Pre vás bol asi aj nedávny Medzinárodný deň prekladateľov v znamení Kunderu. Prečo je práve 30. septembra?
Medzinárodný deň prekladateľov sa oslavuje celosvetovo od roku 1991, a to 30. septembra. Je to deň svätého Hieronyma – patróna prekladateľov a tlmočníkov – Hieronym ako prvý preložil Bibliu do hovorovej latinčiny a práve on zastával názor, že pri preklade sa nemá prekladať slovo za slovom, ale obsah. To je základný princíp najmä pri umeleckom preklade.
Oslavujete deň prekladateľov aj vy s kolegami?
Áno, ale tie oslavy sa konajú len veľmi skromne – pripomínajú sa na stránkach rôznych prekladateľských asociácií, FIT – Medzinárodná federácia prekladateľov, CEATL – Európska rada asociácií umeleckých prekladateľov. LITA, občianske združenie autorov, si ho tiež pripomenie na svojej stránke, a dúfam, že aj Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúrya určite novovzniknuté mimoriadne životaschopné občianske združenie DoSlov. A my prekladatelia ho tradične oslávime prácou nad prekladom. Mojím želaním by bolo, aby konečne všetci bez výnimky uvádzali pri každom použití preloženého diela meno prekladateľa – napokon tak káže autorský zákon.
Čitatelia si ale ťažkajú, že mnohé knihy, ktoré u nás dnes vychádzajú, sú zle preložené. Často prekladajú náhodní ľudia. Búria sa proti tomu profesionálni a kvalitní prekladatelia? Dá sa to riešiť?
Posudzovať kvalitu prekladu by mal kritik, ktorý ovláda okrem slovenčiny aj jazyk originálu. Ak prekladá niekto, kto nemá dostatočné vzdelanie – teda neštudoval ani daný jazyk, ani jeho literatúru, ani reálie a spolieha sa na možnosti, ktoré núka internet, potom to v preklade bude cítiť. Darmo sa profesionáli búria, preklady zadáva vydavateľ, a teda by mal byť zodpovedný za to, čo z jeho „dielne“ vychádza. Buduje si značku – a kvalitní prekladatelia sú jeho kapitálom. A či sa to dá riešiť v dnešnej dobe amaterizmu? Možno tým, že budeme viac hovoriť o tých dobrých prekladoch a nikdy nezabudneme uviesť meno prekladateľa, ako neustále opakujem.
Všímali ste si vždy, ako je knižka preložená? Ako ste sa vy k tejto profesii dostali?
Študovala som na Univerzite 17. novembra – odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo – francúzštinu – nemčinu. Už počas štúdia bolo mojou povinnosťou všímať si preklad. Navyše, ak sme mali takých pedagógov, akými boli Jozef Felix, Anton Vantuch… Často medzi nás zavítal Blahoslav Hečko a s oduševnením nám rozprával, ako sa rodí jeho úžasná kniha Dobrodružstvo prekladu, ktorá napokon aj vyšla v roku 1991. Potom som pracovala vo vydavateľstve Mladé letá, a tam bolo mojou pracovnou náplňou čítať preklady. Môžem teda povedať, že je to moja profesionálna deformácia.
Mali ste v rodine literátov? Váš brat, výtvarník Laco Teren prečíta všetko, čo preložíte? Čo povedal na to, že prekladáte Kunderu?
V našej rodine sme mali niekoľkých členov, ktorí sa venovali slovu. Ivan Teren vydal dokonca básnickú zbierku, Štefan Tatranskú medvedicu, teta Maňa prekladala z francúzštiny a moje dve sesternice sú tiež „jazykárky". Neviem, či môj brat číta moje preklady, ja čítam jeho Písanku (publikácia Terenova písanka, pozn. red.) a pozorne sledujem jeho tvorbu. A pri tom Kunderovi mi určite drží palce a teší ho to.
Majú prekladatelia špeciálny talent? Bez akej vlastnosti sa táto profesia nedá robiť?
Prekladateľ umeleckej literatúry musí mať rád literatúru, musí sa rád hrať so slovom – vlastne je to, ako keby bol spisovateľom. Spisovateľovi našepkáva múza a prekladateľovou múzou je autor, ktorého prekladá. Musí ho pozorne počúvať, musí sa mu doslova dostať pod kožu. A, samozrejme, musí byť disciplinovaný a trpezlivý, musí preklad „vysedieť“ – lebo postojačky a v behu veľa toho nepreložíte.
Vidno na vašej knižnici doma, že to je knižnica prekladateľky? Máte v nej z jedného titulu viac prekladov? Akú literárnu raritu máte doma?
Knihy ma naozaj obklopujú (mala by som ich počet zredukovať), keby som si do bytu vpustila slávnu „upratovačku“ Mariu Kondo, tá by sa tu vyšantila. Ja ale zatiaľ tie knihy potrebujem, na prekladateľských seminároch pracujeme s viacerými verziami originálu, nielen jazykovými, ale aj generačnými. A keďže patrím ku generácii, ktorá listovala v slovníkoch a „negúglila“, všade okolo mňa sú slovníky rôznej proveniencie. Moja posledná akvizícia je 314-stranový český Velký slovník sprostých slov, jeho autor je Karel Jaroslav Obrátil. Výborná inšpirácia.
Teraz ste sa vlastne stali aj vy prekladateľskou raritou, lebo ste prekladali samotného Milana Kunderu. Ako ste sa dozvedeli, že budete prekladať Sviatok bezvýznamnosti a čo to pre vás znamenalo? Vraj ste si znova prečítali celého Kunderu.
Prekladať Milana Kunderu mi ponúkol vydavateľ Artfora Vlado Michal. Dlho som mu sľubovala nejaký zaujímavý titul z francúzskej súčasnej literatúry. No nevedela som, že si roky brúsi zuby na Milana Kunderu. Jeho ponuka ma zaskočila. Samozrejme, si to nesmierne vážim, ale do poslednej chvíle som neverila, že sa to naozaj podarí. Až keď prišlo odobrenie od Milana Kunderu. Je to pre mňa obrovská výzva, ale ja mám rada výzvy. A odvtedy sa vraciam k jeho knihám – našťastie ich mám vo francúzštine aj v češtine (vďaka vynikajúcej kunderovskej edícii vydavateľstva Atlantis). Pre mňa je užitočné najmä slovo autora, ktoré je v týchto vydaniach.
Máte tohto spisovateľa, jeho texty, úprimne rada? Ktorý titul bol doteraz váš obľúbený? Stáva sa pre prekladateľa obľúbeným ten titul, ktorý prekladá? Sú aj chvíle, keď ho nenávidí? Stáva sa vám niečo také?
Kunderove knihy som čítala v rôznych obdobiach života. Žert ešte ako stredoškoláčka, keď vyšiel v roku 1967, a v roku 1970 Směšné lásky – to boli časy, keď moja generácia chodievala nakupovať do Českej knihy a čakala v rade na knihy, tak ako iní vedľa na banány. Ale môj najobľúbenejší titul je Jakub a jeho pán – práve preto, že je to pocta Denisovi Diderotovi a aj preto, že som videla nezabudnuteľné predstavenie s hviezdnym obsadením. V roku 1993 v Štúdiu S (dnes L+S), v preklade Milana Lasicu, v réžii Martina Porubjaka, v hlavných úlohách s Milanom Lasicom a Julom Satinským a Zuzkou Kronerovou. To boli moje stretnutia s Kunderom. A vynikajúci je aj jeho román Nesmrtelnost.
Aký má prekladateľ vzťah s človekom, ktorého dielo prekladá? Pozriete si aj jeho fotografiu alebo sa s ním zoznámite? Predstavujete si ho pri práci? Voláte mu, ak je medzi živými?
Mala som to šťastie, že som nikdy neprekladala titul, ktorý by mi bol proti srsti. Ak máte pred sebou perspektívu, že budete rok a niekedy aj dlhšie zahĺbená do textu autora, ktorého prekladáte, musíte si k nemu vytvoriť nejaký vzťah. Pokiaľ sú to žijúci autori, máte nádej, že sa s nimi stretnete. V mojom prípade to boli stretnutia, z ktorých sa napokon vyvinuli priateľstvá. Napríklad s Patriceom Pavisom (Divadelný slovník), Valèrom Novarinom (Imaginárna opereta) či J.- P. Daumasom (Cintorín slonov). Nikdy sa mi nestalo, že by som nenávidela autora, lebo si neviem dať rady s prekladom – skôr som sa hnevala na seba. A v mojej pracovni na mňa prísne hľadí Samuel Beckett – už 13 rokov, je to plagát z výstavy, ktorá bola v Centre Pompidou v roku 2007.
