Kde sa talentovaná autorka poviedok vzala? „Som z Púchova, každé prázdniny som prežívala u babičky v priam idylickej dedinke Vydrná a do Bratislavy som prišla študovať kulturológiu,“ usmeje sa.
Sedíme v kaviarni bratislavského kníhkupectva a štyridsaťročná Adriana priznáva nostalgiu: „Už dávno som v Bratislave nebola, teraz si spomínam, ako sme sem neďaleko chodievali na pirôžky. Dnes totiž žijeme s manželom v Luxembursku.“ Zo Slovenska spolu odchádzali ešte ako študenti.
„Vybrali sme sa na dva tri mesiace do Írska a ostali sme skoro štyri roky. Manžel je finančník a vždy ho lákalo pracovať v Luxembursku. Keď som ostala doma s prvým dieťaťom, povedala som si, že teraz je ten správny čas presťahovať sa. Kým sme žili v Dubline, veľa sme cestovali po svete, pracovala som pre letecké spoločnosti. Dodnes je cestovanie pre nás koníčkom, ktorý s nami zdieľajú už aj naše deti.“
Foto: Pravda, Robert Hüttner, Robert Huttner
Do sveta
Nebála sa, ako to tam v úlohe čerstvej mamičky s malým dieťaťom zvládne? Adriana sa začuduje: „Nie, vždy si nejako poradím, nájdem si kamarátov, vôbec mi nenapadlo, že by som mala mať strach. Odmalička ma naši viedli k samostatnosti, od 17 rokov som sa živila sama. Hneď po strednej škole som pracovala ako moderátorka v rádiu Dúha, odišla som do zahraničia, vrátila som sa, vyskúšala som si rôzne práce – ako študentka som pod Michalskou bránou obracala palacinky, neskôr som pracovala pre telekomunikačnú firmu…“
Počkať – to už je akosi ďaleko od kulturológie? „Kultúra nie vždy vynáša, vždy som ju brala skôr ako koníček – aj dnes to tak mám, vediem v Luxembursku neziskové združenie, ale na živobytie si musím zarábať inak.“ Dnes teda v Luxemburgu pracuje pre Európsku komisiu ako projektová manažérka v Publikačnom úrade, ktorý vydáva odborné publikácie.
Aha, takže jej prirodzene napadlo, že by si mohla aj sama vydať knižku? Adriana sa zasmeje, také jednoduché to nebolo. Je síce vášnivá čitateľka, rada číta aj tisícstranové romány – niekedy má rozčítaných aj päť kníh naraz. Obľubuje magický realizmus, knihy Kena Folleta, ale aj Stručnú históriu ľudstva od Yuvala Noaha Harariho, číta tiež severskú krimi, jej miláčik je Jo Nesbo. A veľmi rada má poviedky Vandy Rozenbergovej.
„Píšem príbehy, odkedy som sa naučila písmenká. Moja prvá kniha boli ľúbostné verše pre kamaráta z vedľajšieho vchodu, ktoré sa, našťastie, nezachovali. To som mala asi sedem rokov a aj som si ich ilustrovala,“ smeje sa.
„Neskôr som si založila blog, kde som písala o živote mladej rodiny v Luxembursku, na ktorý som mala pozitívne ohlasy, to bol asi prvý impulz. Vlani v januári som začala písať poviedky, bol to spontánny nápad… Túžila som po zmene v pracovnej oblasti, povedala som si, že pôjdem na pohovor do Úradu pre vydávanie publikácií Európskej únie a ono to vyšlo. Všetko na seba zázračne nadväzovalo. V auguste som sa odhodlala poslať rukopis do vydavateľstva s tým, že to len vyskúšam. Ozvala sa mi Nataša Ďurinová, ktorá mi neskôr redigovala knihu, že sa jej moje poviedky veľmi páčia, odporučí ich vydavateľstvu a drží mi palce. V septembri som nastúpila do novej práce a pár dní nato, trčiac v dopravnej zápche, som si prechádzala maily a tam bola správa, že v Ikare majú záujem vydať moju knihu. Skoro som od radosti vyletela z auta! Veď dnes sa poviedky veľmi nevydávajú,“ teší sa aj teraz.
