Veselý reportér Mariusz Szczygieł verí v seba

Zbiera literárne ceny doma aj vo svete, v televízii mal svoju vlastnú talk show, pravidelne píše stĺpček do renomovaných novín Gazeta Wyborcza. Okrem toho vedie školu reportáže a s priateľmi majú svoje kníhkupectvo. Zo všetkého najradšej sa však rozpráva s ľuďmi. Poľský spisovateľ a reportér Mariusz Szczygieł je známy najmä bestsellerom Gottland (2006, v češtine 2007), ktorý preložili do 19 jazykov a v Bruseli sa stal Európskou knihou roka. Nedávno prišiel do Bratislavy na knižný festival predstaviť svoju novšiu knihu s názvom Nie je.

, 27.09.2020 07:00
1
Knihy Mariusza Szczygieła už preložili do 19... Foto: Pravda, Robert Hüttner
spisovatel, mariusz szczygiel Knihy Mariusza Szczygieła už preložili do 19 jazykov.

Prišli ste zo zahraničia v čase korony a protiepidemických opatrení – ako sa vám cestovalo?

Letel som lietadlom do Viedne a hovoril som si, ako len vydržím v tom rúšku, ale vydržal som. Asi preto, že letuška mi priniesla pohár francúzskeho šumivého vína ako pozornosť, lebo vraj čítala moju knihu a páčila sa jej. To sa mi ešte nikdy nestalo! Teda niežeby mi ľudia občas nepovedali, že moje knihy čítajú, ale nikto mi kvôli tomu nedaroval alkohol. To znamená, že literatúra asi prispieva k alkoholizmu.

Alebo k lepším vzťahom?

Možno. V každom prípade nám prikázali vyplniť dlhý dotazník kvôli pandémii a nakoniec si ho od nás zabudli vypýtať, takže ho mám stále v taške, keby niečo prišlo.

Prišli ste do Bratislavy na knižný festival, ktorý sa volá BRaK. Ten názov trocha mýli, pretože brak znamená niečo menej kvalitné, nehodnotné, odpad. Čo je pre vás takým brakom, ktorý vám nechýba?

Pomenujem to v bodoch. Z osobného hľadiska mi nechýbajú vlasy a nechýba mi ani sex – ale nie preto, že by som nemohol, ale sa mi nechce – to, prosím, zdôraznite! Môj obmedzený kontakt s otcom počas pandémie ma trápi, pretože trpíme, že sa teraz nemôžeme objať. Stretávam sa s mnohými ľuďmi a nechcem rodičov ohroziť, bojím sa o nich. Otec má 87 rokov a polovicu môjho života sme sa objímali, bozkával ma na čelo a teraz mi každý deň zavolá, aby aspoň počul môj hlas, aj keď mám už 54 rokov… No a ešte by som nechcel to množstvo rôznych impulzov, ktoré ma mňa doliehajú, pretože potom nemôžem poriadne čítať, neviem sa sústrediť. Počas karantény som čítal veľa, ale zrazu je veľa všetkého okolo, tak si asi urobím prestávku.

Vezmete si dovolenku? A od čoho?

Áno, našťastie zarobím peniaze tým, že píšem. Ľudí, ktorých v Poľsku uživí len písanie kníh, nie je zasa tak veľa, takže mám šťastie a môžem si dať pauzu. Chýba mi trocha pokoja, už sa bojím ráno zapnúť si rádio, čo sa zasa zo správ dozviem. V Poľsku vláda každý deň vymyslí niečo proti demokracii a niečo, čo spoločnosť rozdeľuje na nejaké skupiny a celkom podľa stalinského vzoru ich stavia proti sebe. Každý deň niekomu povedia, že nie je človek, že nie je plnohodnotný Poliak a ja už to nemôžem počúvať.

Aký je plnohodnotný Poliak?

Katolík a heterosexuál, ktorý verí, že Poľsko je krajina samých historických úspechov a veľmoc ako Anglicko, Nemecko či Francúzsko, že sme veľkí a iní v Európe by si nás mali brať za vzor. Celé roky som bol novinár, a preto nemôžem žiť bez správ, ale takéto veci ma ovplyvňujú viac ako samotná pandémia, na nej je aspoň niečo dobré.

Mariusz Szczygieł so svojimi knihami Nie je a... Foto: Pravda, Robert Hüttner
spisovatel, mariusz szczygiel Mariusz Szczygieł so svojimi knihami Nie je a urob si raj, ktoré vyšli aj v slovenčine.

Čo môže byť dobré na pandémii?

Každé nešťastie obsahuje aj prvok šťastia. Som tiež vydavateľ, máme s kamarátmi kníhkupectvo a na začiatku pandémie som si myslel, že budeme musieť všetko zatvoriť a skončiť, lebo ľudia nebudú mať peniaze a prestanú si kupovať knihy a čítať. Nakoniec sa ukázalo, že aj keď ľudia nemajú peniaze, začali čítať viac. Už sa prejedli seriálov a sledovali na internete besedy a autorské čítania. Najprv 30 ľudí, potom 300, 3 000 a stále viac. Kultúra sa šírila na youtube a ľudia zistili, že knihy sú dobrá zábava. Predávajú sa knihy, e-knihy, audioknihy, všetko. Teší ma, že Poliaci dospeli k záveru, že potrebujú nejaký duchovný rozmer a že to nemusí byť len svätá omša. A ešte sa počas pandémie ľudia naučili, že sa nemusia ponáhľať. Dá sa žiť aj bez náhlenia a nezomrieme. Ja sa neponáhľam už dlho, bežím len na autobus alebo na vlak. Nešoférujem, lebo nemám vodičák, na šoférovanie moje psychické, fyzické ani intelektuálne schopnosti nestačia. Hlavne, že viem šoférovať svoj život!

Je o vás známe, že neveríte v Boha, no v jednom rozhovore ste povedali, že nie ste ateistický netvor. Ako to vysvetlíte? V čo teda veríte?

Verím v seba, nie ako narcis, ale ako človek, ktorý sa nespolieha na to, že niekto urobí niečo zaňho. Ani Boh. Moja mama sa ma opýtala: čo ak si sám neporadíš, pretože budeš chorý alebo paralyzovaný na posteli, čo budeš robiť potom? Moja viera v seba obsahuje vieru v človeka a priateľstvo. Verím vo svoje vzťahy, ktoré udržiavam, mám veľa priateľov, ale takých blízkych je päť a sú rôzneho pohlavia. S nimi si navzájom pomáhame. Napríklad – keď je niekto chorý a nemôže pracovať a mne vyjde nová kniha, okamžite mu ponúknem peniaze. Keby sa nejaké nešťastie stalo mne, urobia to tiež. Teda verím v seba a v človeka, aj v človeka vo mne. Samozrejme, nejaký prapočiatok musel byť a nevylučujem, že kvantová fyzika objaví, čo je Boh a možno objaví, že ona je Boh alebo existuje niečo ešte za kvantovou fyzikou. Nevieme.

Vyrastali ste však v katolíckej rodine…

Áno a Biblia je skvelé čítanie, plné symbolov a metafor, ale pre mňa sú to už len bájky s morálnym posolstvom. Mne katolícke kresťanstvo nevyhovuje, pretože si nedokážem v kostole kľaknúť. Mám s tým problém, ale nie preto, že by ma boleli kolená, bráni sa tomu celé moje telo a v hrudi cítim odpor. Kľaknúť si vyžaduje od človeka poníženie a ja si myslím, že sme sa už skláňali dosť, celé storočia. Nemôžem súhlasiť s takým ponižovaním, ale ani s tým, aby človek odovzdával zodpovednosť za seba niekomu inému. Ja nie som slabý typ, cítim sa dosť silný, aby som zodpovedal za seba sám. Na to moja mamička povie: Boh ťa potrestá a budeš slabý. Takého Boha, ktorý by ma chcel trestať a ktorý by si želal, aby som bol slabý, odmietam. Aj veriacich ľudí si vážim, ale našťastie zo mňa takáto viera vytiekla, ani neviem kedy a ako.

