom. Všade je prach, špina a v meste duchov cítiť pach smrti. Ten pach si Nuri ponesie so sebou tisícky kilometrov od domova, bude ho prenasledovať v mučivých snoch a vždy znova a znova sa mu pred očami vynoria obrazy tej skazy.

Keď pri výbuchu bomby zomrel Nuriho synček Sami a jeho žena Afra oslepla, vojaci prišli rovno do ich domu. Nie je vôbec dôležité, na čej strane stáli. Stáli proti životu. Brali si životy ľudí po stovkách a po tisíckach a z detí hrajúcich sa na ulici si robili terč. Vtedy sa muž a žena odhodlali a vydali sa na dlhú cestu do neznáma.

Musia prejsť cez Turecko a Grécko, aby sa napokon dostali do Británie, kde žije mužov bratranec. Prišli o všetko, o syna, o dom aj domov a takmer stratili aj seba navzájom. Ten hlboký žiaľ prežívajú každý inak a v ich živote už nič nie je také, ako bolo predtým. "Zabudol som, že domy môžu ešte niekde stáť, že ešte existuje celý svet, ktorý nikto nezničil tak ako Aleppo,“ hovorí muž. "Ja už nechcem nič,“ hovorí žena. Obaja sa strácajú každý vo svojej vlastnej temnote a po všetkej tej hrôze musia čeliť neľudským pomerom v utečeneckých táboroch. Istanbul bol ako čakáreň, ale Atény sú miestom statickej rezignácie. Tu ľudia pomaly zvnútra umierajú, jeden po druhom.

Európa je pre utečencov park páchnuci výkalmi, kopa špiny a odpadkov, kde ľudský život nemá oveľa väčšiu hodnotu ako doma medzi dvoma dávkami zo samopalu. V noci si treba dávať pozor, aby vám neukradli peniaze alebo aj dieťa. Dojčiacej žene vyteká z pŕs mlieko, no nemá ním už koho nakŕmiť. A deti inej matky sa každú noc strácajú v lese s neznámymi mužmi. Šancu má ten, kto má peniaze, inak je nový domov v nedohľadne. Nikto o nich nestojí, nech je ich príbeh zo Somálska, Sýriie, či sú Afganci alebo tureckí Kurdi.

Obraz ľudského zúfalstva, a predsa nie bez nádeje. V tom sa ľudia podobajú Nuriho včelám: sú zraniteľní, ale zároveň plní nádeje a smädu po živote. Nuriho žena bola maliarkou, mala schopnosť vidieť v krajine aj v ľuďoch pravdu. "Neoslepila ma bomba. Videla som syna umierať a vtedy všetko sčernelo,“ priznáva. Ľudská myseľ sa s nami niekedy zahráva, aby nás uchránila od priveľkej bolesti, akú už nevládzeme uniesť. Napokon to nie je žena, ktorá nevidí svetlo v temnote.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#knižné tipy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku