Vo vašej knihe Odkiaľ je život dokonalý čítame o bolonskom sídlisku, kde sa rodí tzv. Bolo-luza. Prečo ste takéto sídlisko vymysleli?
Villaggio Labriola je fiktívna štvrť, nenachádza sa ani v Bologni, ani nikde inde. Môžete ju nájsť kdekoľvek, na okrajoch miest, na druhej strane ulice, vo vedľajšom byte. Je to miesto, ku ktorému mám silný citový vzťah, lebo predstavuje vylúčenie, perifériu, znevýhodnenie už od narodenia, ale aj vôľu uniknúť, túžbu po spravodlivosti, po zmene. Dokonalý život je spravidla tak trochu ďalej od miesta, kde sa momentálne nachádzame. Môžeme k nemu vzhliadať z lavičky, predstavovať si, ako ho dosiahneme, vydať na cestu za ním. Práve „smerovanie niekam“ nás udržuje pri živote a dáva nám schopnosť zdokonaľovať samých seba a spoločnosť, v ktorej žijeme.
V akej časti Bologne žijete vy? A ako dlho?
Prišla som do Bologne v septembri 2003, keď som začala študovať na univerzite. Počas sedemnástich rokov sa zmenilo veľa vecí. Bývala som na rôznych perifériách, na internátoch, štyridsať minút autobusom od centra a aj v centre, kde bývam teraz.
Čo je typické pre Bolončanov?
Bologna je prímorské mesto bez mora. Je ako veľký prístav, ktorý prijme všetkých. Sídli tu najstaršia západná univerzita a ešte aj dnes sem prichádzajú mladí zo všetkých kútov Talianska, aby zmenili svoj život a vďaka vzdelaniu, kultúre a štúdiu si vybudovali budúcnosť rovnako, ako som to svojho času urobila aj ja. Je to nádejný spôsob, ako sa vykúpiť, uniknúť. Centrum Bologne je preplnené úžasnými knižnicami, je tam množstvo námestí, kde sa ľudia môžu stretávať a diskutovať. Bolončania sú otvorení a zaujímajú ich spoločenské témy. Milujem slobodu a súdržnosť tohto mesta. Adoptovalo si ma a ja mu vďačím za veľa.
Odkiaľ je život dokonalý
Foto: Inaque
Adele žije na periférii Bologne a má len osemnásť rokov, keď sa v jedno skoré ráno vyberie sama na zastávku autobusu, s prasknutou plodovou vodou a kontrakciami, aby sa dostala do pôrodnice. Je rozhodnutá dať dcéru na adopciu, pretože ju jej bývalý frajer Manu opustil a navyše sa ako drogový díler dostal do väzenia a ona chce pre svoje dieťa čosi lepšie, než život na sídlisku Labriola, ktorého obyvatelia sú už od narodenia odsúdení na biedny život. Tridsiatnici Dora a Fabio, naopak, patria do lepšej spoločnosti, majú krásny priestranný byt v historickom centre Bologne, ale po rokoch neúspešných pokusov o umelé oplodnenie sa ich manželstvo pre Dorinu posadnutosť dieťaťom rúca. No je tu ešte aj Zeno: Adelin tajomný sused, ktorý ju každý večer pozoruje zo svojho balkóna, a zároveň Dorin študent. Zeno vníma všetky jemné, takmer neviditeľné hranice, ktoré oddeľujú mesto protagonistov od mesta vydedencov. A všetkých spája jedna a tá istá túžba – nájsť miesto, kde by sa im život mohol zdať aspoň na chvíľu dokonalý.
V príbehu vystupuje aj postava pozorovateľa Zena, tajomného suseda hlavnej hrdinky Adele. Cez túto postavu dostávate do príbehu aj to, čo by sa doň inak nedostalo?
Zeno je chlapec z periférie. Rozhodne sa, že bude používať knihy na to, na čo boli pôvodne určené: ako politický a občiansky nástroj. Prostredníctvom čítania žije životy druhých, navštevuje vzdialené miesta a pochopí, že panelák, v ktorom sa narodil, nemusí byť jeho osudom, má možnosť voľby. A tak sa rozhodne študovať na klasickom gymnáziu a začať písať. Písať znamená aj zaujímať sa o svet okolo: nájsť správne slová, ako ho opísať, a tak pochopiť, čo je prvým krokom ku zmene. Pod týmto uhlom pohľadu je Zeno moje druhé ja. Aj on verí v moc písaného slova.