Zdá sa, že Slovensko a Poľsko majú spoločnú práve silnú katolícku vieru. Aj na Slovensku bolo v poslednom roku veľa pokusov sprísniť interrupčný zákon a jedna z verzií dostala názov "poľský model“…

Tak to by sa veľmi potešil náš neformálny vodca Jaroslav Kaczynski, pretože on by chcel zaviesť "poľský model“ v rôznych odboroch a do celej Európy, pre stranu Právo a spravodlivosť sme morálna špička Európy. Za seba môžem povedať, že ak by moja mama neabsolvovala potrat vo veku 42 rokov, už by som mamu nemal, lebo podľa lekárov bolo veľmi pravdepodobné, že ten pôrod neprežije.

Slováci a Poliaci sú susedia, ale veľa toho o sebe nevieme, možno preto, že Tatry, ktoré nás delia, sú také vysoké. Vieme, že ste nám chceli zobrať Jánošíka, ale už sme zabudli, že k Poľsku pričlenili vyše desať slovenských dedín na severe, aj na to, že vojnový Slovenský štát Poľsko napadol spolu s Hitlerom. Poliaci si to pamätajú?

Dnes si na to nikto nespomenie. Slovákov máme radi. Keď sa spýtate Poliakov, ktorí v Tatrách lyžujú, vždy si pochvaľujú, cítia sa tu dobre. Kuchyňa je podobná a neviem, či je to pre slovenčinu, ale Slováci sa nám zdajú milí, usmievaví, sympatickí, ale nič viac o vás nevieme.

Keď doma poviem, že vyšla kniha od Michala Hvoreckého, povedia áno, Škvorecký, toho poznám… Česká kultúra je asi silnejšia, mala veľa reprezentantov a tých poznáme.

Keď doma poviem, že vyšla kniha od Michala Hvoreckého, povedia áno, Škvorecký, toho poznám… Česká kultúra je asi silnejšia, mala veľa reprezentantov a tých poznáme. K tomu je ešte jeden poľský spisovateľ Mariusz Szczygiel, ktorý stále píše o Čechoch a propaguje ich. Slovákom možno chýba nejaký kultúrny ambasádor, ktorý by písal o Slovensku. Tém by bolo veľa, napríklad, či sa Slovensko už vyrovnalo s fašistickou minulosťou. Alebo o slovenských umelcoch. O tom by som si rád prečítal. Musíte si nájsť niekoho, kto by sa do vás zamiloval ako ja do Čechov!

Myslím, že s minulosťou sme sa celkom nevyrovnali, my máme inú povahu… A teraz máme znova dôvod Čechom závidieť – že oni majú ako ambasádora vás. Čo sa vám na Čechoch tak páči?

U mňa je to naozaj "láska nebeská“, nie je to len práca, že o nich píšem. My Poliaci a Slováci sme si možno viac podobní a ako reportéra ma viac zaujímajú ľudia, ktorí sú iní. Ale keďže som už tak často v Čechách a toľko o nich viem, možno už preberám ich hodnoty a začnete ma zaujímať vy… Na Čechoch ma zaujímalo viac vecí. Najprv ich dejiny, chcel som Poliakom povedať, že český spôsob prežitia v dejinách je iný ako poľský, ale nie je horší. A že sa to nedá hodnotiť. A ešte som chcel urobiť radosť sebe osobne knihou Urob si raj, v ktorej sa ľudí pýtam, ako sa im žije bez Boha. A zistil som, že dobre. Prestal som byť otrokom modlenia, no bál som sa, že sa ocitnem v nejakom vzduchoprázdne a potreboval som urobiť to, čo český filozof Ladislav Klíma nazval "vzkriesenie Boha zo síl vlastných“. No a do tretice som napísal knihu Láska nebeská o českej literatúre, pretože aj keď si občas od nejakého autora zapamätám len jednu vetu, tá žije vo mne svoj vlastný život. Česká literatúra, to je ako keby ste si dali šľahačku s jahodami a až doma zistíte, že ste zjedli sýty rezeň. Navonok vyzerá ľahko, ale o chvíľu zistíte, že to malo svoju váhu.

Presne ten istý pocit mám aj ja z vašich knižiek, že dokážete aj také vážne témy ako smrť, identita človeka, choroba, samota podať s ľahkosťou. Ste predovšetkým reportér a knihy, čo píšete, vychádzajú z faktov, nie je to žiadna fikcia.