Z príbehu do príbehu
Prečo teda zvolila poviedky? „Rada ich čítam, kupujem si antológie poviedok v angličtine, milujem írske krátke príbehy. Skúšam písať aj dlhšiu formu, no pri troch deťoch si ťažko nachádzam čas, aby som sa ponorila do písania. Poviedku napíšem veľmi rýchlo, oveľa dlhšie mi trvá potom editovanie, hrám sa so slovami, snažím sa premýšľať ako moje postavy, pohrúžiť sa do ich životov. A povedala som si, že dobrá poviedka vydá za celý román. Láka ma, že na pár stranách môžem čitateľovi ponúknuť celý príbeh.“
Poviedky pôsobia, akoby len opísala skutočný život, akoby sa tie príbehy komusi naozaj stali, no Adriana tvrdí, že ide len o jej fantáziu. „Príde mi nefér vykrádať skutočné príbehy druhých, snažím sa prežívať hrdinov, navodiť si atmosféru. Keď začínam písať, nikdy neviem, ako sa príbeh skončí, mám o ňom len matnú predstavu.“
Niektoré postavy v knihe sa objavujú aj v ďalších príbehoch, ich osudy sa prelínajú. Neskôr už nie, prečo? „Pôvodne som si hovorila, že príbehy sa budú navzájom prelínať a spájať ich bude motív lásky. Lenže nakoniec sa mi to celé vyvinulo inak.“
Zdá sa, že témou Mimózy je skôr nešťastná láska. Boysová na to hovorí, že láska má rôzne formy: „Iná je láska k zvieratku, k rastlinke, iná je láska medzi ľuďmi, k deťom, k partnerom, k rodičom, pozerala som na lásku širokospektrálne. Skúšala som aj trochu experimentovať s formou, preto som napísala jednu poviedku formou monológu, v inej, nazvanej Správy z Korziky, sa prelínajú časové roviny. Azda moja najobľúbenejšia je poviedka Vieročka.“ Práve tento príbeh pôsobí ako živý, akoby ho autorka len zaznamenala, no ona hovorí, že z príbehu je skutočný len motív padajúceho snehu.
Podobne realisticky pôsobí príbeh nazvaný Dobré ráno, Huntington! Verne opisuje správanie človeka s Huntingtonovou chorobou, ktorá spôsobuje odumieranie mozgových buniek.
Mimóza namiesto Gromperekichelcher
Prečo vlastne Adriana knižku nazvala Mimóza? „Pôvodne sa kniha mala volať Gromperekichelcher. Vo vydavateľstve hneď namietli, že toto zvláštne slovo nikto nebude vedieť vysloviť – bolo to na základe poviedky, ktorá sa do výberu nakoniec nedostala.“ Adriana vysvetľuje, že ide o jej obľúbené luxemburské zemiakové placky, ale doslovný preklad slova je zemiakový koláčik. Cítite v luxemburskom slove naše krumple? Názov bol teda príliš komplikovaný, potom bolo veľa iných nápadov a napokon Natašu Ďurinovú napadlo nazvať súbor poviedok Mimóza pre svet plný citov, ktorými poviedky oplývajú.
„To sa mi hneď zapáčilo. V mojich poviedkach je hlboký citový svet a mimóza je v prenesenom význame ktosi veľmi citlivý. Napríklad v poviedke z plavárne Aj v nebi plačú hlavnej hrdinke plavčík zvodca povie: Nebráň sa, ty moja nádherná mimóza. A na prvej čítačke z mojej knižky v Púchove som dostala aj kvet mimózy. V poslednom čase je po tejto kvetine veľký dopyt. Rastlina sa vyznačuje tým, že keď sa človek dotkne jej lístkov, schúlia sa a zavrú. Existuje aj osviežujúci letný drink mimóza, je to kombinácia pomarančového džúsu a šampanského.“
A prečo z knižky vypadla poviedka o luxemburských zemiakových plackách? „Vlastne neviem, možno sa objaví v ďalšej knihe. Luxembursku sa objavuje v knihe na viacerých miestach. Ale keď píšem, nesnažím sa dej situovať do konkrétnej krajiny. Cítim sa ako Európanka, žila som vo viacerých krajinách, korene mám na Slovensku, dobre sa mi teraz žije v Luxembursku, snažila som sa opisovať príbehy tak, že by sa mohli odohrať kdekoľvek. Pevne verím, že jedného dňa sa mi podarí preložiť Mimózu aj do iného jazyka, napríklad do nemčiny, francúzštiny, a tak si ju budú môcť prečítať aj ľudia v Luxembursku.“
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Bryndza v mrazničke
Adriana už 13 rokov žije v Luxembursku a cíti sa tam dobre. „V krajine sú tri úradné jazyky nemčina, francúzština a luxemburčina, dohovorím sa po francúzsky a po nemecky, manžel je viac nemčinár, hovorí aj luxembursky, no bežne sa dohovoríte aj po anglicky. V prvej práci, to bola medzinárodná firma, som používala iba angličtinu. Presťahovali sme sa do Luxemburska, keď dcérka ešte nemala ani rok. V jej roku a pol som začala pracovať. Materská v Luxembursku trvá šesť mesiacov a bábätká prijímajú do škôlok už od štyroch mesiacov,“ vysvetľuje Adriana.