Dokazuje vaša kniha, že je dôležité, v akej rodine sa dieťa narodí? Môže sa aj dieťa zo sídliska, aké opisujete, stať úspešným človekom?
Miesta sú ako naši rodičia. Aj ony nás svojím charakterom ovplyvňujú, vzdelávajú, kladú prekážky. A my, ako rastieme, sme nútení sa im spreneveriť, oddeliť sa od nich, aj napriek vedomiu, že istá časť našej duše a náručia im bude navždy patriť. Vystihnúť vhodný okamih na odchod, hľadať vlastnú cestu životom, aj keď plnú chýb a omylov, a potom sa vrátiť ku svojim koreňom, to sú dve úlohy v živote, ktoré čakajú na každého z nás. Musíme sa zmieriť so svojou minulosťou, aby sme mohli začať písať nový, vlastný príbeh. Všetci hrdinovia mojich kníh sa snažia práve o toto: oslobodiť sa od ťaživej rodinnej minulosti, odísť z opustenej a izolovanej štvrte. Predtým však musia pochopiť a odpustiť. Aby si sa „stal niekým“, alebo ešte lepšie „kým chceš byť“, je potrebná škola. Vzdelanie, knihy, iná reč, ako je slang, to všetko ti pomôže pochopiť, koľko je na svete možností a že netreba opakovať chyby rodičov.
Zohráva v živote človeka dôležitejšiu rolu osud, náhoda alebo východiskové podmienky? Aké podmienky na naplnenie svojich životných snov ste mali vy? Museli ste veľa bojovať alebo vám úspech padol k nohám sám?
Nič nepadá z neba. Neverím na šťastenu, ale na politiku, ktorá investuje do vzdelania, ktorá vytvorí z každej periférie centrum a bude sa snažiť, aby každé dieťa malo rovnaké možnosti vyrastať slobodne a rozvíjať svoj talent. Verím, že kultúra a vzdelanie sú prostriedky na dosiahnutie víťazstva nad vlastnými slabosťami a ich premenu na silné stránky. Verím v dobrú vôľu jednotlivcov, ale aj ich treba podporiť. Nikto sa nezachráni sám. Cítim dlh voči mojej rodine čitateľov. Už od detstva ma učili chápať dôležitosť čítania. Nikto mi nikdy nepovedal: Musíš čítať! Práve naopak. Vždy ma obklopovali ľudia s knihou v ruke, a tak som dostala chuť začať čítať aj ja a už som neprestala. Žijeme v technologickej spoločnosti, ktorá kladie dôraz na vonkajší dojem. Čítanie je duševná aktivita a ako taká nie je veľmi propagovaná. Aj ja som sa stala takou, akou som túžila byť, vďaka knihám a situáciám, keď som skúšala byť inou ženou – Annou Kareninovou či pani Bovaryovou a žiť iný život. Vďaka tomu som pochopila, kto som a po čom túžim. Dlhujem aj škole, ktorá mi dala nielen vedomosti a vzdelanie, ale aj príležitosti na nečakané stretnutia a úžasné priateľstvá. Knihy a škola predstavujú možnosť stretnúť iných, odlišných ľudí, a práve ich odlišnosť nám umožní pochopiť, kto sme.
Aj iné vaše romány sú situované do okrajových štvrtí miest. Sú v Taliansku naozaj také rozdiely medzi centrom mesta a okrajovými časťami alebo je to vaša literárna pomôcka?