Ďakujem. Snažím sa, aby mal čitateľ pocit, že číta knihu dobrú ako fikcia, ale aby si pamätal, že je to všetko pravda. Len forma je literárna, ale držím sa faktov a nikdy žiadne nepridávam, keď neviem, priznám sa, že neviem – hoci čo tá osoba robila práve vtedy. A ono je to lepšie, než robiť závery.

Spisovateľ Mariusz Szczygieł. Foto: Pravda, Robert Hüttner
mariusz szczygiel Spisovateľ Mariusz Szczygieł.

Po profesionálnej stránke je to náročná reportérska práca, hľadáte dokumenty, hľadáte ľudí, ktorí by vám mohli niečo dôležité a zaujímavé povedať, hrabete sa v archívoch. Ale pred čitateľom tú ťažkú prácu šikovne schováte za pekný príbeh.

Čitateľ celé to úsilie nesmie vidieť, inak by bol z toho unavený. Napríklad keď som hľadal falošnú neter pani Müllerovej, ktorú vraj do jej slávnej pražskej vily od architekta Adolfa Loosa nasadili eštebáci, čakal som na stretnutie s ňou tri roky. Mal som len jej rodné priezvisko a keď som ju našiel, stále predo mnou kľučkovala, raz bola v Taliansku v Alpách a potom v Ríme, potom zas niekde inde, do Prahy prišla o týždeň predo mnou či po mne, takže sme sa zasa nestretli. Ale ja sa neponáhľam, hovorím, že všetko v živote chce ten správny okamih.

Česká poetka Viola Fischerová mi svoj príbeh do knihy Nie je porozprávala s tým, že ho môžem uverejniť až po jej smrti. Jej najväčšou stratou bola strata manžela, ktorý sa zastrelil vedľa nej na posteli a ona sa odvtedy stala poetkou, poézia z nej vytryskla ako prameň a to ju liečilo. Vtedy som nevedel, že je chorá a že o dva-tri roky zomrie. Keby som bol typický novinár, bolo by mi ľúto, veď vyzerá ešte tak dobre, že bude žiť ešte 20 rokov a ja musím s príbehom tak dlho čakať. Ale ja som si povedal – dobre, napíšem to niekedy inokedy, veď sa neponáhľam. A nakoniec som to napísal až po ôsmich rokoch.

Prečo?

Mal som vtedy také obdobie, že sa mi nechcelo. Volám sa Szczygieł, v preklade to znamená stehlík a u nás sa hovorí "veselý ako stehlík“, aj ja som bol vtedy veselý ako ten vtáčik, bolo leto a nechcelo sa mi do toho. Predstava, že by som mal prepisovať celý dlhý rozhovor, ma odrádzala. A tak som to odkladal, až som prišiel na nápad a najal som si niekoho, kto ten záznam prepísal za mňa. A keď už som mal hotový podklad, išlo to samo.

Často si takto uľahčujete prácu?

Áno, bežne. Napríklad si dám inzerát, že hľadám niekoho, kto pozná tú a tú rodinu alebo kto pozná ľudí na starej fotografii. A ľudia mi píšu, aj na facebook a často mi sami ponúkajú príbehy, ktoré sa im zdajú zaujímavé. Všetky zaujímavé, samozrejme, nie sú. Ale niektoré áno. Dačo si odložím a po rokoch napríklad zistím, že mi to zapadá do novej knižky. Takže moji čitatelia urobia za mňa veľa práce…

Nezabudnite, že v slove "nie je“, ktoré má v slovenčine päť písmen, 40 percent tvorí "je“. A tak je to aj v živote.

Vo svojich knihách staviate najmä na osobných rozhovoroch s ľuďmi, ale pátrate aj v archívoch.

