Keď už viem, že nie som nesmrteľný, žijem inak?

Mariusz Szczygiel je uznávaný poľský reportér a tak je jeho najnovšia kniha zostavená z poviedok - reportáží. V pestrej zbierke príbehov predstavuje vždy iné postavy, v rôznej dobe aj na geograficky rôznych miestach, a predsa všetkých niečo spája.

23.08.2020 08:00
debata

Každý z nich hovorí o tom, čo v jeho živote nie je a čo v ňom, naopak, nechýba. V autorovom živote rozhodne nechýba empatia či poézia, ale ani humor. Jeho cestu do hĺbky ľudskej duše sprevádza nadhľad nad vlastnými či cudzími nedostatkami.

Mariusz Szczygiel: Nie je Foto: Absynt
nie je Mariusz Szczygiel: Nie je

A tak sa v knihe popri sebe ocitnú životy českej navrátenej emingantky, poľských sestier, ktoré prežili holokaust, Karola, ktorý sa narodil ako Karolína, či albánskeho maliara, ktorý ako politický trest musel vo fabrike nosiť vrecia. Niektoré poviedky sú smutnejšie, iné veselšie, dokonca veľmi. Dôchodcu, ktorý pred avizovaným koncom sveta rozpredá celý svoj majetok a pri varení kompótu si plánuje cestu po exotických ostrovoch, prekoná už len opis otcovej návštevy v Prahe, kde aj pravoverný poľský katolík nasáva svetskú kultúru a podlieha uvoľneným mravom. Nehynúci obdiv k Čechom však môže naštrbiť jediná návšteva moderného baletu.

Mariusz Szczygiel je dušou reportér a tak jeho hrdinovia a hrdinky nie sú fikciou, sú skutoční, z mäsa a kostí, so svojimi svetlými i tienistými stránkami. Mnohí z nich sú známe historické postavy, napríklad poľské literátky Ludwika a Zofia Woznické či česká poetka Viola Fischerová, kamarátka Havla aj Hrabala. S Violou sa autor zoznamuje tak, že si raz v metre na plagátiku prečíta jej báseň. Tá báseň mu napokon otvára dvere do najhlbších spomienok ženy, ktorá v exile prežila samovraždu svojho manžela. Karola, ktorý sa narodil ako Karolína, autor spoznáva cez facebook. A sochára, ktorý tajne umiestňuje svoje diela na verejné miesta, aby vyprovokoval dialóg, pozná roky. Známu pražskú vilu Mullerovcov, ktorú v 30. rokoch navrhol rakúsky architekt Adolf Loos, predstavuje cez osudy obyvateľov, ktorí v nej žili, kým sa vila nestala sama sebe múzeom.

Keď už viem, že nie som nesmrteľný, žijem inak?

Nie je je kniha o tom, čo nám v živote chýba, ale aj to tom, čo v ňom, naopak, je či dokonca prevažuje. Mariusz Szczygiel ako reportér pátra po príčinách, chce prísť veci na koreň, a preto sa neuspokojí len s jednou interpretáciou. Svoje postavy a ich pravdu často konfrontuje so spomienkami ich súčasníkov a dokonca snorí v historických dokumentoch. Bremeno tejto novinárskej práce si však nechá na svojom chrbte. Čitateľa s ľahkosťou pozýva už k prestretému stolu, na ktorom mu aj ťaživé otázky bytia naservíruje ako chutný a výživný pokrm. A hoci sa často konfrontuje so smrťou, cieľom je položiť otázku – keď už viem, že nie som nesmrteľný, žijem inak?

„Knižka sa volá Nie je. Ale keď sa ma pýtajú, či je to knižka o prázdnote, hovorím: nie je. O strate? Tiež nie. Slovné spojenie ,nie je‘, to je pre mňa dvojica slov plná rovnováhy a pokoja. V prázdnote i v strate je čosi smutné, akási prehra. V NIE JE však musíme vidieť aj to JE. Pre mňa je to knižka o hľadaní JE v NIE JE. Aby každé ,nie je‘ malo v rámci možností aj svoje ,je‘.“ Tak opísal obsah svojej novinky sám autor.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #knižné tipy