Nemyslím si, že by v Taliansku alebo kdekoľvek inde na svete boli periférie fikciou, práve naopak, existujú a sú čoraz väčšie a čoraz viac odtláčané na okraj záujmu. Nerovnosti sa čoraz viac prehlbujú. Myslím si, že rozprávať príbehy je prvý krok k tomu, aby sme pochopili problém a postavili sa mu čelom. Literatúra bola odjakživa v dejinách miestom, kde porazení nachádzali útočisko, pochopenie, hlas. Aj to je jeden z dôvodov, prečo si myslím, že čítanie je politická a morálna aktivita. Keď čítam, venujem pozornosť ľuďom, ktorí čelia ťažkostiam. Spoznávam ich, načúvam im, vciťujem sa do ich kože, myšlienok, trápenia, bez toho, aby som ich súdila. Na základe týchto skúseností už nemôžem ako občan ignorovať problémy skutočného života a obracať sa im chrbtom. Čítanie posilňuje súdržnosť a spolupatričnosť, pripomína nám, že sme súčasťou spoločnosti a nemôžeme žiť zatvorení doma, stiahnuť pred svetom rolety. Našou povinnosťou je byť otvorení svetu, vyjsť mu v ústrety, vzájomne si pomáhať. Od toho závisí aj naše vlastné šťastie.
Foto: Jacopo Brogioni
Váš prvý román Oceľ sa odohráva v meste Piombino, bol preložený do 25 jazykov a vznikol podľa neho film, ktorý uviedli na festivale v Benátkach. Kniha po slovensky nevyšla, nevieme teda, prečo sa volá Oceľ, ale vraj sú to vaše zážitky z detstva. Je to akási autobiografia?
Nepíšem autobiografické romány. Môj život nie je dosť zaujímavý na to, aby som o ňom napísala knihu! Do každého románu vkladám autobiografické detaily, predovšetkým sú to miesta. Piombino bolo viac ako sto rokov mestom ocele, celá jeho existencia sa krútila okolo oceliarne, ktorá ma vždy fascinovala, a teraz je už zavretá. Prežila som tu letá svojho detstva a tri roky dospievania. Priťahoval ma protiklad medzi fabrikou, ktorá symbolizovala námahu, a neďalekým morom – miestom oddychu. Kniha rozpráva príbeh o dozrievaní dvoch mladých dievčat, Anny a Francesky, v tieni vysokých pecí. Neviem vysvetliť, prečo mala taký úspech. Myslím si, za to vďačí aj faktu, že som očami dvoch dospievajúcich žien rozprávala o svete oceliarskeho priemyslu, ktorý speje k zániku. Nezostáva mi iné, len dúfať, že bude preložená do slovenčiny a vy sami poviete, čo si o nej myslíte!
Píšete o mladých dievčatách a ženách, podobný námet poznáme z kníh Eleny Ferrante, v čom sú vaše knihy, autorky mladšej generácie, zásadne iné? Sú drsnejšie alebo sa nám to iba zdá?
Milujem Elenu Ferrante. Začala som ju čítať až po tom, čo vyšla Oceľ (2010) a jej tvorba ovplyvnila moju vlastnú až neskôr. Prvý diel Geniálnej priateľky vyšiel v Taliansku v roku 2011. Už som ju neprestala čítať a milovať. Sama som bola prekvapená tým, koľko tém nás spája a že našou spoločnou učiteľkou a vzorom je Elsa Morante. Elenu Ferrante považujem za skvelý príklad autorky, ktorá dokáže skúmať a analyzovať nielen postavenie žien, ale aj hĺbku a tajomstvá ženskej duše. Nedokážem porovnať svoju tvorbu s knihami, ktoré sú mi také drahé a stále som s nimi v kontakte. Ak ešte nepoznáte Elsu Morante, odporučila by som vám čo najskôr preložiť, vydať a začať čítať jej diela. My ženy potrebujeme, aby sa o nás rozprávalo v súvislostiach a aby sme búrali stereotypy, ktoré sa nás snažia zaškatuľkovať, súdiť a vymedzovať naše hranice.
Najnovší román má názov podľa verša z vašej básne. Zodpovedali ste si románom túto básnickú otázku?
Základná otázka, od ktorej sa odvíja dej knihy Odkiaľ je život dokonalý., znie: Čo znamená byť rodičom? Ako dokážeme zvládnuť obrovskú zodpovednosť za šťastie človeka, ktorého príbeh je spätý s naším a je od neho závislý? Píšem a čítam preto, aby som si kládla otázky. Dobrý román musí čitateľa pribiť na kríž, nie upokojovať. Problémy, vášne a rozpory, ktoré v sebe živíme, nemajú riešenia ani vysvetlenia. Existujú nanajvýš čiastkové, dočasné a neuspokojivé odpovede, ktoré vedú k ďalšiemu hľadaniu. Písanie tejto knihy mi pomohlo akceptovať fakt, že každý rodič je nedokonalý, ako je nedokonalé každé dieťa a aj život sám. Dokonalosť je nebezpečný klam, pretože je falošná a nedosiahnuteľná. Šťastie má veľa spoločného s prijatím našej krehkosti, našich limitov a nedokonalostí, ktoré sú zároveň aj požehnaním a jediným spôsobom, ako môžeme rásť.
