Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ľudia veria, že šeptuchy liečia nielen telo, ale aj dušu. Kniha o nich je stretnutím s vierou, s tradíciou konfrontovanou s moderným svetom, ale najmä príbehom o priateľstve a dospievaní. So spisovateľkou sme sa stretli deň pred vyhlásením výsledkov prestížnej súťaže Anasoft litera, v ktorej napokon zvíťazila.
Napísali ste knihu Šeptuchy, ktorá sa dostala najprv do desiatky, potom do finálovej päťky najlepších slovenských próz. Už aj vaša prvotina Zadné izby získala Cenu Ivana Kraska. Čo pre vás znamenajú ocenenia?
Je to pre mňa veľká pocta, ale zároveň aj veľká zodpovednosť. Veľmi si vážim už to, že som sa dostala do finále súťaže Anasoft litera, pretože som stále iba na začiatku.
Ste mladá autorka, ročník 1989, ale ťažko nájsť niečo osobnejšie než recenzie vašich kníh. Zámerne si strážite súkromie?
Nie je to zámer. Odpoviem, na čo sa ma pýtajú.
Šeptuchy sa odohrávajú v čarovnom a pre nás exotickom v Podlasí na poľsko-bieloruskom pomedzí, na bohom zabudnutom území so silnou vierou a s pevne zakorenenými tradíciami. Z akého kraja pochádzate?
Z Liptova, narodila som sa v Ružomberku, vyrastala som na dedine v prostredí katolíckej viery a folklórnych tradícií. Aj keď priamo u nás žiadne „vedmy“ ako šeptuchy nežili, vždy ma v rozprávaní starších ľudí zaujímali ľudové liečiteľky, či to boli pôrodné babice, alebo bylinkárky. Na Slovensku sme ich mali veľa, aj keď ja som ich nepoznala.
Veríte v ľudové liečiteľstvo?
Nie som žiadna ezoterička, keď ochoriem, idem k lekárovi a neliečim sa homeopatikami. Ale bylinkový čaj pomáha na prechladnutie, príroda má svoju silu. Na ľudových liečiteľkách ma zaujímalo skôr odovzdávanie skúseností a prepojenie v ženskej línii rodiny, návrat ku koreňom. Ženská energia je mi veľmi blízka, odmalička som vyrastala v kruhu starších žien a ich skúsenosti a tajomstvá ma vždy priťahovali.
Šeptuchy sa odohrávajú v magickom kraji, ale vytvárajú len kulisu, aj keď veľmi pôsobivú, príbehu o priateľstve a dospievaní. Prečo majú vaše hrdinky vek dospievajúcich dievčat?
Je to obdobie, ktoré aj mňa veľmi ovplyvnilo, ale až teraz sa naň dokážem pozrieť s potrebným odstupom. Hovorí sa, že človek sa môže s odstupom pozrieť na nejakú udalosť, situáciu až po desiatich rokoch. Ja už odstup mám a zároveň si vek tínedžerov ešte dobre pamätám. Adolescentný rozprávač je mi najbližší, rozumiem uvažovaniu a prežívaniu dospievajúceho človeka. Sama som si z tohto obdobia života veľa odniesla.
Myslíte si, že práve v čase dospievania človek inak nazerá na svet?
Dospievajúci vidí jasno, v zmysle, že ešte nie je „zašpinený“ skúsenosťami, objavuje svet a má z toho radosť, vie sa nadchnúť. Radostné objavovanie by sme si mali zachovať, nestratiť chuť hľadať niečo nové a tešiť sa. Samozrejme, že s prvými sklamaniami sa človek začne uzatvárať a nesie si so sebou zranenia. Ale aj prvé sklamania sú na niečo dobré, lebo sa na nich vie veľa naučiť, vytriediť, čo je a čo nie je dôležité. Zachovať si v živote čistý, možno trocha naivný pohľad znamená, že môžete ľuďom veriť a byť otvorený. A dôvera je podstatná.
V Šeptuchách nájdeme aj tému odpúšťania. Veľmi silno v scéne, ako ženy – vdovy spolu jedia a pijú na cintoríne, kde prítomnosť smrti zbližuje. Ako je to s odpúšťaním u vás?