Máte radšej texty mladých autorov alebo starcov, klasikov?
Z klasikov som prekladala Alexisa de Tocqueville O demokracii v Amerike (spolu s Kristínou Korenou), Fantastické poviedky Guy de Maupassanta a môjho najobľúbenejšieho klasika, už spomenutého Samuela Becketta Čakanie na Godota. Práca na každom z týchto textov bola iná, medzi mladých autorov môžem zaradiť autorov divadelných hier: Pommerata, Zellera, Michela alebo aj Yasminu Rezu či Amélie Nothombovú. Rozdiel je najmä v slovníku. Mám rada kvalitné texty – o veku autora neuvažujem. Napríklad teraz som čítala skvelý text Pour et contre l'amour (Pre lásku a proti láske), napísal ho francúzsky psychoanalytik Jean-Claude Lavie – ten text napísal ako 99-ročný!
Milan Kundera je vraj nepríjemný partner, pokiaľ ide o prekladanie jeho kníh. Je puntičkár a nedovolí to hocikomu. Mali ste aj nejaké otázky k nemu? Boli napríklad alternatívy týkajúce sa titulku a podobne?
Milan Kundera si stráži svoje dielo. Má na to plné právo. Kontroloval najmä preklady svojich kníh do francúzštiny – po prvej zlej skúsenosti. So svojím druhým francúzskym prekladateľom Françoisom Kérelom úzko spolupracoval a vo francúzskych vydaniach jeho kníh je upozornenie, že ide o autorizovaný preklad. Pri práci na Sviatku bezvýznamnosti som si s ním nepísala. Môj text na schválenie posiela vydavateľ. Uvidíme, ako to bude ďalej. Chvíľu som uvažovala o názve ako Slávnosti bezvýznamnosti – napokon sme sa rozhodli pre Sviatok. Francúzske fête nám núka aj ďalšiu možnosť – oslava.
Dozvie sa prekladateľ o diele viac než bežný čitateľ? Odkrylo sa vám niečo v texte, čo ste na prvý raz nepostrehli? Aký je to pocit ponárať sa do tvorivého procesu autora? Odhalili ste aj nejaké Kunderove tajné grify?
Prekladateľ umeleckého textu je najskôr pozorným čitateľom – mal by vedieť o texte oveľa viac ako bežný čitateľ. Musí si ho vedieť podrobne analyzovať – doslova rozložiť a opätovne poskladať v cieľovom jazyku. Ponárať sa do tvorivého procesu autora je vždy dobrodružstvo – je to priam archeologická práca. Niekde sa postupy odkrývajú veľmi pomaly – tak to bolo, keď som prekladala Novarinove texty. Ale mala som to šťastie, že som poznala jeho prekladateľov do iných jazykov a pracovali sme spolu v Európskom prekladateľskom ateliéri. To bola skvelá skúsenosť. A aké sú grify Milana Kunderu? Sám dáva návod vo svojich esejach. Pozorne čítať, nič nepridávať, nič neuberať – opakovať to, čo opakuje aj autor.
Výtvarná stránka knihy sa vám pozdáva?
Výtvarná stránka knihy – jej autor je Marek Kianička – sa páči nielen mne, ale aj Milanovi Kunderovi. Poslal nám ďakovný mail, kde píše, že knižka je nádherná.
Čím môže táto Kunderova kniha osloviť naše publikum?
Tým, čím ich oslovili všetky predchádzajúce Kunderove knihy. Môžu to vnímať ako prekvapivé zhrnutie jeho diela alebo ako divertimento inšpirované našou dobou, ktorá je komická, pretože prišla o všetok zmysel pre humor.
Máte rada prekladateľskú profesiu? Kam všade a ku komu vás zaviedla? Ktorých zaujímavých autorov ste ešte prekladali?
Milujem svoju prekladateľskú profesiu, vďaka nej som sa zoznámila so skvelými ľuďmi. Od otvorenia hraníc v roku 1989 som pravidelne, keď sa to už konečne dalo, cestovala do Francúzska – a dúfam, že keď pominie táto koronová kalamita, opäť sa tam vrátim.
