Vychádza vôbec prvý slovenský preklad Milana Kunderu

Knihy svetoznámeho česko-francúzskeho spisovateľa Milana Kunderu sme doposiaľ mohli čítať iba v češtine. Posledných tridsať rokov Kundera písal výlučne francúzsky a preklady do češtiny a slovenčiny nepovoľoval.

09.09.2020 14:50
kundera Foto:
Milan Kundera v apríli roku 1979 v Paríži.
debata (4)

Vyšli iba esejistické knihy, ktoré autor sám „prepisoval“ do češtiny. Až v pokročilom veku Kundera (má 91 rokov) konečne pripustil preklady do oboch jazykov. Postupne vyjdú všetky štyri romány napísané po francúzsky vo vydavateľstve Artforum. Ako prvý vychádza posledný román Sviatok bezvýznamnosti, ktorý vyšiel francúzsky v roku 2014.

Slovenskí čitatelia sú zvyknutí čítať Kunderu výlučne v češtine a preto slovenský text vzbudzuje v prvých momentoch rozpaky. Je to preto, lebo čeština má nielen iné slová, ale aj akcent, syntax alebo rytmus alebo je to spôsobený iným štýlom románov písaných po francúzsky? Z tohto pohľadu bude veľmi zaujímavé porovnávať oba preklady.

Milan Kundera: Sviatok bezvýznamnosti Foto: Artforum
Sviatok bezvyznamnosti Kundera Milan Kundera: Sviatok bezvýznamnosti

Sviatok bezvýznamnosti je iný text, na aký sme zvyknutý v Kunderových českých románoch: slovná zásoba je strohejšia a rytmus pomalší. Celkové rozprávanie veľmi pripomína Kunderove obľúbené romány Jakub fatalista od Denisa Diderota alebo Hostinec kráľovnej Pedauky od Anatola Franceho.

Kundera sa v Sviatku bezvýznamnosti vracia k obľúbeným siedmim častiam, ktoré slúžia ako variácie na jeho tradičné obľúbené témy a motívy: (neznesiteľná) ľahkosť, smiech, nevinnosť (anjeli), zvádzanie (smiešne lásky), imidž (imagológia), nesmrteľnosť (prepisovanie dejín) atď. Dokonca sa vracia k očareniu mladej ženy mužom, ktorá jeho jazyku vôbec nerozumie (poviedka a film Ja, trúchlivý boh). Nezamestnaný herec Caliban (divoch zo Shakespearovej Búrky) hovorí zámerne pakistansky a slúžka Mariana (bohyňa slobody, symbol Francúzskej republiky) portugalsky, nie francúzsky. Jeden netuší, čo hovorí druhý. A to ich zbližuje.

Autor rozvíja aj svoju obľúbenú nesmrteľnosť v dejinách. Na veľké historické osobnosti sa po smrti nezabúda ako na obyčajných ľudí, stávajú sa však bábkami, ktoré sú plne v moci nasledujúcich generácií. Každá generácia vníma niekedy úplne odlišne danú historickú epochu (v románe o Stalinovi), takže si málokedy navzájom rozumejú.

Je to jedno, lebo podstata múdrosti tkvie v pochopení bezvýznamnosti človeka. Je to podstata života. A čo je významné? No to, ako hovorí nepriamo postava Stalina, čomu ľudia uveria. A kto má veľkú vôľu (Schopenhauer), presvedčí ich o čomkoľvek (imagológia).

Ramon, aby sa cítil zaujímavý, si vymyslí, že má rakovinu. Je to hlúpe? Nevie ani on sám, čo ho vedie k záchvatu smiechu. Niekoľkokrát sa pokúša vystáť dlhý rad na Chagallovu výstavu. Vždy to vzdá. Ale prečo znudené tváre v rade majú viac síl? Zaujíma ich jedinečné umelcovo dielo alebo je to len ďalšia turistická atrakcia?

Vtipy stratili moc, žijeme v post-žartovnej dobe. Autor cituje Hegla, podľa ktorého humor – nie výsmech, satira, sarkazmus – je možný iba za dobrej nálady, lebo z veľkej výšky dobrej nálady možno pozorovať nekonečnú hlúposť ľudí a smiať sa tomu. A kľúčom k dobrej nálade je bezvýznamnosť.

Sviatok bezvýznamnosti je skrytá hra symbolov a motívov. Autor ich rôzne splieta, kombinuje a vysvetľuje. Čitateľ, ak chce mať skutočnú radosť z románu, musí byť veľmi pozorný. Ale Kunderovi netreba až tak veriť, lebo veľmi rád mystifikuje. Je to jediná radosť v tomto svete – ktorému sa nedá veriť -, ktorá zostala.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 4 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #Milan Kundera #Sviatok bezvýznamnosti