Odpúšťanie je ťažké, ale je dôležité a je aj veľmi individuálne, prichádza v určitých vlnách. Niekedy si myslím, že som zanevrela a zatvrdla. A potom prejde nejaký čas a všetko je v poriadku. Odpustením si uľavíte, pomôže vám. Neviem, či si starší ľudia odpustia ľahšie, lebo už nemajú toľko času. Ja sa snažím mať za sebou vyčistenú cestu: v živote vás veľa ľudí sklame, ale nechcem mať v sebe zášť a zlosť. Je to ťažká práca, hádam tá najťažšia v medziľudských vzťahoch… Navyše v každej situácii a prostredí má odpúšťanie inú podobu aj celkom inú váhu.
Z vašej knihy cítiť, akoby ste v Podlasí boli doma, hoci ste tam chodili iba dva roky. Čím vám ten kraj učaroval? A čomu vás naučil?
Vyhľadávam dedinské prostredie, aj samoty, je mi to blízke a ťahá ma to tam. Rada chodím na výlety do oblastí, kde je menej ľudí a kde život plynie pomalšie. Podlasie ma naučilo trpezlivosti. Bez nej by to nešlo, keď robíte dvojročný výskum a nemáte nikoho, kto by vás tam uviedol. Nemôžete čakať, že prídete do neznámeho kraja, medzi ľudí, ktorých nepoznáte, a hneď sa vám všetko podarí.
Musela som sa naučiť spomaleniu. Keď sme išli navštíviť šeptuchy, ľudia pred ich domami čakali celé hodiny, kým prídu na rad. Nemali žiadny presný termín a bolo na vás, či to čakanie vydržíte, tam sa nemáte ako ponáhľať ani kam. My sa ponáhľame stále, keď chodíme do práce, je prirodzené, že máme deň rozdelený na časové úseky, ale sme veľmi netrpezliví, nechceme čakať ani u lekára a ja prvá nemám rada, keď neviem, ako dlho niečo potrvá. A zrazu zistíte, že ste vydržali čakať aj tri hodiny.
Vyštudovali ste dramaturgiu a scenáristiku, ako ste sa dostali k tejto profesii?
Najskôr som študovala kulturológiu, kde som dostala teoretický základ. Vedela som, že sa chcem venovať písaniu príbehov a hľadala som preto prostredie, kde by som mohla tvoriť, zažiť pocit naplnenia z toho, čo vytvoríte, aj keď sa to nikdy nezaobíde bez kompromisov. Príbehy boli pre mňa vždy najdôležitejšie, tak som sa prihlásila na scenáristiku, kde som stretla úžasných ľudí a naučila som sa, ako príbehy „remeselne“ uchopiť a spracovať, aby sa v nich človek vyznal…
Takže scenáristika prispela k podobe, akú má vaša kniha Šeptuchy, pomohla jej dať tvar?
Naučila ma najmä poctivo zbierať materiál. Každý príbeh a téma si zaslúžia, aby sme si urobili rešerš, aby sme ich „vysedeli“. Hľadať a „nasávať“ informácie, atmosféru, prostredie, v tom je veľká časť práce, to mi vyhovuje aj pri iných projektoch, ktorým sa venujem. Naučilo ma to trpezlivosti, nie vždy nájdete to, čo chcete, niekedy trvá rok aj viac, kým si urobíte ozajstný prieskum v téme. Už v prvom ročníku nás učili, že keď chcete písať o víne, choďte za vinármi, keď o medicíne, spýtajte sa lekárov. Bez toho nič nie je autentické.
Foto: Kvet Nguyen
Čo ste už v scenáristike stihli?
Mám za sebou niekoľko televíznych seriálov, rozhlasové útvary, od školy som pracovala na televíznych projektoch a verím, že už mám čas na prvý film.
Budú to Šeptuchy? Obraz krajiny, ako ho opisujete v knihe, sa priam ponúka na filmové spracovanie…
Nebránim sa tomu, ale nepotrebujem to za každú cenu. Takže veľmi zvažujem, ako postupovať. Prekvapilo ma, že som dostala už niekoľko ponúk na sfilmovanie knihy, uvidíme.
Prečo ste si vybrali práve Podlasie, o ktorom ste dovtedy iba počuli?
Áno, poznala som Podlasie len z rozprávania a to prostredie ma fascinovalo, hodilo sa mi pre môj príbeh. Nemala som ho vopred presne určený a napokon sa v Podlasí poskladal akoby sám… Ale boli sme tam dvaja, ja a kamarát fotograf Robo Tappert – jeho snímky tvoria v knihe samostatný obrazový úvod.