Často prekladáte aj divadelné hry. Je to jednoduchšie ako prekladať knihu? Čím sú dramatické útvary zvláštne?
Jednoduchšie to určite nie je, ale opäť to závisí od toho, o aký text ide. Treba si uvedomiť, že divadelný text prechádza telom herca a vstupuje do divákovho sluchu. Ako Novarina hovorí, treba prekladať ušami. Musí byť dostatočne zrozumiteľný, divák nemá možnosť k textu sa vrátiť ako napríklad čitateľ.
Máte moc ovplyvniť hru na javisku, ak sa porušujú nejaké jazykové pravidlá? Na čom bazírujete?
Pokiaľ sa to dá, usilujem sa byť na prvej čítačke textu, kde môžu zaznieť isté výhrady zo strany hercov – ktorí dosť často majú tendenciu text meniť – vtedy je možnosť vysvetliť im, že musia rešpektovať autora a nemôžu si svojvoľne meniť text. Väčšinou to rešpektujú. Na čom bazírujem? Aby sa držali textu – aby nepoužívali najmä nesprávne väzby – hoci ich v bežnom živote používajú. Niekedy ma to zabolí, ale potom si poviem, že som si to možno všimla iba ja.
Natrápili ste sa s nejakou hrou, ktorá sa potom na javisku neuviedla? Robíte niekedy zbytočne?
Preložila som niektoré hry, ktoré ostali len na papieri, ale určite to nebola zbytočná práca. Možno si ich raz niekto vyberie aj na inscenovanie. Myslím si, že v našej profesii je každá práca obohacujúca – hoci nie je lukratívna.
Existuje medzi prekladateľmi rivalita, kto čo preloží? Ako si idete za svojím vytúženým cieľom?
Myslím, že pokiaľ ide o frankofónnu oblasť, nie. Je to pole neorané, ešte ostáva nesmierne množstvo dosiaľ nepreložených diel do slovenčiny. Veď nemáme doprekladaného ani Prousta, ani Rabelaisa. To je naša bieda. Môj vytúžený cieľ je momentálne preložiť tie tri ďalšie krátke (keďže majú každý okolo 200 strán) Kunderove romány a mám aj nesplnené sny, ale tie si nechám pre seba – a najmä dúfam, že sa v zdraví toho dožijem. Ktovie, v tejto šialenej dobe.
Elena Flašková
Narodila sa 9. júla 1952 v Bratislave, absolvovala v roku 1975 FFUK odbor prekladateľstvo – tlmočníctvo- francúzština – nemčina. Od roku 1989 vyučuje na VŠMU francúzsky jazyk. Do roku 2018 bola vedúcou Katedry jazykov. Momentálne pôsobí na Katedre réžie a dramaturgie Divadelnej fakulty VŠMU – vyučuje francúzsku literatúru a vedie prekladateľský seminár. Spolupracuje so slovenskými divadlami, s literárnymi a divadelnými časopismi, s rozhlasom a televíziou. K závažným titulom divadelnej literatúry patria napr. hry v jej preklade: S. Beckett Čakanie na Godota, J.-P. Sartre S vylúčením verejnosti, V. Novarina Imaginárna opereta, List hercom, Louisovi de Funès, J. Genet Povrazolezec. Z prekladov odborných teatrologických textov si zasluhuje pozornosť predovšetkým Divadelný slovník P. Pavisa, na ktorom spolupracovala so S. Šimkovou a tiež prispela do jeho Antológie súčasnej francúzskej drámy a jej analýz prekladmi dvoch hier: M. Vinaver Portrét ženy a E. Cormann Búrka trvá a Aristoteles alebo upír západného divadla F. Dupont. Momentálne na viacerých slovenských divadelných scénach uvádzajú hry v jej preklade – Štúdio L+S, Aréna, MDPOH, Komorné divadlo Martin, Košice, Prešov. Za svoju prekladateľskú tvorbu bola ocenená Prémiou Slovenského literárneho fondu (za preklad Používanie slov Nathalie Sarrautovej, za Hry Valèra Novarinu a za preklad z nemčiny Čárymáryfučpunč Michaela Endeho). Je nositeľkou francúzskeho štátneho vyznamenania Rytier umenia a literatúry.