Áno, archívy mám rád, vždy si za tými dokumentmi predstavujem, kto to asi písal a prečo napísal takú kostrbatú vetu v protokole. V archíve sa naštartuje moja predstavivosť. Keď objavím v archíve meno, ktoré je pre mňa dôležité, hľadám na facebooku vnúčatá. Pre poviedku z knihy Nie je, nazvanú Zápisky z rozhovoru pri limonáde, ma oslovila jedna neznáma pani v kníhkupectve, že má príbeh, ktorý by ma možno zaujímal. Je to jej tajomstvo, o ktorom nevie nikto, iba jej syn a že to tajomstvo ju ťaží, tak by mi o tom rada porozprávala. Občas na autorskom čítaní totiž poviem, o čom teraz píšem, a tak som vtedy spomenul, že pracujem na knihe Nie je – o tom, čo v našom živote nie je. A ona mi porozprávala o tom, že už sedem či osem rokov nevie pochovať svojho manžela a stále má doma urnu s jeho popolom. Bulvárny novinár by možno napísal o tom, že lakomá vdova nechce pochovať svojho manžela, lebo pohreb je drahý a ešte by v článku vyrátal všetky náklady na pohreb. Ale ja som pochopil, že je to príbeh o láske, o láske až za hrob a že do mojej knihy zapadá absolútne presne. Aj keď názov občas trochu mätie, lebo pri limonáde sa zvyčajne rozprávame o niečom príjemnom.

Vypočujte si spisovateľa v rozhovore pre Český rozhlas

Mätúci je aj celý názov knihy Nie je.

Nie je je kniha o tom, čo v našom živote nie je. Môže to byť láska, minulosť, budúcnosť, nejaká časť tela, že sa občas prebudíme a zistíme, že niečo v našom živote nie je, a môže to byť hocičo. Ale nezabudnite, že v slove "nie je“, ktoré má v slovenčine päť písmen, 40 percent tvorí "je“. A tak je to aj v živote.

Chcete čitateľa prilákať tým, že nie ste jednoznačný?

Mám rád, keď neprezradím už v názve všetko, lákam čitateľa po malých kúskoch, tu odhodím rukavičku, tu pančušku – ako pri striptíze. Neponáhľam sa. A neponáhľam sa ani vtedy, keď už mám základný materiál pripravený a ostáva premyslieť príbeh. Ale na druhej strane sa bojím, že sa mi nejaký materiál stratí, pretože mám veľmi rád neporiadok. Tak bojujem sám so sebou. Nie som taký typ ako Hrabal, z ktorého sa slovo leje, ja to robím matematicky.

Ako to, že píšete "matematicky“?

Dopredu viem, aká dlhá má byť kapitola a koľko písmen má mať odsek v nej, aby to čitateľa zaujalo, neunavilo a aby to zapadlo do celku. Samozrejme, písanie sa nedá celkom vyrátať, je v ňom veľa rôznych faktorov. Vždy sa nájdu čitatelia, ktorým sa niektorá poviedka nepáči alebo sa im do knihy nehodí. Zaujímavé je, že keď som sa spýtal desiatich rôznych ľudí na knihu Nie je, každému v nej prekážala celkom iná časť. Ale dôležité pre mňa je, či sa moje knihy dajú čítať. A dúfam, že sa dajú…

To určite a s radosťou. Aj preto, že viete tak pekne zamaskovať tú premyslenú matematiku do niečoho, čo vyzerá ako obyčajný príjemný rozhovor či krátka spomienka…

Ďakujem. Ale keď už kniha vyjde, žije si svojím vlastným životom. Je to moja dcéra a hneď po krste vyrastie a keď je dospelá, už ju musím nechať, nech si s čitateľom poradí sama, aby ju "požiadal o ruku“.

Zrejme rozporuplne reagovali ľudia aj na vašu úspešnú knihu Gottland, ktorá sa stala bestsellerom a za ktorú ste získali veľa literárnych cien.

V Poľsku sa ma pýtali, či nie je pre Čechov urážlivá, keď ich tam vykresľujem ako zbabelcov…

Ale veď ste za ňu dostali vyznamenanie od českého ministra zahraničných vecí za šírenie dobrého mena Česka vo svete?!