On mal za sebou pár semestrov poľštiny, ja som si vopred zohnala učebnicu pre samoukov a reč som chytala až tam. Nebol až taký problém, aby sme si miestnymi porozumeli, veď je to príbuzný jazyk, hoci som hovorila „slovenskou poľštinou“, horšie to bolo bližšie k bieloruským hraniciam. Robo Tappert je však dokumentárny fotograf a vie sa ľuďom priblížiť, lebo je otvorený a láskavý. Navštívil už oveľa nebezpečnejšie miesta, napríklad na Majdane, tak sme sa vôbec nebáli, že sa nám v Podlasí niečo zlé stane.
Čo vám Podlasie dalo?
Už sa nebojím spýtať sa hocičo. Dnes sa ľudia na zastávke radšej pozrú do mobilu, akoby sa spýtali na autobus. Prišla som do neznáma zbierať materiál a potrebovala som sa pýtať ľudí. Nie som introvert, ale tam som zahodila mestskú anonymitu a ostýchavosť, lebo inak sa nič nedozviete ani si neporadíte. V najhoršom sa odpoveď nedozviete, ale zistíte, že ľudia sú tam veľmi otvorení a priateľskí, nosili nám domáce jedlo, najmä ich klobásky aj maliny, takže sme miestny obchod ani nevideli. Musíte však byť pripravení na to, že sa ľudia budú pýtať aj vás: prečo ste sem prišli a koho alebo čo hľadáte. My sme išli hľadať šeptuchy.
Aj ste sa im priznali, že idete písať knihu? Aj šeptuchám ste to povedali?
Priamo šeptuchám nie, pretože sa boja otázok, novinárov či televíznych kamier. Za nimi som prišla s mojím skutočným zdravotným problémom, že som anemická, a popritom som spoznávala, ako ľudí liečia. Neklamala som, ale mohla som ich vidieť pri práci, „v akcii“.
Koľko šeptúch ste vlastne navštívili?
Asi dvanásť a potom som z nich vybrala päť, šesť, za ktorými som zašla opakovane. Na začiatku sme si kúpili mapu, ale ľudia vás za nimi sami nasmerujú. Vedia, že ak hľadáte šeptuchu, potrebujete pomoc a sú na to zvyknutí. Šeptúch je tam pomerne veľa, ale išla som za tými, ktoré mali reputáciu, na odporúčanie ľudí.
Vo vašej knihe zaujme výjav, ako kôň stojí pred Kauflandom, moderný svet sa do Podlasia dostáva prostredníctvom televíznych seriálov a časopisov a miestnych ľudí, ktorí odišli a vracajú sa. Vravíte, že ten kraj si ľudí drží a občas sa niekomu podarí vymaniť sa odtiaľ. Naozaj sa tam ľudia vracajú späť domov?
Rozprávačka sa na to pozerá očami dospievajúceho dievčaťa a nie je to návrat nastálo, ale neustále návraty domov, za rodinou a na veľké sviatky. Dej sa odohráva zhruba pred pätnástimi rokmi, dnes už väčšina odchádza do mesta za vzdelaním a za prácou, lebo doma je jej málo. Podstatné je, že sa nikdy od Podlasia neodstrihnú, hoci žijú v Krakove alebo v Londýne, kdekoľvek. Aj my vieme, odkiaľ sme prišli a kde sme doma, kde máme korene.
V Podlasí sa mieša katolícka viera s pravoslávím aj s prežívajúcimi pohanskými tradíciami. Nebolo vám to cudzie?
Prijala som to ako súčasť krajiny, prostredia a príbehu, v ktorom som sa ocitla. Vôbec som sa nad tým nezamýšľala, neskúmala som religiózne hľadisko. Prišla som tam ako pozorovateľka. A keď sa ma ľudia pýtajú, či šeptuchy naozej liečia, odpovedám popravde, že neviem. Nechcem byť ani na jednej strane. Ten kraj má svoje tajomstvo a vieru, ktorú si zachováva, ľudia s ňou jednoducho žijú, či je to katolík, alebo pravoslávny. A nikomu neprináleží súdiť ani hľadať v tom pravdu. Aj postavy v knihe si už žijú vo svojom príbehu.
Alena Sabuchová
Narodila sa v Ružomberku 14. júna 1989. Vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Za svoj literárny debut Zadné izby získala Cenu Ivana Kraska aj Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca. Za svoju v poradí druhú knihu s názvom Šeptuchy získala Cenu Anasoft litera za najlepšiu prózu za rok 2019.