Foto: IBL / Shutterstock Editorial / Profimedia
Román ste venovali dcére Nilde. Myslíte, že bude dcéra román čítať? Nebudete vtedy už niekde inde?
Knihu Odkiaľ je život dokonalý som začala písať mesiac po narodení Nildy. Bola som ešte vyľakaná z pôrodu a zo zmeny, ktorú narodenie dieťaťa vnesie do života. Dieťa príde a prevráti váš svet naruby. Materstvo prináša svetlo, o ktorom sa veľa rozpráva, ale o tieňoch sa mlčí. Chcela som skúmať túto zmenu, prejsť ňou, aby som sa pripravila na obdobie, keď ju budem prežívať. Chcela som sa postaviť tvárou v tvár strachu a pochopiť, čo by znamenalo stať sa matkou. Stať sa inou Silviou? Zostať rovnaká ako predtým, so všetkými chybami? Spochybniť moju matku? Dieťa dokáže narušiť vašu identitu, spôsob fungovania, celý súbor pocitov. Román rozpráva predovšetkým o období očakávania, ktoré sa často zhoduje s chvíľami, keď účtujeme s minulosťou, aby sme šli v ústrety neznámej budúcnosti. Kto je vlastne dieťa? Patrí nám alebo sebe? Podobá sa nám alebo nás zrádza?
Zisťujete, ako to je?
Keď dnes pozorujem Nildu, som fascinovaná. Nikdy ju neprestanem spoznávať a mnohé veci pre mňa zostanú záhadou, takisto ako ona nebude nikdy vedieť všetko o mne. Milujem nadovšetko túto záhadu. Deti nám nepatria. Privedieme ich na svet a vychováme ich s nekonečnou láskou, aby mohli odísť. Odlúčenie sa začína už pôrodom, je to nádherná a dojímavá bolesť. Neviem, či Nilde bude niekedy čítať moje knihy. Možno ju bude privádzať do rozpakov, ak by mala vstúpiť do hlbín duše svojej matky. Bude lepšie, ak to neurobí, veď existuje množstvo iných, nádherných kníh. Dúfam, že bude milovať čítanie. Román Odkiaľ je život dokonalý. som napísala v čase, keď som ju dojčila, držala som ju v náručí, mala som ju zavinutú v šatke, aby som mohla písať na počítači. Takže jeden čerstvý exemplár priamo z tlačiarne som odložila pre ňu. Bez nej by táto kniha nevznikla. Opakujem však, že ho nemusí čítať. Žiadna kniha sa „nemusí“ čítať! Dôležité je iba želanie.
Silvia Avallone
Narodila sa v roku 1984 v Bielle, v piemontských horách, istý čas strávila v industriálnom Piombine a v súčasnosti žije v Bologni, kde vyštudovala modernú filológiu. Na tieto tri miesta situovala aj dej svojich románov. Jej prvotinou bola Oceľ (Acciaio, 2010), ktorá ju katapultovala medzi najvýraznejšie hlasy súčasnej talianskej literatúry. Nasledoval román Marina Belezza (2013) a v roku 2017 zatiaľ posledný román Odkiaľ je život dokonalý. No ešte v roku 2007 vydala básnickú zbierku Il libro dei vent' anni (Kniha dvadsiatich rokov, Edizioni della Meridiana), za ktorú získala Cenu Alfonsa Gatta v kategórii mladých autorov a z ktorej pochádza verš, ktorým nazvala svoj tretí román: Da dove la vita perfetta (Odkiaľ je život dokonalý). Knihu do slovenčiny preložila Ivana Dobrakovová. Knihy Silvie Avallone sú preložené do 23 jazykov a Oceľ bola aj sfilmovaná.