To je pravda. Nepíšem v nej nijaké komentáre, tie nechávam na čitateľa, nikoho nesúdim. Každý môže knihu pochopiť po svojom. A ja so všetkými súhlasím. Dostal som aj úplne opačný ohlas, že som Čechov predstavil ako skvelý národ, ktorý nie je taký bojovný ako my Poliaci, ale má svoje hodnoty. Podobne je to s knihou Gottland v Česku. Hneď prvá kapitola je o Baťovi a jedna staršia pani mi poďakovala, že konečne Poliak napísal o Baťovi to, čo nedokázal napísať žiadny Čech: že to bol kapitalistický vykorisťovateľ, ktorý pil krv českého národa. A potom mi napísal jeden pán, že ako jediný som popísal Baťu ako skoro socialistu, ktorý sa o robotníkov staral, dal im vzdelanie, bývanie, že pozdvihol úroveň československého obyvateľstva.

Obaja pritom čítali tú istú knihu…

To mám práve rád! A súhlasím s oboma! Nie je to alibizmus, ale môj princíp písania. Nech si každý z knihy vezme to, čo chce a potrebuje. Aj o knihe Nie je mi niekto hovorí, že je depresívna, pretože má depresie a iný mi napíše, že je veľmi pozitívna, pretože v nej ľudia v tom svojom "nie je“ hľadali a občas aj našli to, čo "je“. Tak ako môj otec, ktorý v poviedke Jerzy Szczygieł v Prahe chcel v tej Prahe vidieť čo najviac, pretože mu slabne zrak a chcel mať spomienky. A ešte predvčerom moja mama hovorila, že keď nebudeme mať spomienky, nebudeme mať o čom hovoriť. Pravda je, že pamäť dáva človeku totožnosť, aj keď vždy sklame a minulosť si pretvára, ako sa jej chce, je to jediné, čo máme.

Vy ste sa svojimi knihami postarali o pamäť českého národa, že ste ich tak neodolateľne popísali…

Ďakujem. Raz mi napísal jeden český čitateľ: "Viete, my Česi vyrábame pivo už 600 rokov a za ten čas sme zabudli, že jeho chuť je horká. A vy ste nám to pripomenuli“. Tak aj ja teraz u vás ochutnám jedno pivo. Ale aby ste si nemysleli, nie som od ničoho závislý, práve preto, že viem, aké by to bolo pre mňa nebezpečné.

Počas rozhovoru nás trikrát vyrušili spisovateľovi fanúšikovia a fanúšičky s knihou v ruke a s prosbou o podpis. Zakaždým ich odmietol, ale tak, že im ponúkol možnosť zastaviť sa za ním po besede. "Aspoň si budem istý, že príde aspoň jeden môj čitateľ, ktorý mi zachráni česť, inak je to pre spisovateľa trauma,“ vysvetlil s neodolateľným úsmevom a oni odchádzali rovnako usmiati, hoci im hneď nevyhovel.

Vždy takto sympaticky odmietate svojich priaznivcov?

Vždy zasejem semienko na rozhovor, takže ľudia vedia, že môžu potom ku mne prísť a nielen po podpis, ale aj porozprávať sa. Rád hádžem také kotvy k rozhovoru a kto chce, vie si ma hocikedy nájsť na instagrame či na facebooku a niekedy mi ponúkne tému, čo by ma zaujímala. Tak to žiada boh reportérov. (Aby ste vedeli: Boh pre mňa nie je, ale boh reportérov áno!) A tak mám celú sieť spolupracovníkov a keď potrebujem, pomôžu mi nájsť typ človeka, aký potrebujem do najbližšej knihy – napríklad niekoho, kto žil v Anglicku, vrátil sa a teraz vedie doma podnik či hocikoho iného. Oni mi radi pomôžu a ani nevedia, že vlastne pracujú…

Ľudia, ktorých stretávam, sú moja psychoterapia, aj moja droga. Asi preto som reportér a píšem, lebo musím..

Za vašu prácu vás odmenili v Poľsku najvyššou literárnou cenou Nike, v Bruseli sa Gottland stal Európskou knihou roka, prekladajú vás do skoro dvadsiatich jazykov. Čo s vami robí toľko uznania?