Jej tri dcéry – štrnásťročná Marína, jedenásťročná Paulína a štyriapolročná Ella – vraj výborne hovoria po slovensky, chodia do Európskej školy, kde majú aj slovenčinu, ale vzdelávajú sa po anglicky, postupne priberajú ako ďalšie jazyky francúzštinu a nemčinu.
„Luxembursko je veľmi malá krajina, otvorená, sami si uvedomujú, že potrebujú zahraničný kapitál a polovica obyvateľov sú cudzinci. Na našej ulici nájdete Francúzov, Turkov, Rumunov aj Belgičanov – najmä oblasť v blízkosti hlavného mesta je veľmi internacionálna.“ Adriana sa pohybuje v medzinárodnej komunite, no predsa najviac priateľov má v česko-slovenskej komunite.
Žije tam vraj približne tisíc Slovákov, o čosi viac Čechov, väčšina z nich pracuje v európskych inštitúciách. „S kamarátmi sme si založili pred rokmi neziskové združenie Slovaks in Luxemburg. Celoročne pripravujeme rôzne akcie, organizujeme čítania pre deti, aby si upevňovali slovenčinu, pozývame do Luxemburska divadlá a súbory zo Slovenska, robíme workshopy, koncerty, športové podujatia, pikniky, varíme spolu guláše… Už prišlo aj niekoľko umelcov z Bratislavy, napríklad Pavol Hammel či Peter Lipa, naposledy u nás koncertovala Andrea Zimányiová,“ hovorí Boysová.
Domov na Slovensko chodia s rodinou dva- či trikrát do roka, hlavne na letné prázdniny. „Hoci najstaršia dcéra sa narodila v Írsku a dve mladšie deti v Luxembursku a často cestujeme, majú veľmi blízko ku Slovensku. Veľa cestujeme, deti milujú slovenské jedlá vrátane bryndzových halušiek. Zo Slovenska si vždy vozíme veľa bryndze, strkáme ju do mrazáku a vyťahujeme, keď na ňu dostaneme chuť. A, samozrejme, deti poznajú domáce makovníky a orechovníky.“
Kedy si vyťažená manažérka vôbec nájde čas na písanie? „Najčastejšie cez víkend a po večeroch, keď deti stíchnu, dám si slúchadlá do uší, pustím si klavírnu hudbu a píšem. Niektoré poviedky dávam čítať dcéram, niečo pošlem mame, ale jej sa všetko páči, to je práve ten problém s mamami. Mama napríklad povie, že sa jej nezdá spisovné slovo žuchnúť a potom ju musím ubezpečovať, že to slovo existuje.“
Adriana aj v Luxembursku dbá na to, aby sa doma čítalo v rodnej reči. „S deťmi si doma aj recitujeme, počas korony sme si urobili domáci Hviezdoslavov Kubín. Každý rok objednávam zo Slovenska veľa kníh pre deti, v škole majú slovenskú knižnicu.“
A čo teda jej deti čítajú? „Najstaršia Marínka teraz hltá Sherlocka Holmesa, zamilovala si Tarzana, ale aj Emmu od Jane Austenovej, Paulínku naposledy zaujala kniha Malamandra a Ellu teraz baví kniha Deň, keď pastelky dali výpoveď. Bez rozprávky skoro nikdy nechodíme spať. Deti majú klasické aj elektronické knihy, doma si hrávame aj divadlo, na výletoch si vymýšľame vlastné rozprávky.“
To znie naozaj ako rozprávka s dobrým koncom.