Nepíšem pre ceny, ale veľmi si ich vážim. Pri takých príležitostiach sa spisovateľa pýtajú na nejaké životné múdrosti, aj študenti sa na vás obracajú ako na nejakú autoritu a ja mám vtedy sto chutí povedať nejakú "sprostú“ básničku (napríklad: hoc by sa aj skaly posrali, ja nie som žiadna autorita!). Ľudia očakávajú, že budem rečniť ako Olga Tokarczuková pri Nobelovej cene, ale na to moja intelektuálna úroveň nepostačuje, nie som ten typ. Neviem byť laureát! Neviem sa tváriť ako autorita, lebo sám seba nepovažujem za autoritu. Keď chcete vedieť, čo so mmou robí, keď dostanem nejakú cenu, tak sa teším, pretože už nič nemusím. Množstvo autorov keď získa menšiu cenu, zatúži po väčšej. Ale mne to stačí. Keď mám lepšiu náladu, hovorím si, že mi dali cenu preto, lebo moje knihy majú zaujímavú a vynaliezavú formu, že sú výnimočné. A keď mám horší deň, tak si poviem, že tá cena je zato, že československá história je taká zaujímavá…

Nemávate veľké ciele?

Keď som mal 16, chcel som vidieť svoje meno v novinách. Keď som mal 18, chcel som mať meno v novinách bez označenia miesta, ako mi uverejňovali v rubrike pre prispievateľov – že už nie som malý hlúpy chlapec Mariusz Szczygieł zo Złotoryje. Keď som potom pracoval vo Varšave pre veľké noviny Gazeta Wyborcza, bol som spravodajcom z malých poľských miest, písal som o ľuďoch ako moji rodičia a snažil som sa pravdivo popísať, že kapitalizmus sa nepodarí vždy a všade. Potom som začal písať o Česku. Ale vždy píšem tak, aby som si z toho odniesol aj niečo pre seba. Ľudia, s ktorými hovorím, mi ukážu, ako sa vedia vyrovnať so svojimi problémami aj traumami. Ľudia, ktorých stretávam, sú moja psychoterapia, aj moja droga. Asi preto som reportér a píšem, lebo musím. Napríklad o knihe Gottland každý povie, že je o Čechoch, ale je zároveň aj o mne, liečil som si ňou svoje problémy.

Hovoríte so mnou veľmi dobrou češtinou, je pravda, že ste sa naučili po česky kvôli Marte Kubišovej?

Poznal som Helenu Vondráčkovú a tá keď na mňa prehovorila po česky, až mi začal behať mráz po chrbte, tak sa mi tá reč páčila. Bolo to v roku 2000 a ona mi rozprávala o Marte Kubišovej, aby som napísal jej príbeh, lenže ja nehovorím po anglicky a ona ako-tak. Tak som sa rozhodol, že sa naučím po česky, aby som s ňou mohol urobiť reportáž, o knihe som vtedy ešte ani nesníval. No a naučil som sa reč za rok, prevažne sám, z lekcií a z rozhovorov. A teraz je tá čeština môj nový vesmír.

Mariusz Szczygieł (1966)

Spisovateľ Mariusz Szczygieł Foto: Pravda, Robert Hüttner
spisovatel, mariusz szczygiel Spisovateľ Mariusz Szczygieł

Oceňovaný poľský reportér a spisovateľ a propagátor poľskej reportážnej školy. V 90. rokoch moderoval prvú poľskú talk-show Na każdy temat. Patrí medzi najprekladanejších poľských spisovateľov. Zostavil veľkú, trojzväzkovú antológiu poľskej reportáže 20. storočia a napísal sedem kníh. Najúspešnejšie sú jeho knihy o Česku, Čechoch a Češkách Gottland (slovensky preklad Premedia, 2012) a Urob si raj (slovensky Absynt, 2019). Je spoluzakladateľom vydavateľstva aj Inštitútu reportáže pre mladých reportérov. Pravidelne publikuje fejtóny a reportáže v renomovaných poľských novinách Gazeta Wyborcza. V roku 2016 vydal knižku Projekt: pravda o hľadaní malej osobnej pravdy v živote každého človeka. Najnovšie vydal zbierku reportáží Nie je (slovensky Absynt, 2020).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #Mariusz Szczygieł #knižné tipy